Masová kultúra - Antonina Kloskowská

Kultúra patrí medzi základné pojmy súčasných humanitných odborov. Latinské slovo „cultura“ pôvodne znamenalo vzdelanie zeme, ale už Cicero rozšíril jeho použitie na javy intelektuálne, keď nazval filozofiu kultúrou ducha. Podľa Andalugovej definície je kultúra zušľachtením a zjemnením všetkých duchovných a fyzických síl človeka alebo celého národa. Osvietenské koncepcie chápu kultúru ako protiklad k barbarstvu. Mnoho interpretácií si uchovalo kladný hodnotiaci tón. Zásluhu o univerzalizáciu pojmu kultúra mal Herder. Ten chápal kultúru ako nástroj prispôsobenia, ktorým človek nahradzuje svoje fyzické nedostatky v boji o existenciu. Hlavný mechanizmus kultúry videl v tradícii, ktorá spočíva v ustaľovaní vzorov správania sa. V závere došiel k tomu, že kultúra je univerzálna vlastnosť ľudstva. Tým, že Klemm vymedzil kultúru ako súhrn javov, ktoré sa prejavujú v mravoch, viere a formách zriadení, a tým, že zostavil podrobný výpočet tých oblastí života spoločnosti, ktoré majú byť v jednotlivých historických epochách skúmane, vytvoril prototyp širokých, popisných definícií kultúry.

Predávanie a prijímanie určitých kultúrnych vzorov sa riadi normami a uznávanými spoločenskými cieľmi. Možné ľudské reakcie sú natoľko široké, že ich žiadna kultúra nemôže plne obsiahnuť, ak sa nechce vystaviť nebezpečenstvu dezintegrácie a úplného rozpadu. Každý akt ľudského správania musí prejsť sitom sociálnej akceptácie. Tak sa cestou historického výberu ustaľuje profil každej kultúry. V moderných spoločnostiach môže byť dosah pôsobenia spoločných kultúrnych vzorov v jednom ohľade širší a v inom naopak užší, než sú hranice miestneho spoločenstva.

Rickert, ktorý nahradil pojem „vedy o duši“ pojmom „vedy o kultúre“, definoval kultúru predovšetkým jej protikladnosťou k prírode a jej vzťahom k hodnotám. Podľa neho je kultúra protikladná prírode. Na základe podobného princípu oddeľujú neskôr nemeckí sociológovia pojem kultúra od pojmu civilizácia. Weber rozlišuje civilizáciu a kultúru a doplnil tretiu oblasť – sociálny proces. Kultúra je protikladná k civilizácii práve svojou nezávislosťou na všetkých životných nutnostiach a prirodzených potrebách. Je to predovšetkým umelecká činnosť. Je to idea obrazu nového sveta. Kultúra smeruje vždy a všade k večným hodnotám, ku vznešenosti, kráse a dobru: chápanie týchto hodnôt sa však v rôznych epochách mení. V kultúre preto nie je možné hovoriť o pokroku. Až v rozvinutých spoločnostiach sa kultúra zreteľne oddeľuje od civilizácie ako sféra pravých ľudských záujmov a snáh. Kultúrny poriadok tvorí systém hodnôt.

Rozlíšenie kultúry na kultúru materiálnu a duchovnú je veľmi široko používanou formou klasifikácie kultúrnych oblastí. V mnohých prípadoch sa kryje s rozlišovaním kultúry a civilizácie, má však tú prednosť, že jasne vymedzuje jednotu klasifikovaných javov.

Arzakaňan vymedzuje kultúru ako výsledok tvorivého pretvárania človeka a jeho prostredia človekom a spoločnosťou. Rozlišuje tri formy kultúry: materiálnu, duchovnú a umeleckú. Nerozlučnú spojitosť materiálnej a duchovnej kultúry zvlášť zdôrazňuje.

