Sociálne nerovnosti

„ All animals are equal.
But some animals are more equal than others.“
(„Všetky zvieratá sú si rovné. Ale niektoré zvieratá si sú rovnejšie.“)

George Orwell, Farma zvierat, 1945

Úvod

Už v dobe, keď ľudia začali špekulovať o prirodzenosti ľudskej spoločnosti, sa ich pozornosť obracala k rozdielom, ktoré boli zrejmé ako medzi jednotlivcami tak i skupinami vnútri spoločnosti. Pojem sociálna nerovnosť opisuje situáciu, v ktorej členovia spoločnosti disponujú rôznym množstvom bohatstva, prestíže či moci. Všetky svetové kultúry sa vyznačujú určitým stupňom tejto nerovnosti.
Keď postavíme systém sociálnych nerovností do hierarchie skupín, hovoríme o tzv. stratifikácii: usporiadané zaradenie celých skupín ľudí, ktorí opakovane dosahujú rozdielnych ekonomických odmien a rozdielny prístup k moci v spoločnosti. Tieto rozdiely potom ovplyvňujú spôsob akým sociálne nerovnosti prechádzajú z generácie na generáciu a dochádza tak ku vzniku skupín ľudí začlenených do určitej spoločenskej hierarchie.

Sociálne nerovnosti sú jedným zo sťažujúcich problémov sociológie. Ich riešením sa zaoberali popredné osobnosti tejto vednej disciplíny.
Napríklad Karl Marx, nemecký teoretik (1818-1883), sa zameral na stratifikáciu všetkých typov ľudských spoločností, začínajúc prvotne pospolitou spoločnosťou až do feudalizmu. Ale najväčšiu pozornosť venoval štúdiu sociálnych tried Európy 19. storočia. Chápal toto triedne rozdelenie ako kľúčový determinant sociálnych, ekonomických a politických nerovností. Podľa neho sociálne vzťahy v ktoromkoľvek historickom období riadi ten, kto ovláda ekonomické zdroje.
Max Weber, nemecký historik, právnik, ekonóm, sociológ (1864-1920), je autorom najprepracovanejšej koncepcie nerovností – tzv. teórie panstva (moc = panstvo). Jej základným kameňom je nerovnosť prístupu k moci. V priebehu histórie sa mení iba ospravedlnenie tejto nerovnosti. Sociálne nerovnosti sa objavujú v prácach aj ďalších autorov ako R. T. Shaefera (Racial Prejudice in a Capitalist State: What Has Happened to the American Creed?), D. Brauna ( The Rich Gets Richer) a iných.

Vo svojej seminárnej práci by som sa chcel tomuto problému venovať z rôznych uhlov pohľadu so zvláštnym zameraním na:
- mocenské nerovnosti,
- rasové a etnické nerovnosti,
- nerovnosti medzi mužmi a ženami,
- nerovnosti vekových skupín.



Mocenské nerovnosti

Mať moc znamená mať schopnosť kontrolovať priebeh diania.

Mať moc v určitej oblasti znamená byť schopný zvládať, riadiť, určovať, regulovať, teda kontrolovať dianie v tejto oblasti. Moc môže byť použitá ku kontrole prírody, spoločnosti, skupín i jednotlivcov, ku kontrole výkladu sveta a myslenia ľudí.

Žiadna spoločnosť nieje schopná zaistiť rovnosť všetkým svojím členom, aj keď nie všetky to sú ochotné priznať. Každá spoločnosť bola, je a zrejme navždy bude diferencovaná do vrstiev a skupín, ktoré sa líšia svojím podielom na statkoch a službách, prístupom k moci a výške svojej prestíže.

Ako už som sa zmienil v úvode, jedným z vedúcich predstaviteľov teórie mocenskej diferenciácie bol Karl Marx. Jeho pojatie vystihuje sociológ L. Beeghley: “Karl Marx bol revolucionárom a sociálnym vedcom v jednom“.
Marx považoval za nutné zmeniť triednu štruktúru spoločnosti. Jeho analýza poukazuje na vzťahy rôznych skupín formovaných odlišným prístupom k využitiu zdrojov. Vo feudálnej spoločnosti väčšina produkcie bola poľnohospodárskeho pôvodu a pozemky vlastnila šľachta. Roľníci nemali voľnosť a museli poslúchať príkazy, ktoré im diktovali vlastníci pôdy.
Pomocou tejto analýzy skúmal sociálne vzťahy vnútri kapitalizmu – ekonomického systému, v ktorom sú zdroje produkcie väčšinou v súkromných rukách a ktorého hlavným cieľom je maximalizovať zisk v konkurencii s inými súkromníkmi. Marx ukazuje na dve triedy, ktoré sa objavili s pádom feudalizmu – buržoázia a proletariát. Každá z tried má svoju vlastnú kultúru. Buržoázia, trieda kapitalistov, vlastní zdroje produkcie, teda továrne a stroje, zatiaľ čo proletariát je iba triedou pracujúcich. V procesu výroby sú robotníci vykorisťovaní buržoáziou a za svoj výkon dostávajú podradné mzdy.
Podľa Marxa povedie vykorisťovanie proletariátu k deštrukcii kapitalizmu. Aby toto bolo možné, musí sa vnútri robotníckej triedy vyvinúť tzv. triedne vedomie (= zjednotenie túžby po politickej zmene) a nepodľahnúť pocitu, že byť vykorisťovaný je vlastne „normálne“. Zjednotená robotnícka trieda potom revolúciou zvrhne vládu buržoázie a vytvorí tak jednotný, rovný, robotnícky štát. Tato vízia sa priebehom doby ukázala ako utopistická. Snaha o vytvorenie takých štátov viedla ku vzniku totalitných režimov, ktorých existencia nemala dlhého trvania.
Marxov prínos vidíme predovšetkým v tom, že poukázal na základné rozdelenie väčšiny spoločností - na vrstvu chudobných a vrstvu bohatých.

Max Weber za zásadnú sociálnu nerovnosť považuje nerovnosť prístupu k moci. Táto nerovnosť je podľa neho v priebehu dejín konštantná a mení sa len jej ospravedlňovanie.

Ospravedlnenú moc nazýva panstvom a rozlišuje tri čisté typy panstva, ktoré sa v minulosti i súčasnosti voľne prelínajú:
Panstvo charismatické – je založené na viere v nevšedné vlastnosti vodcu, ktorý vládne do doby, pokiaľ je viera v jeho mimoriadnosť dostatočne silná. Vládca môže všetko. Každodenný život si ale vynucuje určité ústupky od pôvodných ideálov a toto panstvo sa mení buď v panstvo tradičné alebo legálne.
Tradičné panstvo – spočíva naopak vo viere v posvätnú zaviazanosť ustanovených mocenských vzťahov medzi jednotlivcami a celými rodmi. Postavenie pánov je založené na tradícii a tá tiež obmedzuje ich ľubovôľu. Neexistuje oddelenie súkromného a verejného. Podriadení sú nútení dávať svoje majetky k dispozícii politickým a vojenským potrebám moci. Existujúce nerovnosti sú brané s prirodzenou nutnosťou.
Panstvo legálne – stojí na platnosti neosobných zákonov, ktoré sa vzťahujú rovnako na držiteľa moci, ako na jej objekty. Poslušnosť sa týka právnych noriem, nie ľudí. Osou panstva je byrokracia. Toto panstvo vychádza z popierania nerovnosti medzi ľuďmi.


Je nutné, aby niektorí členovia spoločnosti získavali väčšie odmeny ako ostatní? Môže byť spoločenský život organizovaný bez nerovností? Potrebujú ľudia spoločensky a ekonomicky ovládať iných?
Tieto otázky sú diskutované medzi významnými vedcami i medzi obyčajnými ľuďmi už po dlhé stáročia. Korene nerovností je treba hľadať v histórii alebo v miestach doteraz nedotknutých civilizáciou. Vedecký výskum ukázal, že nerovnosti existujú vo všetkých spoločenstvách. Napríklad keď antropológ Gunnar Landtman študoval život kmeňa kiwaiských Papuáncov z Novej Guineje, okamžite medzi nimi zaregistroval nepatrné rozdiely. Každý človek v dedine vykonával rovnakú prácu a žil v podobnom obydlí, ale pri bližšom pohľade zistil, že určití Papuánci – bojovníci, strelci, šamani – boli nazývaní ako „vyšší“ než ostatní. Na druhej strane dedinské ženy, nezamestnaní alebo slobodní boli považovaní za „nižších“. Z týchto i ďalších faktov môžeme usudzovať, že ľudia sú zaraďovaní do určitých hierarchických kategórií podľa svojich zručností a znalostí (náboženstvo, lov, krása, schopnosť liečiť...) a to podľa priorít uznávaných v danej spoločnosti. Každému jedincovi sú uznávané hodnoty známe a na základe vrodených dispozícii sa týchto hodnôt (znalostí, zručností) snaží dosiahnuť.
Jeho zručnosti a znalosti sa stanú základom pre jeho povolanie. Dané povolanie (mimochodom ako každé) dosahuje určitú spoločenskú prestíž. Prestížou potom rozumieme rešpekt a obdiv členov spoločnosti k danej profesii. Vo väčšine prípadov s prestížou profesie súvisí aj vyšší príjem, ale nieje to pravidlom.

