Úvod

Na svete existuje mnoho vedeckých názorov a skúseností z rôznych oblastí ľudského života, ktoré hovoria o výnimočnosti a životnej nevyhnutnosti vzťahu dieťa – rodič/rodičovská (materská) osoba. Už z histórie je známe, že deti nedokážu existovať bez lásky a pohladenia. Svedčí o tom aj tento fakt: Cisár Fridrich II. (18. storočie) zhromaždil niekoľké detí a zamestnal dojky, ktoré sa mali o ne starať vo veľmi špecifických podmienkach. Nesmeli sa im prihovárať ani im spievať, ani ich nosiť na rukách. Panovník – experimentátor predpokladal, že bez akéhokoľvek ľudského kontaktu by sa tieto deti mali vyvíjať maximálne prirodzeným spôsobom. Deti však postupne pomreli bez akýchkoľvek viditeľných príčin.

Aj táto spomínaná udalosť potvrdzuje, že každé dieťa, či už malé alebo veľké, potrebuje mať vo svojom živote osobu, ktorej môže bezhranične dôverovať a zveriť sa jej so všetkými trápeniami. Vo väčšine prípadov je touto osobou pre nich ich matka alebo otec, nie je to však vždy tak. Dieťa spoznáva a váži si toho, kto ho kŕmi a stará sa oň... Pre dieťa, ktoré kŕmi dojka alebo ošetrovateľka, zostáva matka cudzou osobou, napriek všetkým príbuzenským vzťahom. Dieťaťu ide o dôverný vzťah medzi ním a určitou osobou – nie o zákony a iné spoločenské normy.

Aj dnes však existujú matky, ktoré sa o detí nestarajú, týrajú a zanedbávajú ich, alebo sa ich dobrovoľne úplne vzdajú. Takéto deti sú po odlúčení umiestnené do detských domovov, kde čakajú na novú – lepšiu rodinu.

Detské domovy

Čo a na čo vlastne je detský domov?

Detský domov je ústavné zariadenie pre deti od 0 – 25. rokov pre výkon náhradnej výchovy detí, ktoré nemôžu byť z rôznych dôvodov vychovávané v rodine. Od 1.1. 1997 spadajú všetky detské domovy na území Slovenskej republiky pod rezort Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

Umiestnením dieťaťa do detského domova dochádza k uspokojeniu jeho materiálnych potrieb. Súčasne je však potrebné deťom vytvoriť také podmienky a vzťahy, ktoré by dieťaťu poskytovali mnohostranné psychické podnety – predovšetkým citové a rozumové. Pri rozvíjaní citovej a sociálnej stránky osobnosti dieťaťa sú veľmi cenné také činnosti a výchovné situácie, pri ktorých dochádza k utvoreniu silnejších citových vzťahov medzi dieťaťom a vychovávateľom a dieťa pri nich nadobúda postupne pocit dôvery a istoty v novom prostredí.

Pracovníci detských domovov sa snažia zväčša s veľkým nasadením napĺňať potreby opustených detí. V materiálnej oblasti sa im to darí. Ani pri maximálnom úsilí im však niektoré potreby zákonite nie sú schopní naplniť. Pracovníci nedokážu všetkým deťom poskytovať lásku a bezpečie, ktoré by mohli pocítiť len v skutočnej rodine. Niektoré deti si na život v domove zvyknú natoľko, že sa aj po umiestnení do náhradnej rodiny necítia dobre a v rodine jednoducho nedokážu existovať. Pracovníci domova sa všetkým deťom snažia zabezpečiť aspoň základné vzdelanie, aby sa z nich v budúcnosti nestali tuláci a bezdomovci. Medzi deťmi, ktoré žijú spolu niekoľko rokov sa rozvíjajú priateľstva, ktoré niekedy trvajú po celý život, pretože nepoznajú iných ľudí, ktorým by sa mohli zdôveriť s problémami a ktorí by im pomohli.

Zarážajúce výroky, týkajúce sa detí z detských domovov

Aj napriek tomu, že psychológovia, sociálny pracovníci, kurátori a riaditelia domovov by sa mali snažiť o to, aby každé dieťa malo čo najrýchlejšie vlastnú rodinu, zazneli od nich aj takéto výroky, ktoré podľa nás nepotrebujú žiaden iný komentár:

„Ja som sa spýtal detí, či chcú ísť do rodín, a oni povedali, že nie. Preto nebudem zriaďovať žiadne profesionálne náhradné rodiny.“
Výrok riaditeľa detského domova v čase, keď mu istá organizácia ponúkla pomoc pri príprave a hľadaní profesionálnych náhradných rodičov.

„Viete, ja už mám pre tieto deti miesto v detskom domove. Viem, že máte náhradnú rodinu, ale ja im musím zabezpečiť miesto v detskom domove, lebo potom mi ich tam nezoberú.“
Výrok kurátorky detí v čase, keď záujemcovia mali už pol roka na príslušnom okresnom úrade podaný návrh na zverenie týchto detí do pestúnskej starostlivosti.

„Ale my máme krásny detský domov, príďte sa pozrieť, deťom je u nás dobre. Viete, aká je u nás priemerná dĺžka pobytu dieťaťa? Tri roky.“
Reakcia riaditeľky detského domova v diskusii o náhradnej rodinnej starostlivosti.

„Bohužiaľ, nemôžeme zriadiť profesionálne náhradné rodiny, pretože musíme vyčleniť peniaze na opravu striech, kúrenia a budov viacerých detských domovov.“
Výrok pracovníčky krajského úradu, odboru sociálnych vecí, na otázku, koľko profesionálnych rodín plánujú zriadiť v najbližšom období.

„Načo ma naháňate, keď sú deti už v diagnostickom centre, veď tam môžu byť aj pol roka.“
Výrok psychologičky po tom, ako istá organizácia urgovala psychologické vyšetrenia žiadateľov vzhľadom na akútnosť prípadu konkrétnych detí, čakajúcich na umiestnenie do náhradnej rodiny.

„Načo vám bude to dieťa, čo nemáte dosť starostí?“
Výrok sociálnej pracovníčky detského domova, keď si žiadatelia prišli po dieťa.

„Žiadne dieťa nemôže ísť do náhradnej rodiny, budúci mesiac odchádzajú štyri naspäť do biologickej rodiny. Keď odíde ešte niekto, budeme musieť prepúšťať zamestnancov.“
Výrok riaditeľky ústavného zariadenia.

Po týchto výrokoch sa len môžeme zamyslieť nad tým, či sú všetky deti v domovoch naozaj v tých správnych rukách.

Koľko detí žije v detských domovoch na Slovensku?

Zo štatistík Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR vyplýva, že vlani počet detí v ústavnej starostlivosti a ochrannej výchove v porovnaní s rokom 2005 klesol. Ku koncu roka 2006 ich bolo 5 983, čo je o 433 detí v ústavnej starostlivosti menej ako ku koncu roka 2005. Z 5 983 detí je 4 709 umiestnených v detských domovoch, 806 v reedukačných domovoch a 468 je v domovoch sociálnych služieb. Pritom ku koncu minulého roka bolo na Slovensku 98 detských domovov, z toho 81 štátnych a 17 cirkevných a iných neštátnych detských domovov. Do detských domovov bolo v roku 2006 umiestnených 1 377 detí, vrátane presunu 530 detí s nariadenou ústavnou starostlivosťou zo špeciálnych internátnych škôl. Z detí žijúcich v detských domovoch sa vlani 321 vrátilo do rodiny, 173 bolo osvojených, 134 sa dostalo do pestúnskej starostlivosti a 61 do náhradnej osobnej starostlivosti. Priemerná dĺžka pobytu dieťaťa v detskom domove klesla v roku 2006 na 4 roky a jeden mesiac. V roku 2005 to boli 4 roky a 9 mesiacov.

