Volebné systémy a porovnanie zákonov o voľbách do parlamentov Slovenskej republiky a Českej republiky
Úvod
Hlavným dôvodom, ktorý ma viedol k napísaniu tejto práce, bola skutočnosť, že o otázkach spojených s konaním volieb či samotným volebným systémom sa dnes vedie mnoho diskusií medzi politickými predstaviteľmi, odborníkmi mimovládnych organizácií alebo bežnými občanmi.
Mojím základným cieľom je lepšie pochopiť volebný systém, ktorý sa používa pri voľbách do parlamentu v Slovenskej republike (SR) a v porovnaní so systémom využívaným v Českej republike (ČR) zistiť úpravu niektorých právnych inštitútov spojených s volebným systémom.
V prvej časti sa stručne venujem volebným systémom. Druhá časť spočíva v historickom prehľade o vývine volebného práva v Československu a tretia časť je venovaná samotnej komparácii súčasnej právnej úpravy volieb v SR a ČR.
Volebný systém a jeho charakteristika
Dejiny ľudskej rasy sa začali písať pred tisíckami rokov. Spočiatku tu boli iba nesmelé pokusy človeka o ovládnutie prírody či územia. Postupom času a s nadobúdaním nových vedomostí, schopností a zručností sa objavila u človeku nová túžba, bola to túžba po ovládaní ostatných členov svojej rasy. Táto túžba sa začala prejavovať bojmi o moc. Moc, ktorej pôvod sa odvádzal od bohov, neskôr od jedného Boha. Až následným vývinom sa na niektorých územiach, prevažne v Európe, dospelo k poznaniu, že táto moc nepochádza od žiadnej nadprirodzenej bytosti a pôvodcom moci sú samotní ľudia, ktorí sa majú tejto moci prispôsobiť a rešpektovať ju. Na to, aby ľudia moc rešpektovali nesmie byť vzťah ľudí a moci jednostranný, a preto aj moc má isté záväzky voči tým, ktorí ju kreujú. Na základe uvedených skutočností dospejeme k poznatku, že sa musel vytvoriť istý mechanizmus, pomocou ktorého je možné preniesť moc od jej zdroja na jej bezprostredných vykonávateľov. Takýto mechanizmus sa nazýva volebný systém.
Pod pojmom volebný systém (aj volebná sústava) rozumieme „súhrn právnych predpisov, metód a spôsobov upravujúcich prípravu, organizáciu a priebeh volieb do individuálnych a kolektívnych zastupiteľských úradov.“ Pravidlá a metódy volebného systému sú zakotvené v základnom zákone štátu – ústave a takisto môžu byť ďalej upravené samostatným právnym predpisom. Existencia samotnej volebnej sústavy ešte sama o sebe nezaručuje, že výkon volieb a ďalšie skutočnosti spojené s voľbami budú realizované podľa princípov charakteristických pre demokratické zriadenia.
Existuje značné množstvo volebných systémov a ich modifikácií, ktoré sú využívané rôznymi štátmi. Hoci nie sú tieto systémy úplne rovnaké je možné ich zatriediť, podľa toho do akej hĺbky ich chceme rozoberať, do niekoľkých základných skupín. V rámci najzákladnejšieho rozdelenia ich členíme na:
1.Väčšinový volebný systém sa zakladá buď na požiadavke získať relatívnu väčšinu odovzdaných hlasov alebo absolútnu väčšinu pre daného kandidáta v jeho volebnom obvode, t.j. nadpolovičnú väčšinu odovzdaných hlasov (ak žiaden kandidát nesplní túto podmienku, tak sa koná druhé kolo, do ktorého postupujú dvaja najúspešnejší kandidáti). K jeho pozitívnym stránkam môžeme priradiť možnosť kreácie stabilnej vlády.
2.Systém pomerného zastúpenia je založený na závislosti počtu získaných mandátov od počtu získaných hlasov pre kandidačnú listinu. Znamená to, že čím viac odovzdaných hlasov kandidačná listina získa, tak tým viac mandátov získa daná strana. Hlavnou výhodou uvedeného systému je, že rozloženie mandátov medzi jednotlivé politické strany je vcelku zhodné s politickým rozvrstvením spoločnosti.
3.Zmiešané (kombinované) systémy používajú kombinácie rôznych metód z dvoch predošlých systémov a to takým spôsobom, aby čo najviac obmedzili negatívne vlastnosti jedného či druhého systému.
