O tom, čo bude človek v živote robiť, aj to, čo bude jesť, ako bude chodiť oblečený, koho si vezme za manželku - nerozhodoval on. Život bol do najmenšieho detailu určovaný pravidlami, ktoré boli dané „zhora“. Zodpovednosť za chod ľudských vecí sa pripisovala bohom. Kňazi, veštci, proroci v snoch, šamani, astrológovia, haruspikovia, vykladači znamení - tlmočili vôľu bohov. Aj kráľ robil iba to, čo povedala veštiareň, ak išlo o dôležité rozhodnutia. V tých dávnych časoch to boli len héroovia, ako Odyseus, u ktorých sa prejavovali prvé náznaky samostatného myslenia a ktorí sa dokázali bohom vzoprieť alebo s nimi vyjednávať. Pred 7. storočím pr. Kr. vlastne individuálna duchovnosť neexistovala. Prístup k bohom mali len kňazi a králi. Ostatní mali účasť na Duchu len prostredníctvom nich: „V najstarších časoch, keď kňazom býval kráľ, božstvo sídlilo v kráľovskom príbytku; preto sa oltár ako spoločné ohnisko štátu, kňaza a nesmrteľného umiestňoval do hlavnej izby paláca. Niektoré prvotné chrámy si zachovali toto rozloženie, takže oltár zostal dnu, medzi ich múrmi“.176 Uvedomme si: ak oltár hlavného boha, ktorý bol patrónom občiny, bol vnútri kráľovej izby - tak obyčajný, radový človek k nemu nemal prístup. „Keď však padla monarchia a boh prestal byť hosťom výlučne panovníkovým, lebo už patril všetkému ľudu, bolo potrebné, aby mal vlastný domov“.176
To znamená, že chrám sa presunul na verejné priestranstvo a jeho vchod do ulice, po ktorej smeli chodiť všetci. Toto je jeden z najkrajších obrazov v histórii, ktorý ilustruje podstatu michaelského obdobia: V michaelskej dobe si musí každý jednotlivec vydobyť spojenie s bohmi sám za seba! Každý sám si musí získať prístup k nebu! Už nepotrebuje a nemá prostredníka. Namiesto obce, polis, sa nositeľom náboženstva stáva indivíduum.
A ešte jeden prekrásny príklad, v ktorom história vyslovuje tajomstvo michaelskej doby tak zjavne, ako azda nikde inde (pravda, len pre tých, čo vedia čítať jej znamenia): V archaickom období sa pri výzdobe gréckej keramiky používal tzv. čiernofigúrový sloh. Tzn. že siluety postáv boli čierne a vynímali sa na žltom alebo tehlovočervenom, svetlom pozadí. „Okolo roku 530 pr. n. l. sa menia výrobné postupy: vzniká červenofigúrový sloh“.166 Farby sa vymenili. Pozadie zostalo čierne, stemnelo, a vnútro postáv naopak svetlé: žlté alebo červené. Svetlo poznania sa presťahovalo zvonku dovnútra!
Popri tom ešte v roku 458 v Aischylovej dráme Orestes, keď Orestes zabije svoju matku, prenasledujú ho Erínye, bohyne pomsty. Driapu ho svojimi pazúrmi; Orestes pred nimi uteká a prichádza za Apollónom, aby ho očistil. Tzn.