ÚVOD

Jedným z hlavných atribútov demokratického štátu je vybudovanie takého legislatívneho a inštitucionálneho rámca, ktorý zaručuje dôstojnosť občanov a dohliada na zabezpečenie ich základných práv. Otázky rovnosti príležitostí medzi ženami a mužmi chápeme tak, že ľudské bytosti môžu slobodne rozvíjať svoje schopnosti a využívať príležitosti bez trvalých obmedzení, ktoré by predstavovali rodové roly alebo akékoľvek bariéry pre účasť na ekonomickom, politickom a sociálnom živote spoločnosti na základe pohlavia. Považujú sa za súčasť univerzálnych ľudských práv a ako takým sa im venuje v posledných desaťročiach zvýšená pozornosť vo všetkých vyspelých krajinách sveta. Tieto sa už niekoľko desaťročí snažia zaviesť politiku rovnosti príležitostí do všetkých oblastí spoločenského života.

1 ŽENY NA TRHU PRÁCE

1.1 Fakty

Priepasť medzi mužmi a ženami na trhu práce je aj naďalej veľká vo všetkých krajinách Európskej únie. Zamestnanosť žien je vo všeobecnosti nižšia, ženy sú nezamestnané dlhší čas než muži, sú slabšie platené a ich pracovné miesta sú neistejšie.
Podstatná časť povinností spojených s rodinou spočíva na ženách, preto sú často zamestnané na čiastkový úväzok, aby mohli spojiť prácu a rodinné povinnosti. Práca na čiastkový úväzok obmedzuje ich pracovný postup, navyše znižuje ich práva na sociálne zabezpečenie a dôchodkové výhody, čím sa ich situácia stáva ešte neistejšou.

1.2 Kde sú ženy?

Skúmanie rozdielov medzi mužmi a ženami v každom odbore činnosti ukazuje, že diskriminácia žien je stále ešte zjavná. To poukazuje na potrebu vzdelávacích a školiacich programov, špecificky zameraných na ženy, aby sa dosiahla rovnováha. Aj keď si ženy v čoraz väčšej miere vyberajú typicky „mužské“ profesie, sú stále nadmerne zastúpené v tradične „ženských“ zamestnaniach, napríklad ako sekretárky, ošetrovateľky, kým v zamestnaniach a profesiách s veľkými právomocami sú stále zastúpené nedostatočne. Dokonca aj v oblastiach, v ktorých ženy dominujú, ako napríklad v zdravotníctve, väčšina riaditeľov nemocníc a primárov sú muži.

1.3 Štatistika

-V Európskej únii ako celku ženy, ktoré vykonávajú tú istú prácu ako muži, dostávajú len 76 % hrubej hodinovej mzdy, ktorú zarobí muž.
-Zamestnanosť žien predstavuje 51,2 %, v porovnaní so zamestnanosťou mužov, ktorá je 70,8 %.
-83 % osôb zamestnaných na čiastkový úväzok v EÚ sú ženy.

1.4 Legislatíva

Európska legislatíva týkajúca sa rovnosti príležitostí mužov a žien v zamestnaní je veľmi všeobecná. Dotýka sa takých rôznorodých oblastí, ako je rovnaké zaobchádzanie v rámci systému sociálneho zabezpečenia, rovnaký plat za rovnakú prácu, rodičovské voľno, rovnaké zaobchádzanie v prístupe k zamestnaniu, odborné vzdelanie a postup v zamestnaní, pracovné podmienky, aproximácia práva členských štátov v oblasti rovnosti a i. Od roku 1997 navyše už osoba, ktorá bola vystavená diskriminácii na pracovisku na základe svojho pohlavia, nemusí na súde dokazovať, že sa skutočne stala obeťou takejto diskriminácie. Takéto dokazovanie bolo vždy veľmi ťažké. V súčasnosti je na osobe obžalovanej z takejto formy diskriminácie, aby dokázala, že k diskriminácii nedošlo.

1.5 Situácia na Slovensku

1.5.1 Ženy a vzdelanie

Vzdelanostná úroveň žien a mužov je na Slovensku vyrovnaná: podiel vysokoškolákov je u obidvoch pohlaví približne rovnaký, stredoškolské vzdelanie s maturitou má výrazne viac žien ako mužov. Zo štruktúry študentov stredných a vysokých škôl vyplýva, že ženy prejavujú väčší záujem o humanitné, pedagogické a ekonomické smery štúdia, muži zasa o technické. Takéto rozloženie záujmu dievčat a chlapcov je dlhodobé a ani v poslednom období sa neprejavil nijaký zásadný zvrat v tejto tendencii.
1.5.2 Zamestnanosť a zamestnanecká segregácia

Angažovanosť žien na trhu práce je na Slovensku vysoká, ženy tvoria 46 % zo všetkých pracujúcich v národnom hospodárstve. V rokoch 1997-2002 narástol tento podiel o 4,5 %,. V roku 2002 sa prijala koncepcia dôchodkovej reformy, založená na postupnom vyrovnaní dôchodkového veku žien a mužov.

V štruktúre zamestnanosti sa prejavujú významné rozdiely medzi ženami a mužmi. Ženy častejšie pracujú na skrátený úväzok a v tzv. nestabilných zamestnaniach (dočasná, príležitostná alebo sezónna práca), aj keď v poslednom období sa ukazuje posilňovanie žien v stabilnom zamestnaní. Rozdiely sa prejavujú aj podľa sektora - ženy sa viac angažujú vo verejnom sektore, kde tvoria viac ako polovicu pracovníkov, v súkromnom sektore majú iba 41 % podiel. V EÚ pracuje na čiastočný úväzok 20 % žien, no iba 1 % mužov.

Medzi podnikateľmi tvoria ženy iba okolo 25 %, a to tak medzi podnikateľmi bez zamestnancov, ako aj medzi podnikateľmi so zamestnancami. Iná je situácia v rámci skupiny vypomáhajúcich členov domácnosti v rodinnom podniku, kde zastúpenie žien presahuje 70 %.

Medzi mužmi a ženami sa prejavuje značná horizontálna i vertikálna zamestnanecká segregácia. Doménou žien sú služby, tretí sektor národného hospodárstva, kde je zamestnaných viac ako 70 % pracujúcich žien. V niektorých odvetviach a profesiách pokročila feminizácia natoľko, že ženy tvoria okolo 80 % pracujúcich (zdravotníctvo a sociálna starostlivosť, školstvo, ľahký priemysel alebo obchod a reštauračné služby). Všetky tieto odvetvia majú mzdu hlboko pod priemernou mzdou v hospodárstve SR. Niektoré profesie sa stali čisto ženskými, napr. učiteľky v materských školách, zdravotné sestry, úradníčky na nižších postoch či predavačky.

Prejavuje sa aj vertikálna segregácia spočívajúca v tom, že na vyšších stupňoch riadenia sú ženy zastúpené oveľa menej. Na všetkých ministerstvách a úradoch tvoria ženy medzi všetkými zamestnancami väčšinu (v priemere takmer 60 %), no v riadiacich pozíciách majú omnoho nižšie zastúpenie (27 %). Dokonca aj vo feminizovaných odvetviach sú v riadiacich pozíciách prevažne muži.

1.5.3 Nerovnaké odmeňovanie a nezamestnanosť

Mzdy žien sú v priemere o 25 % nižšie ako mzdy mužov, u niektorých skupín tento rozdiel narastá až na viac ako 30 % (ženy stredného veku, zákonodarcovia a vedúci pracovníci, ale aj nižší administratívni pracovníci). V dôsledku nízkych miezd žien sú dôchodky žien omnoho nižšie ako dôchodky mužov. To v situácii, keď je veľa starších žien osamelých, vytvára riziko ohrozenia chudobou.

Vývoj nezamestnanosti v SR neprejavuje z hľadiska rodov závažné odchýlky. Všeobecne vysoká nezamestnanosť postihuje obidve pohlavia približne rovnako, dokonca v posledných 3 rokoch je u žien nižšia (18,7 ku 18,9 bodov). Zo všetkých evidovaných nezamestnaných tvoria ženy 45,7 %. Platí to aj v prípade dlhodobo nezamestnaných. Jediný výraznejší rozdiel je podľa rodinného stavu: u žien sú oveľa viac zastúpené vydaté ženy. Vo vývoji zamestnanosti a nezamestnanosti sa prejavujú značné regionálne rozdiely; disproporcie sa prejavujú aj v rámci populácie žien - niektoré skupiny sú na trhu práce nadštandardne znevýhodnené, najmä rómske ženy a ženy s nižšou kvalifikáciou.

1.5.4 Návrhy

V záujme dosiahnutia rovnosti príležitostí medzi mužmi a ženami na pracovnom trhu treba:
-podporiť prístup žien k rozhodovacím funkciám a ich povyšovanie do funkcií spojených s právomocami, a to zavedením dočasných kvót pre ženy na takýchto postoch, a to predovšetkým vo verejnej či štátnej sfére;

-účinne stimulovať zamestnávateľov, aby ženám zverovali rozhodovacie pozície a nedali sa odradiť tým, že ženy sú potenciálne matky;

-vypracovať špeciálne podporné programy pre najviac ohrozené skupiny žien. Vzhľadom na regionálnu diferencovanosť by sa aj k riešeniam malo pristupovať regionálne;

-posilniť zastúpenie žien v sociálnom dialógu - medzi zamestnávateľmi i v odboroch - aby sa aj ich špecifické problémy dostávali na rokovania tripartity, resp. posilniť mechanizmy v oblasti sociálneho partnerstva v tom smere, aby sa otázkami rovnosti zaoberali systematicky;

-zabezpečiť materskú dovolenku primeranej výšky a s vyššou rodičovskou dávkou a rodičovské voľno (ktoré si musí vybrať aj otec);

-zvýšiť počet dostupných zariadení starostlivosti pre deti, ktoré obom rodičom uľahčia zosúladenie zamestnania a rodiny;

-v rámci podpory prístupu žien k funkciám uvažovať v zamestnávateľských organizáciách o kvótach;

-zmeniť štruktúru zamestnanosti, ktorá je v súčasnosti rodovo diferencovaná; v záujme toho sú potrebné vzdelávacie a rekvalifikačné programy zamerané špecificky na ženy.