Volebná sústava je úzko spätá s politickým systémom. Rozlišujeme tri základné typy politických systémov, ku ktorým môžeme priradiť rôzne druhy volieb:
1.demokratický systém – súťaživé (kompetitívne) voľby, 2.autokratický systém – polosúťaživé (semikompetitívne) voľby, 3.totalitný systém – nesúťaživé (nekompetitívne) voľby.
V každej demokraticky organizovanej spoločnosti sú voľby ostro sledovanou udalosťou. Možno ich preto právom pokladať za „právom upravený, časovo a miestne zladený proces kreácie zastupiteľských zborov ako kolegiátnych predstaviteľov suverenity alebo samosprávy tých, ktorí ich kreujú“ a súčasne predstavujú aj vyvrcholenie slobodnej a pravidelne sa opakujúcej politickej súťaže.
Každé voľby, ktoré si nárokujú prívlastok demokratické musia spĺňať isté kritéria. K týmto kritériám priraďujeme všeobecnosť, rovnosť a priamosť volebného práva, ktoré sú spojené s tajnosťou samotného aktu hlasovania. Patrí sem takisto sloboda rozhodovania, slobodná súťaž, slobodný prístup voličov k programom, pravidelnosť opakovania volieb či rešpektovanie volebných výsledkov ako aj možnosť overenia výsledkov volieb.
V mojej práci sa budem zaoberať súťaživým typom volieb do parlamentu, pri ktorom sú všetky mechanizmy spojené s ich správnym fungovaním naozaj funkčné.Vývoj volebného systému na území SR a ČR
Od roku 1848 bolo v Uhorsku zakotvené volebné právo, ktoré vychádzalo zo suverenity ľudu, ale táto právna úprava ešte neuznávala všeobecnosť voleného práva. Volebné právo na základe viacerých cenzov nepatrilo ženám, nemajetným ani poddaným. Využíval sa relatívny väčšinový volebný systém. Veľmi pomalý postup v reformovaní volebného zákona spôsobil, že ešte aj koncom 19. storočia malo v Uhorsku volebné právo iba 5-7 % obyvateľstva a dokonca na niektorých miestach krajín nebolo hlasovanie tajným aktom, ale volič musel verejne pred komisiou vyhlásiť koho bude voliť.
Zlom nastal až po vyhlásení samostatnej Československej republiky. Jej zákony obsahovali mnohé pokrokové prvky. Medzi ne zaraďujeme už spomínané zásady všeobecnosti, priamosti a rovnosti volebného práva a tajného hlasovania, čo je nesporne veľký rozdiel oproti právnej úprave používanej v Rakúsko – Uhorsku. Vekový cenzus pre aktívne volebné právo bol 21 rokov (alebo 26 rokov) a pre pasívne volebné právo bol stanovený na 30 rokov pri voľbách do Poslaneckej snemovni (prípadne 45 rokov pri voľbách do Senátu). Najpokrokovejšou zmenou bolo priznanie volebného práva ženám. Zákonná úprava obsahovala aj niektoré nie veľmi demokratické prvky. Napríklad na registráciu politickej strany v českých krajinách sa vyžadovalo 100 podpisov registrovaných voličov, pričom na Slovensku bolo treba až 1000 podpisov. Voľby sa konali podľa zásad pomerného volebného systému.
Roky 1939–1945 boli nielen z pohľadu volebného práva, ale vlastne z pohľadu celého právneho systému značne deformovanými. Právna úprava síce garantovala demokratické zásady výkonu volebného práva, ale skutočnosť bola odlišná. Ako príklad stačí uviesť zavedenie politického monopolu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a zastavenie činnosti väčšiny ostatných politických strán.
Krátke obdobie rokov 1946–1948 znamenalo opätovný návrat k demokratickým voľbám, hoci nebolo to úplne. Bol zavedený národnostný volebný cenzus, ktorý stanovil, že právo voliť majú iba občania ČSR slovanského pôvodu, čím boli z volebného procesu vylúčení príslušníci maďarskej a nemeckej menšiny. Rovnako ako počas I. ČSR sa voľby konali v súlade so zásadami pomerného systému.
V nasledujúcom období rokov 1948–1989 sa znovu začalo opúšťať od demokratických zásad a voľby nadobúdali polosúťaživý až úplne formálny charakter. V ČSR existovalo okrem KSČ iba niekoľko ďalších politických strán. Politická súťaž medzi týmito stranami prakticky nejestvovala a pred každými voľbami bolo už vopred určené koľko mandátov obsadí určitá politická strana. V roku 1954 bol dovtedajší pomerný systém zmenený na väčšinový, a tak bola krajina rozdelená na niekoľko jednomandátových obvodov.
