Územie Slovenskej republiky bolo po niekoľko storočí súčasťou viacnárodných štátov. História slovenského parlamentarizmu je úzko spojená s bojom Slovákov za národnú identitu a štátnu suverenitu. Pozícia slovenských zástupcov v parlamentoch uhorského kráľovstva, rakúsko-uhorskej monarchie, v parlamente prvej Československej republiky alebo v parlamente znovuutvoreného československého štátu po II. Svetovej vojne odzrkadľovala nerovnoprávne postavenie slovenského národa v uvedených štátnych útvaroch. Historické okolnosti spôsobili, že Slováci nemajú dlhoročnú národnú parlamentnú tradíciu. V septembri 1848 vznikla prvá Slovenská národná rada pod vedením národovcov Štúra, Hurbana a Hodžu. Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 sa po dlhších prípravách oficiálne konštituovala druhá Slovenská národná rada ako najvyšší zastupiteľský orgán slovenského národa a prijala historickú Deklaráciu slovenského národa. Snem Slovenskej krajiny 14. marca 1939 prijal rozhodnutie o vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky. Poslanci sa rozhodovali pod silným tlakom fašistického Nemecka a pod priamou hrozbou možnosti okupácie celého Slovenska, Maďarskom.

História súčasného slovenského parlamentu sa odvíja od jeho založenia ako ilegálnej reprezentatívnej inštitúcie protifašistického odboja na jeseň 1943. Po vystúpení z ilegality počas Slovenského národného povstania – druhého najväčšieho protifašistického hnutia v Európe – sa Slovenská národná rada po prvýkrát stala vrcholným zákonodarným a výkonným orgánom Slovenska. Po novembri 1989 jedným z prvých legislatívnych aktov bola zrušená vedúca úloha komunistickej strany. V bývalom Československu sa začal rozvíjať pluralitný politický život. Víťazi parlamentných volieb v roku 1992 – Hnutie za demokratické Slovensko a Občianska demokratická strana – v auguste 1992 v Brne dospeli k politickému rozhodnutiu o termíne zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky od 1. januára 1993.

1. januára 1993 vznikla zvrchovaná a suverénna Slovenská republika. Na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky 15. februára 1993 poslanci zvolili prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováča. Postupne sa prijali viaceré zákonné úpravy súvisiace s organizáciou samostatného štátu. Vnútropolitická situácia na jar 1994 vyústila do vypísania predčasných volieb do najvyššieho zákonodarného zboru. Výsledky prvých slobodných volieb v samostatnej Slovenskej republike, ktoré sa konali 30. septembra a 1. októbra 1994, odzrkadlili štruktúru politických preferencií obyvateľstva nového štátu. Vytvorila sa povolebná koalícia strán HZDS, SNS a ZRS, ktorá si zachovala v parlamente po celé štyri roky prvého volebného obdobia absolútnu väčšinu.

Národná rada Slovenskej republiky

je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Je orgánom štátnej moci a od jej primárneho postavenia v republike je odvodené postavenie ostatných štátnych orgánov. Ako volený orgán reprezentuje suverenitu štátu a ľudu. Plní závažnú úlohu pri budovaní Slovenskej republiky ako moderného a demokratického štátu a zavádzaní sociálnej a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Poslanci národnej rady sú volení vo všeobecných, rovných a priamych voľbách tajným hlasovaním. Počet poslancov je 150 a ich funkčné obdobie trvá štyri roky.

Pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky

je určená jej ústavným postavením v systéme výkonu moci. Člení sa na:

a) pôsobnosť v oblasti zákonodárstva,
b) pôsobnosť v oblasti kontroly,
c) pôsobnosť v oblasti tvorby štátnych orgánov,
d) pôsobnosť v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky

Zákonodarná pôsobnosť

Národná rada prerokúva a uvznáša sa na ústave, ústavných zákonoch, ostatných zákonoch a kontroluje ako sa dodržiavajú. Svojimi právnymi normami realizuje vzťahy vznikajúce vo všetkých oblastiach spoločenského, politického a hospodárskeho života Slovenskej republiky.

Spôsob tvorby zákonov, podrobnosti o postupe pri ich príprave, prerokúvaní a ich forme upravujú legislatívne pravidlá tvorby zákonov, publikované v Zbierke zákonov SR pod č. 19/1997 Z.z.

Zákonodarnú iniciatívu majú výbory, poslanci národnej rady a vláda SR. Zákonodarný proces sa v národnej rade realizuje prostredníctvom troch čítaní, z ktorých popri hlasovaní je ťažiskové druhé čítanie vo výboroch a na schôdzi národnej rady.

Kreačná pôsobnosť

Kreačná pôsobnosť národnej rady znamená právo vytvárať vlastné orgány, štátne orgány a spolupôsobiť pri tvorbe iných štátnych orgánov. V súlade s uvedeným:

1. volí a odvoláva v tajnom hlasovaní predsedu a podpredsedov národnej rady,
2. zriaďuje a ruší svoje výbory, osobitné kontrolné výbory a komisie, určuje ich počty, volí a odvoláva ich predsedov a členov,
3. zákonom zriaďuje a ruší ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy,
4. volí kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR a generálneho prokurátora SR,
5. národná rada volí a odvoláva iných funkcionárov, ak to ustanový zákon.

Podrobnosti o podávaní návrhov, o voľbách a odvolávaní uvedených funkcionárov upravujú volebné poriadky, ktoré schvaľuje národná rada.

Pôsobnosť národnej rady v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky

Národná rada uplatňuje svoju pôsobnosť vo vnútornej a zahraničnej politike tým, že:

1. dáva ústavným zákonom súhlas so zmenou štátnych hraníc,
2. ústavným zákonom schvaľuje zmluvu o vstupe do štátneho zväzku SR s inými štátmi a vypovedá takéto zmluvy,
3. uznáša sa o vypovedaní vojny, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej ochrane proti napadnutiu, a po skončení vojny o uzavretí mieru,
4. vyslovuje súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky,
5. vyslovuje súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky,
6. pred ratifikáciou vyslovuje súhlas s medzinárodnými zmluvami, o ktorých to určuje ústava,
7. rozhoduje o návrhu na vyhlásenie referenda,
8. rokuje o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky.