V tejto práci som sa zameral na ústavodarnú pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky ako najvyššieho orgánu štátnej moci a jediného zákonodarného a ústavodarného orgánu v Slovenskej republike.

Keďže Slovenská Republika je vzhľadom na postavenie NR SR radená k parlamentným typom republík, v klasickom trojdelení moci podľa Motesquieua, výkonná - zákonodarná – súdna moc, prevláda moc parlamentu (zákonodarná), lebo dochádza k fúzii výkonnej moci (vláda je podriadená parlamentu, pretože sa opiera o kontinuálnu podporu parlamentnej väčšiny a parlament má právo odvolať predsedu vlády a prezident ako hlava štátu plnú skôr symbolickú funkciu)

V ďalších riadkoch by som chcel uviesť stručnú históriu NR SR, ako sa tento najvyšší orgán štátnej moci vyvíjal až do súčasnosti a ako vlastne ústavodarnú pôsobnosť získal.

I.Korene slovenského parlamentarizmu v Uhorsku (do roku 1918)

Hoci je Slovenská republika pomerne mladým štátom a jej parlamentná tradícia sa v podmienkach samostatnosti vyvíja len od 20. storočia, realizácia idey demokratickej reprezentácie Slovákov má hlbšie korene. Územie dnešného štátu bolo po niekoľko storočí súčasťou viacnárodného uhorského kráľovstva, v ktorom nikdy netvorilo autonómiu. Zachovávalo si však svoje významné postavenie. V Bratislave sídlil v rokoch 1536 – 1848 uhorský stavovský snem. V roku 1847 sa jeho prvým slovenským poslancom stal Ľudovít Štúr zvolený za mesto Zvolen. História slovenského parlamentarizmu je aj vďaka nemu úzko spojená s bojom Slovákov za národnú identitu a štátnu suverenitu, ale aj za občianske a sociálne práva.

Tradícia súčasného slovenského parlamentu sa odvíja od historicky prvej Slovenskej národnej rady. Konštituovala sa 16. septembra 1848 na 200-člennom zhromaždení vo Viedni. Jej prvým predsedom sa stal Jozef Miloslav Hurban, ďalšími členmi úzkeho vedenia Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Tento vrcholný politický orgán so sídlom v Myjave, nahrádzajúci zároveň aj vládu, stál v rokoch 1848 – 1849 na čele ozbrojených dobrovoľníckych výprav proti maďarskej dominancii a za národnopolitické požiadavky obsiahnuté v programovom dokumente pod názvom Žiadosti národa slovenského. SNR proklamovala jeho samostatnosť pri úsilí získať autonómiu v rámci monarchie. V rokoch 1869 – 1918 zastupovali Slovákov v dolnej komore uhorského snemu volení slovenskí poslanci (v meniacom sa počte 0 – 7), pričom sa ustanovili aj prvé slovenské politické strany.