Rok 1990 bol rokom opätovného návratu k demokratickým voľbám a takisto k pomernému volebnému systému.
Východiská právnej úpravy volieb v SR a ČR
Výkon volebného práva je v SR upravený už v Ústave Slovenskej republiky, konkrétne v čl. 30, v druhej hlave s názvom Základné práva a slobody, ktorý obsahuje právo občanov zúčastňovať sa na správe vecí verejných a volebné právo sa chápe ako všeobecné, rovné a priame právo, ktoré sa vykonáva tajným hlasovaním. Čl. 30 zaručuje rovnaký prístup občanov k verejným funkciám a v súlade s princípmi právneho štátu v ods. 2 je uvedená povinnosť pravidelne opakovať voľby tak, aby sa nepresiahlo pravidelné volebné obdobie, ktoré je podľa čl. 73 ods. 1 Ústavy SR štvorročným. Z tejto skutočnosti vyplýva, že poslanci nemôžu vykonávať svoj mandát získaný vo voľbách dlhšie ako štyri roky, ale zároveň toto ustanovenie nevylučuje skorší termín výkonu poslaneckého mandátu na základe predčasných volieb.
Princípy volebnej sústavy pramenia v ČR z Ústavy Českej republiky, ktorá zakotvuje princíp slobodných volieb, princíp všeobecnosti a rovnosti volebného práva s tajným hlasovaním (čl. 21 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 18 ods. 1 a 2 Ústavy ČR) a princíp priamosti (čl. 18 ods. 1 a 2 Ústavy ČR). Všetky tieto princípy sú v Ústave ČR uvedené v druhej hlave, ktorá pojednáva o zákonodarnej moci.
Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky (NRSR) sa realizujú podľa zákona č. 333/2004 Z.z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý bol novelizovaný zákonom č. 464/2005 Z.z a vyhlasuje ich predseda NRSR. Tento zákon rovnako ako čl. 30 a 74 ods. 1 Ústavy SR ustanovuje všeobecné, rovné a priame volebné právo s tajným hlasovaním, ktoré sa uskutočňuje podľa zásady pomerného zastúpenia. V ČR sa volebné právo realizuje podľa zákona č. 247/1995 Sb. o volbách do Parlamentu České republiky a změně a doplnění některých zákonů, ktorý bol doteraz novelizovaný už trinásťkrát, naposledy zákonom č. 323/2006 Sb. a voľby sú vyhlasované prezidentom ČR. Obdobne ako v SR aj tento zákon označuje volebné právo ako všeobecné, rovné a priame s tajným hlasovaním. Na rozdiel od SR sa pri voľbách nepostupuje len podľa zásady pomerného zastúpenia, ktorá sa využíva pri voľbách do Poslaneckej snemovni, ale postupuje sa aj na základe zásad väčšinového systému a to pri voľbách do Senátu. Takže sa tu využíva paralelný volebný systém, ktorý je zakotvený priamo v Ústave ČR.Princípy volebného systému v SR a ČR
•Všeobecnosť volebného práva
Označuje „možnosť účasti na volebnom akte všetkých dospelých občanov štátu, a to bez ohľadu na rasu, farbu pleti, národnostnú príslušnosť, pohlavie, vierovyznanie, politické presvedčenie, sociálny pôvod a majetkové pomery.“ S touto zásadou súvisí vek, od ktorého sa osoba považuje za dospelú. Zvyčajne je veková hranica určená na 18 rokov pre aktívne volebné právo a ani na Slovensku ani v Čechách tomu nie je inak.
