Zo strany oficiálnych inštitúcií sa počas uplynulých 4 rokov nevenovala dostatočná pozornosť záverom z Vyhodnotenia Východiskovej správy SR k Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) pred Výborom OSN pre odstránenie diskriminácie žien. Vo vyhodnotení Výbor Slovenskej republike vyčítal, že dáva väčší dôraz „na právnu ochranu a podporu materstva a úlohy žien v rodine, ako na ženu ako osobnosť“. Hlavná výhrada súvisela s postavením žien v politike. Výbor vyjadril znepokojenie nad nepochopením podstaty „pozitívnej diskriminácie“, nad tým, že „špecifické opatrenia načrtnuté v Dohovore boli Vládou SR nesprávne pochopené a následne i nesprávne interpretované... Prijaté právne úpravy nie sú dostatočnou zábezpekou proti pretrvávajúcemu zvýhodňovaniu mužov v zamestnaní a politike.“ Výbor uznal, že mechanizmy na riešenie situácie (vytváranie kvót a iných krátkodobých opatrení) môžu byť kontroverzné, napriek tomu Vláde SR odporučil prijať takéto nástroje. Výbor OSN vo svojich odporúčaniach navrhol aj prehodnotiť názov KVPŽ (Vyhodnotenie 1998).

Priority a ciele národnej politiky rovnosti príležitostí (Koncepcia rovnosti príležitostí a Národný akčný plán) sú formulované príliš všeobecne a „byrokraticky“, nevychádzajú z kritickej feministickej reflexie a vnímania práv žien ako ľudských práv. Prijatá Koncepcia rovnosti príležitostí bola schválená bez finančnej podpory zo štátneho rozpočtu na jej realizáciu. Kontrola implementácie stanovenej politiky rovnosti príležitostí a fungovania inštitucionálnych mechanizmov je slabá, nie sú vytvorené nezávislé kontrolné mechanizmy, lokálne úrady a siete. Až v roku 2000 bol zvolený ombudsman, otázkami rovnosti žien a mužov sa však nezaoberá.

Z uvedených faktov sa dá zhrnúť, že inštitucionálne mechanizmy, ktoré v SR existujú, sú v podstate iba „náčrtkami“ požadovaných podporných inštitúcií. Nie sú ustanovené špeciálnymi zákonmi, a preto majú iba obmedzenú silu pôsobenia. Ani jeden z vytvorených orgánov pre politiku rovnosti príležitostí nie je nadrezortný a „nadministersky“ koordinovaný. Za daného stavu sa nedá hovoriť o „gender mainstreamingu“, čiže o uplatňovaní rodového pohľadu v rozhodovacích procesoch.

2.6.2 Legislatíva

Slovensko sa prihlásilo ku všetkým medzinárodným dokumentom v oblasti rovnosti príležitostí. Po uverejnení v Zbierke zákonov majú medzinárodné dohovory prednosť pred domácou legislatívou, ak zabezpečujú viac práv a slobôd ako domáca legislatíva. (Tento prístup bol právne potvrdený pri poslednej novelizácii Ústavy SR zo začiatku roka 2001.) O prijatých medzinárodných dokumentoch a záväzkoch je však verejnosť málo informovaná. Často ani odborná verejnosť alebo politická reprezentácia nevie, aké stanovisko Slovenská republika prijala a k čomu sa zaviazala.

Naša ústava rodovú rovnosť špeciálne neupravuje. Obsahuje iba všeobecnú formuláciu o nediskriminácii (Kapitola 2, Základné práva a slobody). V článku 12 (2) sa hovorí: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.“

Špeciálny zákon o rovnosti rodov nebol prijatý a ani sa nepripravuje (v Európe podobný zákon prijalo už viacero krajín, z východnej Európy zatiaľ iba Slovinsko). Niektoré zákony SR sú zamerané špeciálne na ochranu žien, týkajú sa zväčša len zamestnania a rodiny (pracovnoprávne predpisy, predpisy sociálneho zabezpečenia, trestnoprávna úprava a i.). Súčasná štruktúra národného mechanizmu v SR (inštitúcie a zákony) zďaleka nezodpovedá stavu, aký sa požaduje v medzinárodných dohovoroch a odsúhlasených dokumentoch. Jednou z príčin je skutočnosť, že s rovnosťou príležitostí ako s otázkou verejného záujmu sa pracuje iba „z dôvodu inej otázky verejného záujmu“.