História rómskeho jazyka

Rómsky jazyk patrí medzi najdôležitejšie prvky vedomia rómskeho etnika. Patrí do skupiny indoeurópskych jazykov. Prenášal sa hlavne ústnym podaním. Bol a je jazykom etnickej skupiny Rómov a prostredníctvom neho sa Rómovia dohovoria všade na svete, aj keď komunikujú viac či menej odlišnými dialektmi. Historicko-porovnávacie, antropologické, ale predovšetkým jazykovedné štúdie objavili indický pôvod Rómov a úzke vzťahy rómčiny s niektorými novoindickými jazykmi, a to predovšetkým s hindštinou.

K odhaleniu pôvodu Rómov prispelo zistenie kalvínskeho kňaza Ištvána Vályiho z okolia Komárna, ktorý študoval v 2. polovici 18. Storočia v holandskom meste Leiden. Tam sa zoznámil s tromi indickými študentmi. Ich jazyk mu nápadne pripomínal jazyk Rómov z okolia jeho rodiska, zapísal si od nich tisíc slov aj s významom. Keď sa vrátil domov a prečítal indické slová miestnym Rómom, títo mu väčšinu z nich vedeli správne preložiť. Správa o tejto udalosti z roku 1763 podnietila mnohých jazykovedcov.

Teóriu o pôvode Rómov rozpracoval Samuel Augustíni ab Hortis evanjelický kňaz z Levoče pôsobiaci v Kežmarku. Najznámejšia je jeho monografia Cigáni v Uhorsku. Svoj záujem sústredil na Uhorsko a Sedmohradsko. Popisoval niektoré špecifické vlastnosti tohto etnika.

Ján Čaplovič – etnograf – pôsobil v Banskej Bystrici, vo Viedni. Jeho dielo Slováci v Uhorsku popisuje, že každý národ má právo na sebauplatnenie, neexistuje nadriadený a podriadený národ, sú rovnocenné. Sústredil sa na zber, popis, spracovanie dokladov hmotnej kultúry a to najmä vidieckeho roľníckeho obyvateľstva (sídla, kroje, výšivky).

Ďalší, ktorý prispel je Heinrich Grellman, dielo Die Zigeuner – urobil systematické porovnávanie rómčiny s novoindickými jazykmi.

Intenzívne dokazovanie, že rómčina patrí do rodiny indických jazykov, pokračovalo aj v 19. storočí zásluhou lingvistu Augusta Fridricha Potta. Vypracoval prvú vedeckú, historickú a komparatívnu štúdiu rómčiny (1844) Cigáni v Európe a Ázií.

Anglický lingvista Turner postavil hypotézu, že predkovia Rómov nepochádzajú z Pandžábu, ale z Rádžasthánu – strednej Indie. Táto domnienka je dodnes akceptovaná, pretože ďalšie výsledky nepriniesli žiadne protiargumenty.

Turner rozdelil rómčinu do troch skupín:

1.Európska (rómčina)
2.Arménska (lomčina)
3.Syrská (domčina).

Na Slovensku je Juraj Jozef Ihnatko prvým romistom, ktorý sa zaoberal otázkami postavenia slovanských jazykov medzi indoeuropskými jazykmi. V roku 1877 v maďarčine na 105 stranách vreckového formátu vyšlo jeho dielo Cigány nyelv (Cigánsky jazyk). Predkladá v ňom na filologickej úrovni tak dovtedajšie vedomosti, novšie poznatky o morfológii rómčiny a tvorbe slov.

Antoni Kalina (1846-1906) – prvý profesor slovanskej filológie na univerzite v Ľvove. Dielo La langue des Tziganes slovaques zhrňa výsledky Kalinových jazykovedných výskumov získaných v roku 1874 pri jeho cestách prevažne po západnom Slovensku. Podrobne sa zaoberal fonetikou a morfológiou aj lexikou. Rozpracoval dialekty aj poddialekty rómskeho jazyka. Jeho prínos do romistiky na Slovensku je obrovský.Doc. PhDr. Milena Hübschmannová, CSc. sa narodila 10. júna 1933 v Prahe. Po štúdiu hindčiny, urdčiny a bengálčiny na Filozofickej fakulte UK v Prahe (v rokoch 1951-1956) podnikla niekoľko študijných ciest do Indie. Záujem o indické jazyky čoskoro rozšírila aj o ďalší jazyk z tejto skupiny o rómčinu, s čím bolo od začiatku späté aj poznávanie kultúry a spôsobu života samotných Rómov.