Za voliča je v ČR považovaný štátny občan ČR, ktorý aspoň v druhý deň konania volieb dosiahol 18 rokov veku (podobne to platí aj v SR), prípadne pri voľbách do Senátu dosiahol 18 rokov najneskôr v druhý deň konania druhého kola volieb. Všeobecnosť volebného práva môže byť v demokratických krajinách obmedzená iba zákonnou úpravou a isté obmedzenia pre výkon aktívneho a pasívneho volebného práva platia v SR a ČR. Sú označené ako prekážky výkonu volebného práva (aktívneho). Spoločnými pre oba štáty sú zákonom stanovené obmedzenia osobnej slobody z dôvodu ochrany zdravia ľudí a pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. Na Slovensku existuje ešte tretia prekážka a to výkon trestu odňatia slobody. S touto treťou prekážkou sú však spojené isté ťažkosti, lebo „vzhľadom na rozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva v októbri 2005 bude zrejme nevyhnutné výkon trestu odňatia slobody odstrániť ako prekážku výkonu volebného práva a zabezpečiť, aby aj osoby vo výkone trestu odňatia slobody mohli uplatniť svoje volebné právo.“
Pasívne volebné právo prislúcha na Slovensku občanovi SR, ktorý najneskôr v deň volieb dovŕši vek 21 rokov, má trvalý pobyt na území SR a nenastali u neho prekážky vo výkone práva voliť, avšak nie všetky tri, ale iba výkon trestu odňatia slobody a pozbavenie spôsobilosti na právne úkony. V ČR patrí pasívne volebné právo voličom, ktorí neboli pozbavení spôsobilosti na právne úkony a pri kandidatúre do Poslaneckej snemovni majú najmenej 21 rokov aspoň v druhý deň konania volieb a pri kandidátoch do Senátu je vek stanovený na 40 rokov, ktorý môžu dosiahnuť najneskôr v druhý deň konania druhého kola volieb.
•Priamosť volebného práva
Označuje skutočnosť, že občania si priamo, bez sprostredkovateľov, volia svojich zástupcov v parlamente.
•Rovnosť volebného práva
Pojem rovnosť volebného práva máme v SR pomerne dobre právne definovaný a to vďaka právnemu názoru pléna Ústavného súdu SR (ÚS SR), ktoré ho vyložilo nasledovne:
„Rovnosť volebného práva sa všeobecne chápe nielen ako požiadavka, aby každý občan pri mal výkone volebného práva rovnaké postavenie, ale tiež ako požiadavka, aby každému občanovi pri rozhodovaní patril a tento hlas mal rovnakú váhu voči ostatným hlasom voličov, aby sa každý občan mohol za rovnakých podmienok uchádzať o zvolenie a mal rovnakú šancu na získanie poslaneckého mandátu.“(PL. ÚS 19/98)
•Princíp tajnosti hlasovania
Uplatnenie tohto princípu vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok. Medzi ne patrí anonymita hlasovacieho lístka, jeho úprava prebieha v osobitnom priestore určenom na úpravu hlasovacieho lístka, ktorý zaručuje tajnosť aktu hlasovania a vo volebnej miestnosti je len jedna urna pre všetky lístky. Tieto opatrenia majú zaručiť, aby sa nedalo zistiť, kto ako hlasoval. V zásade je možno povedať, že „všetky demokratické štáty nielen zakotvujú tajnosť hlasovania ako podmienku hlasovania, ale aj obligatórne vyžadujú, aby volič samostatne využil oddelený priestor“ a v ňom upravil hlasovací lístok. Tieto princípy sú plne zakomponované aj v SR aj v ČR. Volebné zákony SR a ČR neumožňujú ani prítomnosť iných osôb súčasne s voličom v priestore na určenom na úpravu hlasovacieho lístka. Výnimku tvoria prípady ak sa jedná o voliča s telesným postihnutím, alebo voliča, ktorý nemôže písať alebo čítať, tak s týmito môže byť prítomný iný volič, nie však člen volebnej komisie, a tento upraví lístok podľa pokynov voliča a prípadne ho hodí do volebnej urny.
Evidencia voličov a volebná geometria
Všetci voliči sú evidovaní v zozname voličov. Oba právne predpisy poznajú dva typy týchto zoznamov. Prvým je stály zoznam a druhým osobitný (zvláštny) zoznam.
Na Slovensku je stály zoznam vedený podľa zákona č. 333/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov a v ČR sú jeho bližšie náležitosti určené v osobitnom zákone. V SR vedú tento zoznam buď obce, alebo v Bratislave a Košiciach mestské časti. V stálom zozname je uvedené abecedné poradie voličov, ktorí sa zoraďujú podľa priezviska.
Obec priebežne monitoruje a aktualizuje tento zoznam na základe vlastnej evidencie a iných skutočností. Hlavným kritériom pre zapísanie do určitého stáleho volebného zoznamu je trvalý pobyt na území obci. Avšak existuje aj výnimka, ktorá sa týka vojakov, ktorí sú hromadne ubytovaní vo vojenskom útvare. Títo sa zapisujú do stáleho zoznamu, kde je útvar umiestnený a tento zápis platí iba na čas vykonania volieb.