Kultúru tvorí správanie symbolické a bezprostredné. Vďaka symbolickej komunikácii je možná výmena a šírenie ľudských skúseností, symbolická dokumentácia potom posilňuje kumuláciu kultúry, a to preto, že obohacuje tradíciu a ochraňuje elementy spoločenského bohatstva pred zabudnutím. Ale žiadne symbolické správanie nemôže samo o sebe uspokojiť základné biologické potreby človeka. Funkcia bezprostrednej a symbolickej kultúry sa zásadne líši. Z kultúry sú to iba bezprostredné činnosti a ich výsledky, ktoré majú realizačnú biologickú hodnotu. Spojením dvoch kritérií – kritéria charakteru kultúrnych činností a kritéria ich funkcií vo vzťahu k rôznym druhom ľudských potrieb – vznikne tabuľka umožňujúca rozlíšiť štyri kategórie kultúrnych javov.

Sféra realizačnej kultúry zahŕňa predovšetkým produkty a činnosti, ktoré majú homeostatickú hodnotu (homeostáza – rovnováha vnútorného prostredia organizmu). Jazyk ako nástroj spoločenského dorozumievania sa a ako nástroj myslenia hral reálnu objektívnu inštrumentálnu úlohu v uspokojovaní homeostatických funkcií. Teórie, ktoré pokladajú symbolickú kultúru vo vzťahu k bezprostrednej za druhotnú, predpokladajú zároveň, že jej zdroje sú odlišné a špecifické. Kroeber: „Veľké kultúrne odvetvia začínajú existovať a realizujú sa až vtedy, keď sú uspokojené základné potreby a keď je odstránené napätie, ktoré ich neuspokojením vzniká. Štvrtá kategória zahŕňa symbolické kultúrne činnosti autonómnej povahy, ktorých realizačná hodnota je v symbolickej sfére a ktoré sú cieľom jednania samy o sebe. To však neznamená, že systémy symbolickej kultúry, označované v bežnom jazyku ako veda, umenie a náboženstvo, sa dajú uzavrieť do rámca symbolickej realizačnej kultúry. Žiadna klasifikácia nemôže prehliadnuť mnohotvárnosť a premenlivosť charakteru ľudského správania sa.

Ak používame široký pojem slova kultúra, je ťažké vysvetliť, prečo organizačné a výrobné procesy sú v určitých kultúrnych odvetviach, napr.: v technike, bez výhrad prijímané, zatiaľ čo v odvetví bežne nazývanom masová kultúra vzbudzujú odpor a obavy. Veľká väčšina javov zaraďovaných do masovej kultúry patrí do kategórie symbolickej realizačnej kultúry. Toto tvrdenie pomáha objasniť povahu hlavných oblastí masovej kultúry a umožňuje adekvátne určiť, aké sú motívy odporu voči niektorým jej prejavom a vlastnostiam. Problém je v tom, že nie všetky javy masovej kultúry možno zaradiť do kategórie symbolickej realizačnej kultúry, ale aj do oblasti napr. symbolickej inštrumentálnej kultúry ako masové informácie a masovo popularizované poznatky, alebo do oblasti kultúry bezprostrednej realizačnej ako šport a rôzne druhy pohybových hier. Masová kultúra sa nedá jednoducho bez zvyšku vtesnať do jednej klasifikačnej kategórie.