A opäť sa dostávame k tvrdeniu klasikov, že deľba moci súvisí s rozdelením ekonomických zdrojov.

Tabuľka najprestížnejších povolaní (skúmané v USA,1989, najvyššie hodnotenie 100)

Lekár 86 Policajt 48
VŠ profesor 78 Sekretárka 46
Právnik 72 Automechanik 40
Herec 58 Vodič autobusu 32
Účtovník 57 Čašník 20
Hrobár 49 Smetiar 17


Rasové a etnické nerovnosti

Na začiatku 20. storočia český antropológ svetového mena A. Hrdlička (1869-1943) priniesol dôkazy o ázijskom pôvode amerických indiánov a predovšetkým poukázal, že neandrtálska fáza vo vývoji človeka je spoločná všetkým ľudským plemenám. Z toho vyplýva, že biologicky sú si všetci ľudia rovní a že odlišnosti ľudského druhu sú dané geografickými a klimatickými podmienkami. Rasové nerovnosti teda majú svoj hlavný a v podstate jediný pôvod v predsudkoch.
Predsudky sa môžu vyvinúť z etnocentrizmu, čo je tendencia usudzovať, že určitá kultúra je nadradená voči všetkým ostatným. Etnocentrickí ľudia súdia iné kultúry podľa štandardov ich vlastnej skupiny, čo celkom logicky vedie k pocitu, že kultúra s inými zvykmi je podradená.
Jednou z najrozšírenejších foriem predsudku je rasizmus. Nadraďovanie sa jednej rasy nad druhú, predovšetkým bielej rasy nad ostatnými, pramení z rozdielov vyspelosti rôznych rás, súvisí to so stupňom civilizácie. Kultúra, kde po niekoľko generácií tento predsudok prevláda, má potom sklony k diskriminácii, vykorisťovaniu a ďalším predsudkom. Čierny autor Ralph Ellison napísal vo svojom románe Invisible Man (1952) toto: „Som neviditeľný. Som zmes mäsa a kostí, tkanív a tekutín – a myslím, že som obdarený i rozumom. Som neviditeľný, jednoducho preto, že ma ľudia vidieť nechcú“.
Typickým príkladom tohoto diskriminačného trendu sú Spojené štáty americké, kde ešte nedávno boli bežne k videniu oddelené systémy vzdelávania, reštaurácie, miesta v dopravných prostriedkoch pre bielych a čiernych a ďalšie veci, privedené až do absurdity. Vlastne až v posledných niekoľkých desaťročiach bolo možné vidieť istý útlm týchto tendencií. Je však nutné priznať, že to bude trvať ešte niekoľko generácií než bude afroamerická rasa považovaná za úplne rovnocennú belošskej rase.
Tiež sa je treba zmieniť o opačnej forme diskriminácie, tzv. pozitívnej, ktorá sa objavila predovšetkým ako snaha čeliť znevýhodňovaniu černochov, predovšetkým na americkom trhu práce. Podľa môjho názoru ani jedna z foriem nieje pre spoločnosť prínosná, lebo vyvoláva sociálne napätie a konflikty. Extrémnym nežiadúcim vzťahom jednej rasy k druhej môže byť genocída - neslobodné systematické zabíjanie príslušníkov určitého národa či rasy. Tento termín bol asi prvýkrát použitý po vyhladení jedného milióna Arméncov Turkami v roku 1915.