Druhý typ zoznamu, tzv. osobitný, má v SR a ČR odlišné postavenie. Na Slovensku je tento zoznam vedený iba Mestskou časťou Bratislava–Petržalka a nachádzajú sa v ňom mená voličov, ktorí nemajú trvalý pobyt v SR. Do zoznamu sú zapisovaní na základe vlastnej žiadosti, ktorú musia doručiť najneskôr 50 dní predo dňom volieb a títo budú následne voliť poštou. V ČR je osobitný zoznam vedený viacerými inštitúciami ako napríklad obecný úrad alebo magistrát. V zozname sú tí voliči, ktorí sa z dôvodov uvedených v zákone (napr. vojaci, pobyt v nemocnici, sanatóriu, ...) nezdržiavajú v čase volieb v mieste svojho trvalého pobytu. Osobitné zoznamy vedú aj české zastupiteľské úrady v zahraničí. Do nich sú zapisovaní voliči, ktorí nemajú trvalý pobyt v ČR, podajú si o to žiadosť a splnia zákonné kritéria. Žiadosť musí byť doručená zastupiteľskému úradu najneskôr 40 dní pred voľbami alebo volič bude voliť na voličský preukaz a vtedy nemusí posielať žiadnu žiadosť. Voliči v zahraničí volia priamo na niektorom zo zastupiteľských úradov.
Ako sme už uviedli, jedným zo základných zásad volebného práva je jeho všeobecnosť. Preto sa mnohé štáty rozhodli umožniť voliť svojim voličom, aj keď sa nenachádzajú priamo v mieste svojo trvalého pobytu. Túto skutočnosť pozorujeme aj v ČR a SR. Dôkazom sú spomínané osobitné zoznamy voličov a takisto inštitút voličských preukazov. Voličský preukaz je vydaný každému voličovi, ktorý nemôže voliť vo svojom okrsku a požiada o vydanie tohto preukazu. Po vydaní preukazu je volič vyčiarknutý zo svojho stáleho zoznamu. V ďalšom postupe je právna úprava trochu rozdielna. Pokým na Slovensku je po použití preukazu volič zapísaný do zápisu voličov v ktoromkoľvek volebnom okrsku, ale iba na čas vykonania volieb, v ČR bude zapísaný do výpisu z osobitného zoznamu. V ČR je ešte problém spôsobený používaním dvoch volebných systémov. Pri voľbách do Poslaneckej snemovne môže volič využiť preukaz v akomkoľvek okrsku. Pri senátnych voľbách je oprávnený s preukazom voliť iba vo volebnom okrsku, ktorý je volebnom obvode, kde má volič trvalý pobyt. Táto úprava využitia volebného preukazu je plne na mieste, lebo nebolo by žiadúce, aby napríklad volič z Prahy volil senátora niekde v Olomouci.
Významným faktorom ovplyvňujúcim zloženie budúceho parlamentu je volebná geometria. Jej hlavným cieľom by malo byť, „aby jednotlivých členov zastupiteľských zborov v ich volebných obvodoch volil vždy približne rovnaký počet voličov“ a zároveň zaručiť príležitosť pre voličov voliť a byť volení. Pomocou volebnej geometrie sa určujú hranice volebných obvodov. Z minulosti, ale aj súčasnosti, poznáme prípady, keď sa pomocou manipulácie s volebnými obvodmi dosiahlo, že na dosiahnutie mandátu stačilo v niektorých prípadoch omnoho menšie množstvo hlasov ako v iných. Dobrým príkladom je americký guvernér Elbridge Gerry, ktorý v roku 1812 využijúc svoju kompetenciu, zorganizoval volebné obvody tak, že jeho strana získala vo voľbách 29 zo 40 a opozícia iba 11 mandátov aj napriek tomu, že v konečnom súčte hlasov mala jeho strana o 1500 hlasov menej ako kandidáti opozičnej strany. Senátor vstúpil do histórie, lebo takýto účelový spôsob utvárania volebných obvodov sa nazýva gerrymandering. Aj preto sú dnes v mnohých štátoch na vytváranie volebných obvodov určené napr. špeciálne rozhraničovacie komisie (Veľká Británia) alebo rozdelenie na volebné obvody môže vyplývať priamo zo zákona alebo z jeho prílohy (SRN, ČR, SR,...).
Pre krajiny využívajúce pomerný volebný systém nepredstavuje volebná geometria závažný problém a platí tu princíp, že čím sú volebné obvody väčšie, tak tým sú volebné výsledky bližšie skutočným politickým názorom voličov a zároveň sa zväčšujú šance menších strán na zisk mandátu. V štátoch s väčšinovým systémom je otázka gerrymanderingu omnoho závažnejšia.
Územie SR tvorí jeden volebný kraj (teória využíva pojem obvod), využíva sa pomerný systém, a preto tu by tu nemali existovať problémy s prípadným zneužitím volebnej geometrie. V ČR sa používajú dve delenia. Počas volieb do Poslaneckej snemovne sa územie ČR rozdelí na volebné kraje a ich územia tvoria územia jednotlivých územných samosprávnych celkov (v súčasnosti je ich 14). Keďže sa voľby do Senátu konajú na základe princípov väčšinového systému, tak územie ČR je rozdelené na jednomandátové obvody (v súčasnosti je ich 81) a v každom sa volí jeden senátor. Zákon ustanovuje, že ak v niektorom volebnom obvode nastane zmena počtu obyvateľov o 15 % oproti priemeru počtu obyvateľov prináležiacich na jeden mandát, musí nastať zmena hraníc volebných obvodov.
Je vhodné poznamenať, že v roku 2001 Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze, publikovanom pod č.64/2001 Sb., vyhlásil za protiústavné ustanovenia nového volebného zákona, v ktorom sa malo pri voľbách do Poslaneckej snemovne územie ČR rozdeliť na 35 volebných krajov. Hlavným dôvodom nesúladu s Ústavou ČR bolo, že uvedené rozdelenie by spolu s inými navrhovanými zmenami výrazným spôsobom pozmenilo charakter pomerného systému a spravilo by z neho akýsi hybrid.Kandidátne listiny a volebná kaucia
Na príprave a organizácii volieb sa podieľa veľké množstvo orgánov. Ich postavenie je upravené zákonom, ktorý ustanovuje ich práva a povinnosti. V oboch štátoch sa vytvárajú volebné komisie a to na rôznych úrovniach. Rozsah a členenie volebných orgánov v ČR je značne obšírne (patria k nim napr. Ministerstvo zahraničných vecí, vnútra, Český štatistický úrad, krajské úrady, obecné úrady, starostovia, atď.) a oproti slovenskej úprave aj dosť neprehľadné.
Na to, aby mohol niekto kandidovať vo voľbách, je potrebné splniť základné podmienky, medzi ktoré nepochybne patrí aj podanie kandidátnej listiny a jej následné zaregistrovanie. V ČR sa kandidátna listina pri voľbách do Poslaneckej snemovne podáva najneskôr 66 dní pred voľbami krajskému úradu. Podávať ich môžu iba registrované politické strany a hnutia, ktoré zároveň nemajú pozastavenú činnosť a podanie sa uskutočňuje iba prostredníctvom zmocnenca. Strany môžu kandidovať samostatne alebo v koalícii, ale keď už sú súčasťou nejakej koalície v rámci jedného kraja, tak už nemôžu v inom kraji kandidovať samostatne alebo v inej koalícii. Kandidátna listina obsahuje mená kandidátov spolu s ich osobnými údajmi a iné. K listine musia byť pripojené vlastnoručne podpísané vyhlásenie kandidátov, že so svojou kandidatúrou súhlasia. Najvyšší možný počet kandidátov v danom volebnom kraji je stanovený v prílohe zákona 247/1995 Sb. Najvyšší počet je 36 a najnižší 14 kandidátov. Obdobné podmienky platia aj v SR, avšak kandidátna listina sa podáva ÚVK a maximálny počet kandidátov je pevne určený na 150.
Na úspešnú registráciu listiny je potrebné splniť určité zákonné podmienky a k nim zaraďujeme aj zaplatenie tzv. volebnej kaucie (SR) najneskôr 90 dní pred voľbami alebo príspevku na volebné náklady (ČR) najneskôr 72 dní pred voľbami. V SR je výška tejto sumy stanovená na 500000 Sk a v Čechách na 15000 Kč, ale tie sa musia zaplatiť v každom kraji, kde strana alebo koalícia kandidujú. Na Slovensku je táto vrátená ak strana získa vo voľbách získa najmenej dve percentá z celkového počtu hlasov alebo jej kandidátka nebola zaregistrovaná, ostatné kaucie sú príjmom št. rozpočtu a v ČR sú všetky príjmy z príspevkov na volebné náklady príjmom št. rozpočtu.
Odlišná situácia je pokiaľ sa jedná o voľby do Senátu v ČR. Tu je prihláška k registrácii podávaná poverenému obecnému úradu a podať ju môže aj nezávislý kandidát, ktorý musí predložiť petíciu s 1000 podpismi oprávnených voličov z jeho volebného obvodu. Každý kandidát môže kandidovať len v jednom volebnom obvode. Kandidát musí zaplatiť najneskôr 72 dní pred voľbami volebnú kauciu vo výške 20000 Kč a bude mu vrátená ak jeho prihláška nebola zaregistrovaná.
Hlavým zmyslom použitia volebnej kaucie (príspevkov na volebné náklady) je snaha obmedziť účasť na voľbách takým politickým subjektom, ktoré nie sú dostatočne reprezentatívne, avšak jej výška musí byť primeraná. Toto tvrdenie je všeobecne platné a v ČR ho ilustruje volebný príspevok pri voľbách do Poslaneckej snemovne stranám, ktoré získali najmenej 1,5 % z celkového počtu odovzdaných platných hlasov, vo výške 100 Kč za každý získaný hlas a v prípade senátnych volieb vrátenie kaucie ak kandidát získal v prvom kole aspoň šesť percent z celkového počtu hlasov. Na Slovensku sa uplatňuje aj vrátenie kaucie ak sú splnené podmienky, ktoré sme už uviedli a strana môže získať št. príspevok ak získa viac ako 3 % z celkového počtu odovzdaných platných hlasov. Výška príspevku sa pre každé voľby mení a závisí od priemernej nominálnej mzdy.
Ak nie je kandidátna listina (prihláška k registrácii) zaregistrovaná príslušným volebným orgánom, tak je možné sa v tomto prípade obrátiť na súd, ktorý s definitívnou platnosťou rozhodne o jej registrácii, resp. nezaregistrovaní. Na Slovensku sa obracia na Najvyšší súd SR, ktorý musí rozhodnúť uznesením do piatich dní od podania návrhu. V ČR sa môžu obrátiť na súd, ktorý rozhoduje bez jednania, uznesením a do troch dní. Ani v SR ani v ČR nie je možné proti rozhodnutiu súdu podať opravný prostriedok.
Hlasovanie a volebná aritmetika
Snáď najdôležitejšou časťou volebnej sústavy je samotný akt hlasovania vo volebnej miestnosti a následné prepočítavanie odovzdávaných hlasov na mandáty. Hlasovanie prebieha v jednotlivých volebných okrskoch vo volebných miestnostiach, ktoré majú aspoň teda na Slovensku zahŕňať zhruba 1000 voličov. Ich utvorenie má na starosti starosta obce. Cieľom vytvárania volebných by malo byť, aby sa volič mohol dostať do volebnej miestnosti čo možno najpohodlnejšie. Oznámenie o konaní volieb v SR musí obec zaslať každému voličovi najneskôr 25 dní pred voľbami a na ňom musia byť uvedené miesto a čas konanie volieb. V ČR existuje iba povinnosť starostu zverejniť oznámenie o konaní volieb spôsobom, aký je na danom mieste bežný, 15 dní pred voľbami.
V samotnej hlasovacej miestnosti dozerajú na výkon volebného aktu členovia okrskovej volebnej komisie. Členom komisie s môže stať každý, kto splní zákonné podmienky a deleguje ho strana alebo kandidát na senátora, ktorých kandidátne listiny (prihláška k registrácii) boli zaregistrované. Tento delegát však sám nesmie byť kandidátom vo voľbách. Členov vymenúva starosta obce a minimálny počet je päť. Komisiu vedie predseda určený žrebom a jeho príkazy sú vo volebnej miestnosti pre všetkých prítomných záväzné.
Samotný akt hlasovania prebieha vo vymedzenom priestore a volič potom vhodí upravený lístok do volebnej urny. Po skončení hlasovania sú tieto vybrané z urny a sčítavajú sa. Právne predpisy ustanovujú, na ktoré lístky sa má prihliadať ako platné. Za neplatné nie sú považované lístky, na ktorých volič urobil rôzne úpravy (škrtal, čmáral, kreslil,...) a ani také, ktoré obsahujú viac prednostných hlasov ako je možné udeliť. Výsledky sú potom oznámené ďalej. V ČR sú odovzdané priamo štatistickému úradu a v SR najprv obvodnej volebnej komisii a následne ÚVK.