Masová kultúra nie je jav poslednej doby. Vytvára sa postupne už najmenej dve storočia. Zrodila sa ako druhotný produkt priemyselnej revolúcie spolu s industrializáciou a urbanizáciou. Býva stotožňovaná s vulgárnou kultúrou, s kultúrou najnižšej úrovne. Je možné vymedziť masovú kultúru ako komplex veľmi široko používaných noriem a vzorov správania. V tomto zmysle by bol každý zvyk, ktorý je rozšírený medzi miliónmi ľudí, súčasťou masovej kultúry. Pojem masová kultúra sa vzťahuje na súčasné predávanie identických alebo obdobných obsahov, vychádzajúcich z malého počtu zdrojov, veľkým masám príjemcov, ako i na jednotlivé formy hry a zábavy veľkých más ľudí. Problematika masovej kultúry sa pohybuje v užších hraniciach. Doterajšie výskumy sa sústreďovali na intelektuálne, estetické, zábavné a rekreačné javy ľudského jednania, spojené zvlášť s pôsobením tzv. prostriedkov masovej komunikácie, teda na obsahy týmito prostriedkami šírené. Vďaka masovým komunikačným prostriedkom sa najúplnejšie realizujú dve základné kritériá, ktoré masovú kultúru charakterizujú: kritérium kvantitatívne a štandardizačné. Obe spolu tesne súvisia. Masová kultúra je vymedzená nielen početnosťou príjemcov, ale tiež zvláštnosťami, ktoré umožňujú vznik druhotného publika. Vznik nepriameho masového publika je však podmienený technickými prostriedkami, ktoré prináša novšia doba. Obsahy musia byť primerane multiplikované. Buď veľkým množstvom kópií alebo početnými prijímačmi. Základnou podmienkou je rýchla komunikácia širokého dosahu. Jednou z podmienok vývoja masovej kultúry, ktoré môžeme považovať za nesporné, je urbanizácia. Industrializácia podmieňuje početný rast spoločnosti a modernú formu urbanizácie – je základnou podmienkou vzniku masovej kultúry. Aj vývoj techniky sa na tom podieľa. Masová symbolická kultúra sa najskôr rozvinula ako kultúra tlačeného slova. Podmienkou bolo rozšírenie základného stupňa vzdelania. Štandardizácia kultúrnych obsahov vyžadovala nielen realizáciu istých technických podmienok, ale zároveň sa musel vytvoriť typ masového príjemcu, ktorého kvalifikácia bola v určitom rozsahu štandardizovaná. Vznik „masového trhu“ príjemcov kultúry vyžadoval, aby bol širokým masám zaistený čas, oslobodený od výrobnej práce, ktorý by mohol byť venovaný dobrovoľnému využívaniu statkov symbolickej kultúry. Technický a sociálny ekonomický pokrok umožňujúci skrátenie pracovnej doby prispel k vytvoreniu masového dopytu po kultúre. Masová kultúra je jedným z nástrojov novej sociálnej integrácie.Masová komunikácia, ktorá je zameraná na veľmi početné, diferencované a silne automatizované publikum, je podstatným znakom súdobých komunikačných procesov. Z tohto dôvodu sa stala predmetom zvláštneho odvetvia výskumu a existuje o nej rozsiahla literatúra. Táto literatúra skúma organizáciu, funkcie a vplyv štyroch základných súčasných prostriedkov masového komunikovania: tlače, rozhlasu, filmu a televízie. V širokom chápaní sa masová kultúra na obsahy hovorené tzv. prostriedkami masovej komunikácie neobmedzuje. Problémy súdobej masovej kultúry však vo veľkej miere s pôsobením týchto prostriedkov súvisia. Práve oni zaisťujú jednotným, uniformizovaným obsahom najširší dosah, vytvárajú sociologické podmienky recepcie, špecifické pre súčasnú spoločnosť a zavádzajú do symbolickej realizačnej kultúry technické prvky vlastnej priemyselnej civilizácie. Vďaka všetkým týmto okolnostiam sú prostriedky masovej komunikácie považované za zvlášť dôležitú a najbezprostrednejšiu podmienku rozvoja masovej kultúry. Použitie prostriedkov masovej komunikácie vedie k vzniku kultúrnych javov novej sociálnej povahy, ktoré tvoria špecifikum vlastné tomu typu kultúry, ktorý je označovaný ako masová kultúra. V sociologických úvahách o perspektívach masovej kultúry vzbudzujú tieto štyri hlavné komunikačné prostriedky záujem hlavne pre svoj vplyv na vytváranie skupín publika, na organizované predávanie a na cesty recepcie kultúry.

