Nie je to nič iné, ako naplnenie Apollónovej výzvy, ktorá stála vytesaná nad vchodom do veštiarne v Delfách: »Spoznaj sám seba!«
„Keď sa Sokratov priateľ Chairefón spýtal, či žije na svete múdrejší človek ako Sokrates, veštiareň odpovedala, že takého niet“.176 Pretože sa však zdalo, že toľkí vedia toho omnoho viac ako Sokrates, začal Sokrates pátrať, prečo je najmúdrejší. Prišiel na to, že preto, lebo si - na rozdiel od ostatných - uvedomuje a vie rozlíšiť medzi tým, čo skutočne vie, a čo nevie. Títo traja velikáni gréckej filozofie - Sokrates, Platón a Aristoteles - boli vskutku Apollónovými synmi! Posledný rozhovor Sokrata pred smrťou s jeho žiakmi je zachytený v Platónovom dialógu Faidon. Sokrata odsúdili na smrť, no nebol popravený ihneď. Musel čakať, kým sa do Atén vráti posvätná loď, ktorá bola poslaná na Délos na Apollónovu výročnú slávnosť. Tak daroval vlastne Apollón Sokratovi posledné tri dni jeho života. Poslednýkrát sa zhromaždili Sokratovi žiaci okolo svojho učiteľa vo väzení. Kým zriadenec väznice miešal jed, Sokrates podáva v dialógu dôkaz nesmrteľnosti duše. Prirovnáva sám seba k „labutiam, Apollónovým vtákom, ktoré keď cítia, že musia zomrieť, vtedy spievajú najviac a najkrajšie z radosti nad tým, že majú odísť k bohu, ktorého sú služobnicami.. A ja sám si o sebe myslím, že stojím v rovnakých službách ako labute, aj ja som zasvätený tomu istému bohu a dostal som od svojho pána dar veštectva v miere nie horšej ako ony a práve tak odchádzam z tohto života s veselou mysľou ako ony...“.177 (Faidon 85AB)
Ako labutiu pieseň a hymnus na Apollóna musíme chápať Sokratov posledný dialóg o nesmrteľnosti duše vo Faidonovi. K službe tomu istému bohu sa priznáva Platón vo svojej Ústave: „Apollónovi prichodí vydávať najzávažnejšie, najkrajšie a prvé zákony.. Nepôjdeme za nijakým vodcom okrem neho...“.177 A napokon aj Aristotelova peripatetická škola v Aténach sa volala Lykeion, podľa Apollóna Lykeia, „vlkobijcu“.
Aristotelov veľký objav, sylogizmus, založenie formálnej logiky, je medzníkom v dejinách ľudského myslenia. V Aristotelovi - nazývanom neskôr „najväčším mysliteľom“ alebo „najuniverzálnejšou hlavou staroveku“ - odovzdal Michael kozmickú inteligenciu človeku. Uvedomme si, že inteligencia dovtedy nebola vlastníctvom človeka, ale bohov. Človek netvoril myšlienky, ale ich dostával ako vnem, boli mu vnuknuté. Neprežíval svoje myslenie tak, že „ja myslím“, ale - ako to povedal ešte v ranom stredoveku kresťanský mních Scotus Eriugena - „anjel myslí vo mne“!
Inteligencia kedysi vôbec nebola individuálna, ale bola inšpirovaná kolektívne. Človek sa do svojho svetonázoru takpovediac rodil, dostával ho spolu s krvou. Nemohol si ho vyberať. Keď sa narodil v nejakom rode, národe alebo kaste, uctieval určitých bohov, vyznával určité hodnoty, ktoré boli spoločné. Neexistovali na výber žiadne „školy“ a „názory“.