K spracovaniu výsledkov volieb sa používajú rôzne metódy, ktoré súvisia s členením volebných systémov. Na začiatok popíšeme metódu požívanú pri voľbách do Senátu v ČR. Je veľmi jednoduchá a spočíva v tom, že aby kandidát získal mandát vo svojom obvode, musí získať nadpolovičnú väčšinu odovzdaných platných hlasov. Ak sa to nepodarí ani jednému z kandidátov, tak sa musí uskutočniť druhé kolo volieb, do ktorého postupujú dvaja kandidáti s najvyšším počtom získaných hlasov. V prípade rovnosti hlasov rozhoduje lós. Jedná sa tu o dvojkolový (absolútny) väčšinový systém.
Na Slovensku, ktoré tvorí jeden volebný obvod, sa počet odovzdaných platných hlasov vydelí číslom 151 a výsledok zaokrúhlený na celé číslo je tzv. republikové číslo. Ďalej ÚVK zistí, ktoré strany splnili tzv. uzavieraciu klauzulu. Tie, ktoré ju splnili postupujú do procesu, kde sa už prideľujú mandáty. Počet hlasov, ktoré získali, je vydelený republikovým číslom a výsledok je počet mandátov pre danú stranu, avšak nie vždy musí vyjsť presný počet mandátov, a preto sú v zákone vymenované aj ďalšie metódy ako v takýchto prípadoch postupovať. Táto metóda sa nazýva Hagenbach-Bischoffova.
V Čechách je situácia trochu odlišná, keďže územie ČR je rozdelené na viaceré volebné kraje. Počet mandátov v jednotlivých krajoch sa vyráta ako podiel celkového počtu platných hlasov a počtu poslancov (200), ktorým vznikne republikové číslo a tým je následne delený počet platných hlasov v každom jednotlivom kraji a výsledné číslo je počtom mandátov v danom kraji. Ďalej sa mandáty prideľujú už len stranám, ktoré splnili uzavieraciu klauzulu. Používa sa d´Hondtova metóda. Hlasy pre každú stranu sa postupne delia celými číslami 1;2;3;4;... . Vypočíta sa toľko podielov koľko je kandidátov. Podiely všetkých strán sa zoradia podľa veľkosti a priradí sa taký počet mandátov, aký bol pre daný kraj vypočítaný. V prípade rovnosti podielov rozhoduje o ich poradí celkový počet hlasov pre stranu v danom kraji.
Následne po priradení mandátov sú novozvoleným poslancom, či senátorom, vydané osvedčenia o zvolení.
Záver
Problematika volebných systémov je veľmi rozsiahla. Dalo by sa ešte veľa písať o jednotlivých aspektoch právnej úpravy v ČR a SR. Existuje mnoho tém, ktoré by som mohol zaradiť do tejto práce, ale pre nedostatok miesta sa sem jednoducho nezmestia.
Z celkového pohľadu je vidieť, že v minulosti sme tvorili spolu s Čechmi spoločný štát, keďže ustanovenia niektorých paragrafov sú rovnaké. Zároveň je badateľné, že už dlhšiu dobu sa v každom štáte vyvíja samostatné usporiadanie volebných systémov. Po preskúmaní poznatkov o volebných systémoch v SR a ČR som dospel k názoru, že celková koncepcia a myšlienka paralelného využitia dvoch volebných systémov je naozaj veľmi zaujímavá a podľa mňa prispieva k využitiu výhod aj pomerného systému (viac politických názorov) a aj väčšinového systému (väčšia stabilita politickej scény). Naopak jednotlivé elementy zakomponované v právnych predpisoch sa mi zdajú lepšie spracované v SR. Príkladom môže byť použitý volebný vzorec pri pomernom systéme, pretože ten český mierne zvýhodňuje väčšie politické strany.
Zdroje:
Chovanec, J. – Palúš, I.: Lexikón ústavného práva. Bratislava, Procom 2004, str.261 - Filip, J.: Volební právo ČR z hlediska zkušeností voleb do Poslanecké sněmovny. In: Časopis pro právní vědu a praxi, č.3/1996, str.499-511 - Petöcz, K.: Základy demokratických volebných systémov. Bratislava, IVO 1997, str.85 - Posluch, M. – Cibulka, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Šamorín, Heuréka 2006, str.335 - Prusák, J.: Teória práva. Bratislava, VO PF UK 1995, str.308 - Volebné zákony na Slovensku (Zborník z konferencie 2. mája 2000). evyan, str.164 - Pl. ÚS 42/2000 (publikované ako 64/2001 Sb. NÁLEZ) - Ústava SR - Ústava ČR - zákon č. 333/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov - zákon č. 247/1995 Sb. v znení neskorších predpisov -
|