Platón ostro kritizoval umenie písať a pokladal ho za liek pre pamäť, ktorý skrýva iba zdanie múdrosti namiesto múdrosti skutočnej. Múdrosť vštepuje duša druhej duši prostredníctvom živého slova učiteľa, ktorý dokáže prispôsobiť svoje argumenty okolnostiam a kruhu poslucháčov a ktorý vie odpovedať na otázky a vysvetľovať nejasnosti. Európska kultúra bola až do renesancie kultúrou počúvania. Symbolické obsahy boli spravidla komunikované v rámci neveľkých skupín priameho kontaktu, ktoré boli založené na miestnom spoločenstve a ktorých hranice boli dané osobnými spoločenskými zväzkami. Až tlač znamenala v komunikačnom systéme podstatnú zmenu. V európskej kultúre začínajú dejiny tlače v XV. storočí. Cez svoje technické možnosti nebola vtedy tlač schopná vytvoriť masovú kultúru, pokiaľ neexistovali sociálne podmienky a podnety pre masovú recepciu symbolických obsahov, komunikovaných pomocou odosobnených predaní. Vedľa analfabetizmu bola brzdou šírenia kníh aj ich cena. Dedinskému čitateľovi slúžili dva charakteristické a pritom diametrálne odlišné druhy literatúry. Prvou boli didaktické a moralizátorské populárne knihy publikované hlavne pre potreby nedeľných škôl, ktoré sa však dostávali i do rúk dospelých čitateľov. Spolu s touto literatúrou kolovali medzi robotníckym a dedinským obyvateľstvom tzv. „chapbooks“, lacné brožúrky kolportované potulnými obchodníkmi, ilustrované a obsahujúce najčastejšie popis známych zločinov, senzačných vrážd, biografie preslávených zlodejov a zločincov a správy z procesov a popráv. Tento druh literatúry bol v Anglicku doplnený dielami spisovateľov ako D. Defoe a Ch. A. Vulpius. Aj vo Francúzku je možné objaviť zdroje masovej kultúry v populárnych brožúrkach XVII. storočia.

Tlač ako prvá z masových komunikačných prostriedkov vytvorila veľké kolektívy nepriameho publika, rozptýleného v priestore, ale existujúceho súčasne a reagujúceho takmer naraz na rovnaké problémy. V Európe veľké tlačové koncerny likvidujú svoje periodiká, ak ich považujú za nevýnosné. (v r. 1950 vychádzalo v osemmiliónovom New Yorku 6 druhov novín, zatiaľ čo pred sto rokmi ich bolo 16 pri 400 tisícovom obyvateľstve). Pokračuje štandardizácia obsahov a unifikácia podnetov, ktoré pôsobia na rozširujúci sa okruh publika.

V porovnaní s dejinami tlače, ktoré trvali 500 rokov, je vývoj ostatných troch prostriedkov masovej komunikácie v histórii kultúry stále ešte skôr epizódou. Je charakteristické, že film a rozhlas sa ako technické vynálezy rodia v rovnakej dobe. Marconi patentoval svoj vynález v Anglicku v r. 1896, v r. 1894 sa konalo prvé premietanie na Brodwayi a o rok neskôr opakovali to isté bratia Lumiérovi v Paríži. Rádio si až do konca prvej svetovej vojny uchovalo výlučne inštrumentálnu povahu: slúži predovšetkým spojeniu na mori a vojenským potrebám. Naproti tomu film je od začiatku nástrojom populárnej, dokonca veľmi nevyberanej zábavy. Film bol prvou oblasťou masovej kultúry, kde sa stalo bežným používanie výrazov „priemysel“ a „produkcia“ v aplikácii na úvahy o kultúre „v užšom zmysle“. Film je v podstate kolektívnym dielom umelcov a technikov, z čoho vyplývajú nielen nové možnosti, ale tiež potencionálne ohrozenie jeho umeleckých hodnôt. Pre označenie filmu sa objavil už pred prvou svetovou vojnou názov „umenie pre davy“ a v súvislosti s ním bola použitá výstižná formulácia – o uskutočňujúcej sa mutácii kultúry. Výsledkom tejto mutácie bola masová kultúra, ktorej podstatnou súčasťou sa v dvadsiatych rokoch vedľa rozhlasu a tlače stal film. Začiatkom tridsiatych rokov začalo byť medzi sociológmi zaoberajúcimi sa touto problematikou filmové publikum považované za zvlášť charakteristický prejav masovej spoločnosti. Konfrontácia filmových a divadelných divákov viedla k záveru, že kiná majú atomizujúci vplyv, že filmoví diváci tvoria anonymnú, vnútorne nespojenú masu. Sociologické výskumy viedli k záveru, že filmové auditórium nie je atomizovaná, beztvará masa, ale agregát vnútorne spojených malých sociálnych skupín a vzájomne sa prepletajúcich subkategórií publika, ktoré sa vytvorili na základe špecifických záľub. Film ako prostriedok masovej komunikácie môže podávať obsahy rôznej úrovne a povahy. Môže apelovať a pôsobiť na masy v takom rozsahu, že to presahuje možnosti sebemonumentálnejšieho divadla.