Prvá výskumná cesta Mileny Hübschmannovej k Rómom na Slovensko sa uskutočnila v roku 1953, odvtedy sem prichádzala pravidelne. Jedným z prvých výsledkov jej terénnych výskumov bolo vydanie zbierky Cikánské písně (1960). Aby mala možnosť bezprostredne spoznávať život Rómov, v školskom roku 1968/1969 sa zamestnala ako učiteľka materskej škôlky priamo v rómskej osade v Rakúsoch pri Kežmarku. Hoci ťažiskom jej výskumov sa stali slovenskí Rómovia, uskutočnila výskumy aj v Poľsku, Maďarsku, Rumunsku a na Ukrajine. V rokoch 1968 -1974 pracovala M. Hübschmannová v Ústave pre filozofiu a sociológiu ČSAV, v rokoch 1974 - 1975 na Pedagogickej fakulte UK. Pretože nesúhlasila s asimilačnou politikou štátu zameranou proti Rómom (v rokoch 1969-1973 sa angažovala ako predsedníčka spoločensko-vednej komisie vo Zväze Cigánov-Rómov, ktorý bol v roku 1973 násilne zrušený), v období tzv. normalizácie (v rokoch 1975-1982) bola bez stáleho zamestnania; na Slovensku v tomto období nesmela publikovať. Ešte v roku 1973 stihla publikovať Romské pohádky, ktoré sú prepisom a prekladom autentických rozprávaní zaznamenaných v teréne. Ťažiskom záujmu M. Hübschmannovej bol výskum rómskeho jazyka. Nadviazala na bádania lingvistu Jiřího Lípu, ktorý vo svojej práci (Příručka cikánštiny, 1963) vychádzal z rómskych nárečí oblasti Humenného, rozšírila svoj záber na ďalšie východoslovenské rómske dialekty, ktoré povýšila na štandardizovaný rómsky jazyk, nachádzajúci dnes široké uplatnenie v periodickej rómskej tlači, literárnej tvorbe rómskych autorov, v predstaveniach košického divadla Romathan, v rozhlasovom i televíznom vysielaní pre Rómov, a to tak na Slovensku, ako i v Česku. Okrem vydania základnej odbornej literatúry v tejto oblasti (Základy romštiny,1974, Rómsko-český a česko-rómsky kapesní slovník, 1991), sa od 70-tych rokov venovala výučbe rómčiny. Od roku 1996 aktívne pracovala v jazykovednej komisii (Centre des Études Tsiganes), pôsobiacej pri Univerzite Reného Descarta v Paríži, pri koncipovaní tzv. medzinárodnej rómčiny. V 80-tych rokoch 20. storočia bolo aj postupné upúšťanie od tabuizovania rómskej problematiky, čo umožnilo M. Hübschmannovej opätovne publikovať, na Slovensku najmä v časopise Slovenský národopis, kde v tomto období vyšla aj jedna z jej najvýznamnejších štúdií Viera v mula u slovenských Rómov.