Adopcia

Keď sa spomenie slovo adopcia mnohí ľudia si vybavia v prvom rade akési nepríbuzenské osvojenie siroty. Ich názory k téme napodobovania ozajstnej rodiny sa značne líšia.

Adopcia (sanácia): Adopcia je možná, ak je výlúčený návrat dieťaťa do vlastnej biologickej rodiny. Keď je definitívne dokázaný nezáujem o dieťa zo strany biologických rodičov, rodina, ktorá má o dieťa záujem môže dať podnet pre adopciu na súd. Pri adopcii dieťaťa je dôležitá právna voľnosť. Bez nej sa dieťa môže zveriť len do pestúnskej starostlivosti (náhradná rodina), pričom dieťa stále právne patrí svojim biologickým rodičom.

-proces adopcie: O adopcii rozhoduje súd. Dieťa musí s náhradnými rodičmi súhlasiť. Pri adopcii mladších detí je všetko ľahšie – lepšia adaptácia dieťaťa v rodine a rýchlejšie prijatie rodičov. Čím je dieťa staršie, tým je proces adopcie zdĺhavejší – prijať dieťa s „históriou“ je veľmi ťažké – je tu možný aj tlak zo strany príbuzných dieťaťa.
-princíp: Inštitút podá údaje o záujemcoch o dieťa – prejdú previerkou, musia sa vzdelávať ohľadom veci – 40-60 hodín. Keď získajú certifikát, môžu sa uchádzať o post „Náhradné rodičovstvo“, rozprávajú sa so psychológom – o príčinách pobytu dieťaťa v domove. Záujemcovia musia prejsť aj lekárskou prehliadkou a absolvovať rôzne pohovory ohľadom adopcie a adaptácie dieťaťa v novej rodine.

-Pri adopcii dieťaťa do 1 roka – absolútne sledovanie rodiny, dieťaťa do 3 rokov – prísne sledovanie rodiny

Niektoré deti neprejavujú prílišnú vďaku za možnosť žiť v normálnej rodine a iné zasa ku svojej novej rodine nechovajú dôveru, hlavne ak bol manželský pár už dlhšie bezdetný. Manželské páry majú na výber dve možnosti ako sa postaviť k adopcii. Buď budú dieťa už od malička vychovávať s vedomím, že je adoptované alebo budú adopciu zatajovať ako dieťaťu, tak aj okoliu, pričom je len otázkou času kým sa dieťa dozvie pravdu, no neskôr to môže byť v nesprávnom čase a za nevhodných podmienok.
V prvom rade si treba uvedomiť, že adoptívne rodičovstvo je náročnejšie ako biologické, čo ovplyvňujú viaceré faktory ako minulosť dieťaťa, jeho vzťah k pôvodným rodičom či samotná minulosť jeho rodičov. Nemožno opomenúť tiež riziko, z hľadiska dedičnosti dieťaťa a aj prostredie, v ktorom vyrastalo, môže na ňom zanechať dlhodobé následky.

Adopcia zastáva dva hlavné významy a to osobný a spoločenský. Osobné hľadisko zahŕňa potrebu manželského páru mať dieťa a potrebu dieťaťa vyrastať vo vhodnom rodinnom prostredí. Z hľadiska spoločenského ide hlavne o kompenzovanie zla náhradnými rodičmi napáchanom na dieťati nezrelými jedincami či pármi. Najdôležitejšie je pochopiť, že adoptívna rodina sa v určitom smere odlišuje od skutočnej rodiny, pretože ona nielen napodobňuje ale aj presahuje prírodu a práve v správnom pochopení tejto odlišnosti spočíva úspešné adoptívne rodičovstvo.