Najčastejšie sa však tento pojem používa v súvislosti s vyhladením šiestich miliónov európskych Židov, rovnako ako iných etnicky minoritných skupín, behom druhej svetovej vojny. Naviac termín genocída je tiež použiteľný pri popise politiky USA voči rodeným Američanom v 19. storočí (v roku 1800 počet amerických indiánov dosahoval 600 tisíc, okolo roku 1850 ich bolo už len asi 250 tisíc).
Iným extrémnym prípadom chovania je vyhnanie určitej skupiny ľudí alebo národa na základe etnických predsudkov. V roku 1979 Vietnam odsunul milión etnických Číňanov. Iným príkladom vyhnania národa je aj nedávna kríza v Kosove.


Vekové nerovnosti

„When I get older, losing my hair,
many years from now…
Will you still need me,
Will you steel feed me,
When I´m sixty-four.“
John Lennon, Paul McCartny – „When I´m 64“

Tak ako u iných sociálnych nerovností, tiež chápanie vekového rozvrstvenia sa líši kultúrou od kultúry. V jednej spoločnosti chovajú k starším ľuďom veľký rešpekt, zatiaľ čo v inej sú seniori chápaný ako neproduktívny a „obtiažni“.

V roku 1968 lekár R. Butler, zakladajúci riaditeľ národného ústavu pre seniorov v USA referoval o predsudkoch a diskriminácii starších občanov – pre ich označenie použil termín „ageizmus“. Ageizmus poukazuje na hlbokú nevrlosť mladých ľudí a ľudí v strednom veku voči starším. Pre mnohých vysoký vek symbolizuje choroby, neschopnosť a smrť. Pohľad na starých ľudí slúži ako pripomienka, že raz aj oni budú starí a nemohúci. Ageizmus je tak bežný, že Butler usudzuje, že sa vyskytoval vždy, v každej kultúre, a že ani v najbližšej budúcnosti nezmizne.
Na prvý pohľad sa zdajú byť prekvapivé výsledky analýzy vekovej štruktúry postáv televíznych seriálov v USA. Z 1446 postáv iba 2% tvorili ľudia starší ako 66 rokov (rok 1993, J. D. Robinson).
Aj skúsení profesionáli sa dopúšťajú ageizmu a to napríklad v prípadoch, keď lekári až príliš rýchlo stanovujú u pacientov diagnózu senility. V rozpore k negatívnym stereotypom, vedci zistili, že starší pracovníci môžu byť pre svojich zamestnávateľov prínosom napríklad dosiahnutými skúsenosťami.
V USA v roku 1900 pracovali celé 2/3 mužov nad 65 rokov (na plný aj skrátený úväzok). V roku 1950 to bolo 46%, ale okolo roku 1990 to už bolo iba 16%. Medzi šesťdesiatnikmi pracovná účasť klesla z 60% v roku 1950 na menej ako 30% dnes. Naviac mladí ľudia sa stále dívajú na starých ako na tých, ktorí im kradnú zamestnanie (v podstate rovnaký postoj sa prejavuje v prípade imigrantov).

Táto situácia nielen zväčšuje vekový konflikt, ale vedie i k vekovej diskriminácii.

V USA bola v roku 1968 veková diskriminácia (definovaná ako diskriminácia ľudí starších 40 rokov) postavená mimo zákon. Je ale nutné dodať, že toto preferovanie nezmizlo, skôr je dômyselnejšie ukrývané.

V našej zemi sa v poslednej dobe objavuje trochu opačný trend. Po roku 1989, keď boli vyhľadávaní na trhu práce mladí ľudia, teda bez skúseností, nezaťažení naučenými spôsobmi jednania, ale ochotní sa vzdelávať a prispôsobovať potrebám. Dnes, keď uplynulo 10 rokov od zmeny politického a ekonomického zriadenia, sú na trhu práce požadovaní ľudia so skúsenosťami a šance na získanie dobrého zamestnania mladého absolventa sú nízke.



