Sokrates (469 - 399 pr. Kr.) a vznik svedomia
Staroveká filozofia mala však vyvrcholiť v troch najväčších gréckych filozofoch: Sokratovi, Platónovi a Aristotelovi. Sokratova metóda dialógu „predstierajúca nevedomosť“ je čisto michaelská. Sokrates chodí po Aténach a diskutuje s tými, čo si o sebe myslia, že niečo vedia. Skôr, ako by prehlasoval nejaké hotové, zjavené pravdy, sa radšej pýta; čaká na odpoveď svojho partnera. Otázky však kladie tak múdro, že nenásilne dovedie svojho spolubesedníka až k tomu, aby si uvedomil, že to, o čom si myslel, že vie, v skutočnosti nevie. Sokrates neučí hotovým pravdám. Vie, že tieto by potom ľudia buď len prijali alebo neprijali. V jednom aj druhom prípade by to však bolo bezcenné. Aj v prípade, že by mu „uverili“ a akceptovali jeho tvrdenia, by totiž tieto pravdy neboli zvnútornené, neboli by výsledkom činnosti vlastného ja človeka, ale len k ľudskej osobnosti akosi zvonka a povrchne „prilepené“.
Sokrates chce, aby človek sám prišiel na to, čomu verí. Len tak nadobudne ten stupeň vlastnej istoty, ktorý sa môže stať pevným základom pre konanie. Na každú myšlienku sa pýta zvlášť, či je pravdivá, alebo je pravdivý jej opak. Voliť nechá svojho partnera. A nechá si každý logický krok výslovne potvrdiť a odsúhlasiť svojím spolubesedníkom. A buduje svoju myšlienkovú stavbu trpezlivo a poctivo len z toho, čo povedal ten druhý. Na konci nechá dospieť svojich partnerov k záverom, ktoré sú pre nich samých také nové a prekvapivé, že sa chcú v prvej chvíli proti nim ohradiť. V tej chvíli Sokrates zodvihne ruky nahor a vykríkne: „Sám si to povedal, Hippias“ a pod., „ani ja neviem, Hippias, ako by som ja sám mal s tým súhlasiť, a predsa to teraz nevyhnutne vyplýva z našej úvahy“.177 (Hippias 376C)
Sokrates stavia ľudské myslenie na vlastné nohy. Známy Sokratov výrok, ktorý sa traduje v inak neužitočnej a nezmyselnej podobe „viem, že nič neviem“, je potrebné sformulovať takto: „viem, čo neviem, a to je najcennejšia časť mojich vedomostí“, lebo ak človek aspoň vie, že niečo nevie, spýta sa buď tých, čo to vedia, alebo je v tej veci aspoň opatrný. Ale najväčšie chyby sa robia vtedy, keď sme presvedčení, že niečo vieme, ale v skutočnosti to nevieme.
Je to zrod sebareflexie, uvedomovania si procesu svojho vlastného myslenia.