Výber žiadateľov o adopciu

Hlavnými kritériami pri výbere žiadateľov sú hlavne vystihnutie celkovej osobnosti žiadateľov, ich motivácia, kvôli ktorej si chcú dieťa osvojiť, výchovné postoje a vzájomné partnerské vzťahy. Zjednodušene povedané ide tu o porozumenie či žiadatelia sú schopní, chcú a či si môžu adoptovať dieťa.

Všeobecne u psychologických testov, ktoré sú súčasťou adoptívneho procesu, ide hlavne o zistenie dvoch základných otázok: aké predpoklady majú žiadatelia ku výkonu svojej budúcej funkcie a aké predpoklady majú k výchove už určitého jedinca. Základnou schémou testov ostávajú biofyzické, vývojové, sociálne a situačné faktory. Východzím predpokladom pri výbere je predovšetkým právne hľadisko. Osvojitelia nesmú byť zbavení spôsobilosti vykonávať právne úkony alebo byť obmedzení v ich vykonávaní. Aj tu však platí, že v jednotlivých prípadoch sú testy individuálne uspôsobené podľa charakteru a zvláštností párov aj ich vybratého dieťaťa.

Biofyzické faktory

Tieto faktory by sme mohli aj pomenovať danosťami žiadateľa lebo sa ukázalo, že väčšina z nich je relatívne nemenná a nezávislá od vývojového času. Prvým a jedným z najdôležitejších faktorov je pohlavie, pri ktorom sa posudzuje hlavne, či ide o manželský pár alebo o slobodnú, rozvedenú či ovdovenú ženu alebo o slobodného, rozvedeného či ovdoveného muža. Vo všeobecnosti platí, že muž má oveľa menšiu šancu adoptovať si dieťa ako žena. Na dedičnosť sa kladie oveľa menšia pozornosť, pretože je len málo dedičných porúch, ktoré by sa prejavili až v dospelosti (napríklad Alzheimerová choroba, Wilsonová choroba, maniodepresivita či schizophrenia).

Ak sa teda vyskytne takáto choroba v rodine je potrebné lekárske vyšetrenie. Somatické choroby a psychické ochorenia sú posudzované lekárom a on následne určí, či by neobmedzovali žiadateľa vo výkone funkcie rodiča. Telesný zjav sa bohužiaľ tiež posudzuje. V zásade ide o to či jedinec nemá kvôli svojmu vzhľadu pocit menejcennosti a taktiež je najlepšie keď má rovnakú farbu pleti ako dieťa. Z pohľadu intelektuálnej úrovne nie je dôležité aké vysoké či nízke IQ má uchádzač, ale nesmie prekročiť hranicu debility. Mentálne defekty sa tiež považujú za kontraindikáciu adopcie, výnimkou môže byť len ľahký stupeň debility. A ako posledný faktor by sme do tejto kategórie mali zaradiť temperamentné vlastnosti žiadateľov, ktoré by sa nemali výrazne líšiť od temperamentu dieťaťa.
Vývojové faktory

Medzi vývojové faktory radíme činitele, ktoré sa postupom času môžu meniť. Medzi ne radíme okrem veku aj osobnostné faktory. Vek uchádzača sa môže zdať nepodstatný, no v zásade platí, že vekový rozdiel medzi dieťaťom a adoptívnym rodičom by nemal presahovať 35 rokov. Pri osvojení dieťaťa predškolského veku, žiaka základnej školy, prípadne strednej školy, vek rodiča by nemal byť vyšší ako 60 rokov. Vysoký vekový rozdiel partnerov sa nepovažuje v prípade adopcie ako prekážka okrem krajných odchýliek (25 rokov a vyššie). Ďalšie činitele by sme mohli zhrnúť do pojmu osobnosť. Ide hlavne o to aby deti neboli zverené do rúk nezrelým a psychicky narušeným osobám. Žiadateľ nesmie byť psychopatický, antisociálny, necitlivý k potrebám dieťaťa, alkoholik, nesmie brať drogy či mať agresívne tendencie. Relatívnou kontraindikáciou sú tiež vážne aktuálne neurotické problémy označené pojmom poškodenie prostredím. Neurózy miernejšej formy problémy naopak nemusia spôsobovať pokiaľ ide iba o dočasnú, prechodnú formu.