Nerovnosti medzi mužmi a ženami

Medzi mužmi a ženami sú pochopiteľné biologické rozdiely. Najdôležitejší z nich je, že ženy sú schopné rodiť deti. Mnoho spoločností ustavilo sociálne rozdiely medzi pohlavím, ktoré určite nevychádzajú z rozdielov biologických. Každému pohlaviu je v spoločnosti určená úloha, ktorú by malo zastávať. Tieto úlohy možno definovať ako očakávania určitého spôsobu chovania, postojov a činností mužov a žien. Zástupcovia obidvoch pohlaví sú fyzicky schopní naučiť sa variť, písať na stroji, ale v mnohých západných krajinách sa predpokladá, že to prináleží iba ženám. Rovnako ako muži i ženy sú schopné naučiť sa zvárať či pilotovať lietadlo, ale tieto profesie sú všeobecne prisudzované mužom. A muž ako letuška? Táto predstava vyvoláva skôr úsmev.

Od mužov sa očakáva odolnosť, nebojácnosť, rozhodnosť, emočná zdržanlivosť. Nie každý muž či chlapec sa s týmito očakávanými štandardmi môže zmieriť. Štúdie A. Astrachana z roku 1996 odhadujú, že tomuto vysnívanému ideálu sa približuje iba 5 – 10% mužskej populácie. Žena by mala byť zosobnením jemnosti, citlivosti, tolerancie, emočnej lability. V dávnej minulosti boli ženy vysoko rešpektované, ako matky, na ktorých plodnosti závisela budúcnosť rodu. Neskôr jej bola prisúdená úloha podradná až neslobodná. Ešte na začiatku tohoto storočia nemali ženy prístup k vyššiemu vzdelaniu, byť múdrejší ako muž bolo považované za faux pas.

V tomto storočí sa objavili feministické organizácie, ako hnutie bojujúce o zrovnoprávnenie postavenia žien v spoločnosti. Úroveň úspešnosti týchto hnutí sa opät (rovnako ako u predošlých nerovností) odvíjajú od kultúry každej krajiny. Napr. v USA dosiahol vplyv týchto organizácií extrému a vznik takýchto inštitúcií ako napr. termín „sexual harrasment“ sú dôsledkom týchto vplyvov.
V iných krajinách zase naopak k veľkému vývoju v rovnoprávnom postavení pohlavia nedošlo. Učebnicovým príkladom takéhoto vývoja sú islamské štáty Blízkeho východu.

Tam sa ženy považujú aj naďalej za „vec“ v rukách mužov.

Jedným z aspektov, kde sa prejavuje nerovnosť postavenia mužov a žien, je trh práce. Je všeobecne známe, že zamestnávateľ pri obsadzovaní výkonného postu, dá prednosť pri rovnakých znalostiach a schopnostiach mužovi pred ženou. Ďalším faktom je to, že finančné ohodnotenie za rovnako odvedenú prácu, je v prípade muža vyššie. Možno tu hrá úlohu zažité dogma, že muž, ako živiteľ a hlava rodiny, by mal mať vyšší príjem. Aj keď nerád musím priznať, že nezanedbateľný význam má i mužská ješitnosť. To je ale púha špekulácia. Ja osobne by som nebol proti, keby moja partnerka zarábala viac peňazí ako ja, pokiaľ by som robil prácu, ktorá ma baví a vnútorne uspokojuje.



Tabuľka percentuálneho zastúpenia žien v rôznych druhoch povolania

Povolanie %-ne zastúpenie žien v danej profesii
1992
Profesionálni zamestnanci 40 52
- Inžinierky 1 9
- Právničky a sudkyne 4 21
- Lekárky 7 20
- Zdravotné sestry 98 94
- VŠ učiteľky 23 41
- Ostatné učiteľky 75 75
Manažérky 14 42
Predavačky 35 48
Úradníčky 62 79

































Zoznam použitej literatúry:


Z. Bauman: Myslieť sociologicky. Slon, 1997
J. Beneš: Človek. Mladá fronta, 1994
P. L. Berger: Pozvanie do sociológie. Praha, 1991
E. Durkheim: Sociológia a filozofia. Slon, 1998
H. Exnerová: Základy sociológie. PA ČR, Praha 1996
J. Keller: Úvod do sociológie. Slon, 1997
J. Keller: Dvanásť omylov sociológie. Slon, 1997
S. Rosypal a kol.: Prehľad biológie. Scientia, 1994
R. T. Schaefer, R. P. Lamm : Sociology. York Graphic Services, 1995
R. T. Schaefer, R. P. Lamm: Introducing Sociology. Linotron, 1987
J. Šindlářová: Základy sociológie. VŠZ Brno, 1994
Internet.