Rozhlas, ktorý sa stal súčasťou masovej kultúry v 20tych rokoch, bol antitézou filmu. Vnikol priamo do domu príjemcu, čím vzniklo rozptýlené publikum a posilnil sa tak jav vytvorený už skôr tlačou, pričom v istých podstatných ohľadoch modifikoval jeho ráz. Hlavnou prednosťou rozhlasu ako komunikačného prostriedku je to, že môže prekonávať vzdialenosti a okamžite sa šíriť po celej zemeguli. Vďaka rozhlasu došlo z hľadiska príjmu informácií a iných kultúrnych obsahov k zrovnoprávneniu najodľahlejších ľudských osád s veľkomestskými centrami. Rozhlas začal slúžiť dedinským osadám, kam nikdy nepreniklo kino a kam sa tlač dostávala s meškaním.

Netelesný hlas vychádzajúci z prijímača, ktorý je pre izolovaného poslucháča alebo skupinu poslucháčov ohlasom vzdialeného sveta, vytvára silnejší pocit kontaktu s vysielajúcim a so spoluposlucháčmi ako tlač, a to preto, že zaisťuje úplne súčasný príjem. Zvuková intonácia pritom posilňuje intenzitu príjemcových emócií.

Z formálneho hľadiska je televízne publikum veľmi blízke rozhlasovému. Je to publikum zložené z malých skupín a jednotlivcov, priestorovo rozptýlené a charakterizované súčasným vnímaním rovnakého obsahu. K bezprostrednej a intímnej atmosfére, ktorá je vlastná aj rozhlasu, pripája televízia špecifické podmienky vnímania. Nestačí jej iba chvíľková divákova pozornosť a nemôže byť ako rozhlas doprovodom iných činností. Tým, že pôsobí obrazom i zvukom, intenzifikuje príjemcove zážitky a programovému tvorcovi poskytuje nové možnosti umeleckého výrazu, ktoré v porovnaní s filmom sú v istom ohľade bohatšie a v inom chudšie. Atraktívnosť televízie spôsobuje, že sa stáva neobyčajne účinným nástrojom šírenia obsahov, a to z nej robí vážneho konkurenta ostatných nástrojov masovej komunikácie. Televízia sa stáva katalyzátorom unifikácie aparátu masovej komunikácie. Prostriedky masovej komunikácie sú väzobným činiteľom nevyhnutným vo veľkých moderných spoločnostiach.

Do masovej kultúry patrí i plagát a architektúra podávajúce dnes – podobne ako kedysi v stredoveku a antike – masám okoloidúcich divákov symbolické hodnoty umelcovho diela. Masová kultúra nemusí byť totožná s kultúrou más. Všetko, čo prostredníctvom kanálov masovej komunikácie smeruje k masám, nemusí prenikať do ich vedomí a stávať sa predmetom ich skúseností.