Sociálne faktory

Sem sa zahrňujú predovšetkým vzájomné vzťahy uchádzačov manželov, ich vzťahy k pôvodným rodinám, súrodencom, príbuzným, známym, priateľom a k ľuďom v ich okolí. Na momentálny stav manželstva sa kladie veľký dôraz hlavne ak ide o disharmonické manželstvo prechádzajúce chronickou krízou, manželstvo, kde sa od seba partneri odcudzili alebo kde bolo už podaný a stiahnutý návrh o rozvod. Do úvahy sa aj berú deti žiadateľov, je totiž dôležité aby deti boli pripravené na príchod nového dieťaťa do rodiny. A v poslednom rade sa pozornosť upriamuje aj na širšiu rodinu a okolie, v ktorom aj keď nebude adopcia braná pozitívne, rodičia musia byť schopní čeliť mu a vyrovnať sa s nepriazňou.

Situačné faktory

Tieto faktory môže, ale nemusia súvisieť so sociálnymi a osobnostnými faktormi, hovorí sa predovšetkým o hmotných a sociálnych pomeroch. Uchádzač musí byť schopný sociálne zabezpečiť dieťa, ale existuje výnimka, keď prejavuje vytrvalú snahu zmeniť svoju problematickú sociálnu situáciu a to aj na vzdory doterajším neúspechom.

Problémy súvisiace s adoptovaným dieťaťom

O fakte, že výchova adoptovaného dieťaťa je oveľa ťažšia a ukrýva oveľa viac problémov ako “obyčajná” výchova vie asi každý. Príčiny ani nemusíme dlho hľadať, stačí spomenúť napríklad nedostatok lásky, keď ju najviac potrebovalo, neosobný prístup k nemu, nové prostredie či ľudia, s ktorými musí vychádzať alebo dokonca nejaká trauma z predchádzajúceho životného obdobia. Ak sa manželský pár alebo jednotlivec rozhodne adoptovať si dieťa a prejde zdĺhavým vybavovaním, nemá ani zďaleka vyhrané. Nasleduje proces zvykania si dieťaťa v novej rodine a adoptívny rodič si začne uvedomovať a riešiť všetky nezvyčajné problémy spojené s dieťaťom.

Veľmi často sa stáva, že dieťa zaostáva vo vývine pozadu (čo je napríklad problém vývinu reči) a rodič na to nie je pripravený. Príčiny môžu byť práve v nedostatku lásky smerovanej dieťaťu, vďaka čomu môže dieťa byť menej spoločenské, mlčanlivejšie a neschopnejšie naučiť sa pre nás bežné veci potrebné k životu. Opakom týchto vlastností sú prílišná hyperaktivita, neschopnosť sústrediť sa či rešpektovať niečiu autoritu. Tieto problémy sa dajú omnoho ľahšie zvládať ak sú na výchovu dvaja partneri, ale nespoľahlivosť jedného z nich indikuje ďalšie komplikácie.

Ďalším často riešeným problémom je čas, kedy je vhodné povedať dieťaťu pravdu o jeho pôvode. Mnoho manželských párov to riešilo fingovaným tehotenstvom, kedy sa partnerka na dlhšiu dobu “vytratila” a vrátila sa už s adoptovaným dieťaťom aj keď často nesedeli údaje o jeho veku či mieste narodenia. Aj tak sa však našiel niekto, kto vypátral tento podvod a považoval za svoju povinnosť oznámiť to dieťaťu. Ako jediné riešenie sa teda naskytuje oznámenie dieťaťu pravdu osobne, avšak v správnom čase a za vhodných podmienok.