V Romano ľil / Romano nevo ľil publikovala v rokoch 1992-1993 na pokračovanie Osudy slovenských Rómov v 2. svetovej vojne (svedectvá pamätníkov). V roku 1991 vydala zbierku prísloví Goďaver lava phure Romendar Moudrá slova starých Romů. Zaujímavým pokusom o vysvetlenie kultúrnych rozdielov medzi Rómami a majoritným obyvateľstvom je publikácia Šaj pes dovakeras / Můžeme se domluvit . Jedným z dôsledkov politického prevratu v roku 1989 bola aj zmena štátnej politiky vo vzťahu k Rómom, ktorým bol priznaný štatút etnickej minority (národnostnej menšiny), právo na rozvoj vlastného jazyka a kultúry. M. Hübschmannová cieľavedome vyhľadávala a podporovala talentovaných rómskych jedincov amatérskych výtvarníkov a najmä literátov, ktorých odborne pripravovala pre samostatnú literárnu tvorbu v rómskom jazyku. Jej zásluhou vyšla aj autobiografia najvýznamnejšej rómskej spisovateľky zo Slovenska Eleny Lackovej (1921-2003) Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou (1997) Od roku 1991 M. Hübschmannová pravidelne prednášala na Filozofickej fakulte UK v Prahe, kde pôsobí odbor rómčiny a romistiky. V roku 1994 založila odborný romistický časopis Romano džaniben (jednotlivé príspevky sú tu uverejňované v českom, slovenskom a rómskom jazyku), ktorého bola šéfredaktorkou. Desiatkami populárno-vedeckých článkov prispela do rôznych rómskych i nerómskych časopisov, ako odborná konzultantka spolupracovala s Múzeom rómskej kultúry v Brne, opakovane sa podieľala na príprave a realizácii rozhlasových a televíznych programov s rómskou problematikou.

Milena Hübschmannová 8. septembra 2005 na svojej ceste v Juhoafrickej republike pri autonehode tragicky zomrela. Jej profesný i súkromný život bol spätý so Slovenskom.

Záver:

Každá etnická skupina má svoju špecifickú komunikačnú symboliku, ktorú zdokonaľuje dopĺňa a čistí, aby sa ňou mohli jej príslušníci medzi sebou navzájom dorozumieť. Je ňou jazyk a kultúrne zvyklosti. Vďaka celoeurópskej tendencii zachovávať a rozvíjať jazyky menšín sa presadzuje názor, že každý jazyk je jedinečným kultúrnym bohatstvom, ktoré by sa malo ochraňovať a pestovať. Každý jazyk má schopnosť rozvíjať ľudské vedomie, vyjadrovať a sprostredkovávať ľudské poznatky, vedomosti a pocity.

Rómčina bola až donedávna iba jazykom hovorovým, bez písomnej normy. V posledných desaťročiach sa v rôznych krajinách začala konštituovať aj písomná norma, v niektorých prípadoch prišlo aj k jej kodifikácii. U nás ku kodifikácii došlo v r. 1971, keď jazyková komisia pri vtedy existujúcom Zväze Cigánov-Rómov na Slovensku (1969-1973) prijala záväznú písomnú normu slovenského dialektu rómčiny. Vychádzalo sa z pravopisných zvyklostí a princípov slovenčiny. Bola v zásade prijatá slovenská abeceda vrátane diakritických znamienok, ktoré sú však používané podľa odlišných pravidiel.

Na Slovensku má rómčina svoje regionálne varianty, ktoré sa od seba odlišujú len nevýraznými osobitosťami. Rómsky jazyk, ako každý živý jazyk, má viacero územných variantov (geografické nárečia, dialekty). Početnú prevahu a najvýraznejšiu jazykovú priebojnosť majú Rómovia pôvodom z východného Slovenska, a preto sa východoslovenský dialekt stal aj základom pre gramatiku a slovník s frazeológiou a prehľadom gramatiky, ktorý bol vydaný v roku 1991. Východoslovenská rómčina tvorí aj základ pre Učebnicu slovenskej rómčiny a Kľúč k učebnici slovenskej rómčiny, ktoré boli vydané v roku 1999 v rómsko-českej verzii od autorky Hany Šebkovej.

V súvislosti s kodifikáciou jazyka sa používajú pojmy kodifikácia pravopisu a štandardizácia jazyka. Pravopisné pravidlá sa môžu stanoviť dohodou či konvenciou. Občas sa pravidlá pravopisu môžu zmeniť v súlade s vývojom jazyka, ale v určenom období sú jednoznačne záväzné. Kodifikovať jazyk, pokiaľ nechceme vytvoriť umelú formu jazyka, nie je možné. Štandardizácia sa chápe ako spontánny rozvoj jazyka, ktorý je tolerantný voči regionálnym odlišnostiam. Iba rozsiahla komunikačná prax, v ktorej sa bude uplatňovať písaný jazyk, ukáže, ktoré alternatívy sú prijateľné, a ktoré nie.