V rodinách, kde už majú deti sa po adopcii ďalšieho môže vyskytnúť súrodenecká rivalita. Tu našťastie vo väčšine prípadov pomôže čas aby si pôvodné deti zvykli na nového “votrelca” v rodine a aby na seba navzájom nežiarlili. Do samostatnej kapitoly sa dá zaradiť prípad adoptovania dieťaťa psychicky alebo fyzicky postihnutého. Toto dieťa vyžaduje oveľa viac času ako dieťa zdravé, ale dá sa povedať , že špeciálna starostlivosť o neho sa veľmi neodlišuje od starostlivosti o vlastné postihnuté dieťa. Treba len rátať s oveľa menším voľným časom.
Pestúnska starostlivosť

O zverení dieťaťa do pestúnskej rodinnej starostlivosti rozhoduje súd na podnet. Pri žiadosti o takúto formu starostlivosti je potrebná správa z detského domova o dieťati. Dieťa nie je oficiálne synom alebo dcérou pestúnov, stále je legálne dieťaťom jeho biologických rodičov. Pestúni nie sú ani zákonní zástupcovia dieťaťa.

Medzinárodné adopcie

Len 10 percent detí vyrastajúcich v detských domovoch je, podľa odhadov, schopných nájsť si po dovŕšení osemnástich rokov zamestnanie a začleniť sa do spoločnosti. Bohužiaľ na Slovensku je väčšina týchto detí rómskej národnosti, pričom slovenská spoločnosť je často proti nim negatívne naladená. Neskôr majú problém zarábať si na živobytie a prilepšujú si krádežami a páchaním trestných činov. Východiskom z tejto situácie by mohli byť aj medzinárodné adopcie.

V súčasnosti je na Slovensku pre medzinárodnú adopciu v platnosti Dohovor o ochrane detí a spolupráci, v rámci ktorého si slovenskí žiadatelia môžu adoptovať dieťa z 55 krajín sveta, a naopak, rodiny z 55 krajín sveta si môžu adoptovať dieťa zo Slovenska. Týmto dohovorom sa zvýšili šance na adopciu detí, ktoré u nás veľkú šancu na adopciu nemajú (napríklad rómskeho pôvodu) a tiež možnosti rodičov, nespokojných s adoptívnymi podmienkami na Slovensku. Po odchode detí do zahraničia sú deti aj naďalej sledované a je umožnená kontrola detí v náhradnej rodine.

Adopcia na diaľku

Adopcia na diaľku sú projekty, ktoré majú na starosti rôzne charitatívne združenia a zameriavajú sa na pomoc deťom žijúcim v podmienkach úplnej chudoby. Snažia sa o zaistenie vzdelania a základných životných potrieb deťom z rozvojových krajín bez minimálnej starostlivosti. Adoptovať dieťa na diaľku znamená sponzorovať dieťa finančnou čiastkou, ktorá ani nemusí byť vysoká, ale dieťaťu v rozvojovej krajine zabezpečí slušný a dôstojný život na niekoľko mesiacov. Dôležité je pochopiť, že chlapec, alebo dievča, ktoré finančne podporíte, ostane vo vlastnom prostredí a so svojou rodinou a pomoc zabezpečíte iba hmotnú. Adoptívnym rodičom môže byť v podstate ktokoľvek, či už jednotlivec, pár, skupina ľudí, organizácia alebo firma. Na veku tiež nezáleží, sponzorovať môže ako študent tak dôchodca, vlastne úplne každý. Adoptívna rodina je pravidelne informovaná o tom, ako sa dieťaťu darí. Sponzor si môže s dieťaťom prostredníctvom anglických tlmočníkov navzájom posielať listy, fotografie, môže mu poslať darček a ak veľmi chce, tak ho aj ísť navštíviť.

Návšteva detského domova
(vlastný výskum)

Na priblíženie spôsobu života detí v detských domovoch, ktorých je len v Bratislave šesť, sme sa rozhodli jeden z nich navštíviť. Touto cestou by sme sa chceli poďakovať pani riaditeľke domova – PaedDr. Eve Mojtovej za poskytnutie informácií potrebných pre náš výskum.

Detský domov Bratislava, ktorý sa nachádza na Učiteľskej ulici 42, v Podunajských Biskupiciach vznikol v roku 1996 a spočiatku sa nazýval Detsky domov rodinného typu. V roku 2005 sa zákonom č. 305 jeho názov zmenil, ale forma fungovania domova ostala nezmenená. Kapacita domova je 40 detí, momentálne je ich v ňom umiestnených 38.

Deti žijú rozdelené „v bytoch“, kde si sami udržiavajú poriadok. Staršie z nich sa starajú o mladšie – čím sa pre nich vytvára prostredie rodiny. Vek detí je od 0 po 25 rokov. Najmladšie z nich ma 16 mesiacov, najstaršie 21 rokov. Každoročne do tohto domova prichádza a odchádza z neho 12-14 detí. Denne sa o ne starajú vychovávatelia – na osem detí ich pripadá päť – žena, muž, 2 tety a vychovávateľ. Títo ľudia plnia funkciu rodičov a pomáhajú deťom zvládať činnosti, na ktoré sami nestačia – majú na starosti varenie, žehlenie, pranie, nákupy, atď.

Sviatky, prázdniny: Deti spolu trávia aj klasické sviatky a prázdniny – napr. Vianoce – spoločne varia, vyzdobujú si „byty“, dávajú si navzájom darčeky, dokonca chodia spolu na lyžovačku. Cez letné prázdniny chodia deti na týždeň k moru do Talianska, a taktiež chodia na hory, k vode. Pre menšie deti sa organizujú 10-dňové skautské tábory. Niektoré sú ale legálne stále deťmi svojich biologických rodičov, ktorý si ich niekedy cez prázdniny „vyzdvihnú“.
Náboženstvo: V tomto detskom domove sú všetky deti katolíci (kresťania). Majú však možnosť výberu – vychovávatelia im poskytujú dostatočné množstvo informácií aj o iných možnostiach. Deti majú náboženskú výchovu – dobrovoľnú, a taktiež majú umožnenú nedeľnú návštevu kostola.

Režim dňa: Cez deň sa o malé či choré deti stará vychovávateľka. Poobede, keď sa všetky vrátia zo školy, ich má na starosti až do večera vychovávateľ. Ráno deti raňajkujú v domove, desiatu si berú so sebou do školy, kde aj obedujú, olovranty a večere majú zabezpečené opäť v domove. V detskom domove je potrebná stála pohotovosť vychovávateľov, ktorí musia okamžite riešiť vzniknuté problémy. Pre deti sa taktiež organizujú výlety – nedávno sa zúčastnili v noci aj akcie „Noc múzeí“ v Bratislave.

Dôvody umiestnenia detí do domovov: Nedostatočná starostlivosť a nezáujem rodičov o ich dieťa– súd im určí výšku výživného. ( V niektorých domovoch existujú taktiež aj oddelenia pre maloleté matky, ktoré zavrhla rodina. V tomto domove však takéto oddelenie nie je.)

Hobby: V domove sa detí venujú keramike a výtvarnej výchove. Mnohé z nich navštevujú aj krúžky mimo domova.

Problémy v domove:

-fajčenie: v domove sa objavil prípad, že dieťa fajčilo od troch rokov. Výchova v domove je ohľadom tohto problému nepriama, formou diskriminácie „fajčiarov“. Za porušenie zákazu fajčenia dostanú deti trest – musia ísť behať, sú istým spôsobom „uštvané“ za to, že fajčili.

-alkohol: v tomto domove sa ešte nevyskytlo opité dieťa, vychovávatelia sa snažia sprostredkovať čo najviac informácii o škodlivosti alkoholu.

Všetci v detskom domove berú situáciu dieťaťa takto:

-Každé dieťa je v detskom domove len prechodne. Po príchode dieťaťa sa všetci snažia zistiť o ňom čo najviac a okamžite pracujú na jeho odchode do rodiny. Nájsť rodinu pre dieťa je ale „umenie“ – je až 99% pravdepodobnosť, že dieťa v domove ostane až do dovŕšenia dospelosti. Deti považujú vychovávateľov za rodičov – majú ich radi, a tak ich aj po odchode z domova často navštevujú.

Agresivita sa u detí v detskom domove nevyskytuje. Deti sa tam dostávajú vo veľmi zanedbanom stave – podnet na umiestnenie do domova dáva škola alebo lekár.

Štúdium, vzdelanie detí:

-U niektorých detí sú po príchode do domova veľmi zanedbané zručnosti a znalosti. Niekedy so sklzom až 4 roky.
Jedno dieťa z domova, istý K. mal 16 rokov, bol v 8. ročníku ZŠ a mal vedomosti na úrovni štvrtáka.

-Deti nie sú vyradené zo spoločnosti a izolované. Chodia do normálnych škôl, zohľadňuje sa intelekt dieťaťa a aj kvalita školy.
-Ak ma nejaké z detí ambície ísť na umeleckú školu, vychovávatelia sa ho snažia ovplyvniť, zaistiť mu vzdelanie a uživenie.
Istá J. chcela študovať umenie, išla však na zdravotnú školu – v súčasnosti v domove vyrába rôzne 3D modely – napr. zubné protézy – pričom využíva umelecký charakter tejto práce a zdokonaľuje sa v modelárskej tvorbe.
- Pre deti, čo sa neučia sa zabezpečujú zamestnania ako kuchár či automechanik.
-Všetky deti chodia po dosiahnutí 15. roku brigádovať (ako čašníci, predavači – McDonald´s), obstarávajú si vkladné knižky, na ktoré si ukladajú zarobené peniaze, kupujú si lepšie oblečenie.
-Po 18. roku zostávajú deti v detskom domove. Nič také ako „vyhadzovanie“ v tomto domove nepoznajú. Deti aj tak maturujú väčšinou až v 20.-22. rokoch.
-Po odchode z domova sa nevyskytujú problémy, že by dieťa nebolo pripravené na život.
-Vysoké školy – väčšinou neprichádzajú do úvahy – boli by potrebné vôľové a systémové vlastnosti.
Raz sa jeden chytrý chlapec z domova dokázal na VŠ dostať. Po čase to však vzdal a zamestnal sa.
-Štúdium detí v zahraničí a adopcia na diaľku neprichádzajú do úvahy (musia zostať na Slovensku).

Záver

Našim priamym výskumom sa nám podarilo zistiť, že predstava detských domovov respektíve ľudovo „sirotincov“ je mylná. V detských domovoch, o ktorých sme mali informácie nie sú siroty, ale deti z problémových rodín. Tento typ sociálneho zariadenia nás vyviedol z omylu, že sa tu nachádzajú desiatky detí spolu v chudobnom prostredí. Ďeťom sa tu dostáva dostatok pozornosti aj programu.

Cieľom našej práce bolo objasniť ako to v týchto strediskách vlastne chodí. Verím, že sa náš cieľ podaril, pretože naša praktická časť nám zabrala dosť času a energie a k informáciám sme sa dokonca, skoro nedostali. Pani riaditeľka nám však potom venovala čas a objasnila naše otázky. S deťmi sme sa síce nerozprávali, ale postoj riaditeľky a prostredie na nás spravilo vynikajúci dojem.

Na záver by som len dodala, že systém týchto zariadení v Bratislave funguje veľmi dobre a dúfam, že to tak bude aj naďalej, ale že detí v nich bude ubúdať. Takisto by sa mohol zrýchliť proces adopcie, aby viac detí našlo svoj domov. Pretože napriek vynikajúcej práci zamestnancov detských domovov, si nemyslím, že im dokážu naozaj nahradiť rodinu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Detské domovy, adopcie a ich problematika