1.6 Ženy zarábajú o štvrtinu menej

Výskum nadácie, ktorú založila Európska rada v roku 1975, sa zameriaval na vývoj reálnych platov v EÚ, ale aj rozdiely medzi zárobkami mužov a žien. Celkovo zarábali minulý rok ženy v únii o 18,6 percenta menej, než ich mužskí kolegovia, situácia v jednotlivých krajinách sa však značne líši.

Podľa výsledkov výskumu si ženy najviac vážia v Slovinsku - rozdiel medzi pohlaviami v platoch je len asi 9 percent. Najhoršia situácia je v Rakúsku (rozdiel 32 percent) a na Slovensku, ktoré je s priemerným platom žien o asi 27 percent nižším než je plat mužov súčasne najhoršou novou členskou krajinou. Ďalej nasledujú Nemecko (26 percent), Česká republika (26 percent) a Španielsko (25 percent). Po Slovinsku sú na tom najlepšie Luxembursko (11 percent), Poľsko (11 percent) a Francúzsko (12 percent).

Pokiaľ ide o vývoj platov, minulý rok stagnoval. V krajinách EÚ vo všeobecnosti narástli len o 0,2 percenta. Omnoho vyšší rast reálnych platov však zaznamenali nové členské krajiny - o 3,9 percenta. To by zodpovedalo trendu pomalého približovania sa úrovne miezd v starých a nových členských krajinách.

1.6.1 Otázky

Lepšie platové podmienky žien sú jednou z priorít európskeho programu zamestnanosti. Rozdiely sa však vyrovnávajú len pomaly - počas posledných dvoch rokov sa rozdiel medzi pohlaviami znížil zakaždým len o jedno percento. Podľa poznatkov nadácie nie sú súdne spory a dobrovoľné opatrenia účinnými nástrojmi nápravy situácie, omnoho viac pomáhajú jasné pravidlá a prevencia. V niektorých krajinách sa napríklad od firiem vyžaduje, aby vysvetlili akýkoľvek prípad, keď dostáva žena nižšiu mzdu. Skúsenosti potvrdzujú, že existujú dve cesty, ako zabrániť diskriminácii nerovnakým odmeňovaním pohlaví - odstránenie nerovnosti medzi mužmi a ženami a posunutie sa väčšieho počtu žien do vyšších funkcií, a lepšia integrácia žien do pracovného procesu.
1.6.2 Pozície

Podľa denníka Mladá Fronta Dnes nórska sociologička Kristine Nergardová tvrdí: „Jednou z príčin rozdielov je obrovský rozdiel v pomere mužov a žien v rôznych odboroch. Muži stále dominujú v lepšie platených odboroch, zatiaľ čo ženy prevládajú v štátnej správe a službách.“ Experti nadácie tvrdia, že situácia sa pomaly zlepšuje, ale žiadne zázraky čakať nemožno. V štúdii sa píše: „Akokoľvek je princíp rovnakej odmeny za rovnakú prácu daný zákonom, rozdiely pretrvávajú a budú sa zamazávať veľmi pomaly. Aj napriek občasným úspechom je jasné, že cesta k platovej rovnosti bude zložitá.“

2 POLITIKA ROVNOSTI PRÍLEŽITOSTÍ ŽIEN A MUŽOV

2.1 Fakty

Európska únia nie je iba spoločným trhom. Jej vývin je zároveň synonymom pre „sociálnu“ úniu. Od vzniku Európskeho spoločenstva v roku 1957 legislatíva týkajúca sa rovnosti žien a mužov výrazne pokročila od zaručenia rovnakej mzdy za rovnakú prácu pre ženy a mužov po odstránenie všetkých foriem rodovo podmienenej diskriminácie na pracovisku v súčasnosti.

2.2 Dopad na každodenný život

Rozsah aktivít EÚ vo všetkých oblastiach jej právomocí je široký, takže ovplyvňuje aj každodenný život žien. Navyše, v oblastiach, v ktorých členské štáty udelili EÚ právo konať, majú zákony EÚ prednosť pred národnou legislatívou a národné zákony, ktoré sú v rozpore s európskou legislatívou, sa musia zmeniť. Inak povedané, ak sa dosiahne pokrok na európskej úrovni, musí sa tento pokrok odraziť aj na úrovniach národných. Vzhľadom na to, že legislatíva EÚ týkajúca sa rovnosti príležitostí mužov a žien je niekedy o krok vpred pred národnými legislatívami, je pre ženy veľmi dôležité, aby boli informované o možnostiach, ktoré EÚ ponúka, a aby sa zúčastňovali jej programov.

2.3 Legislatíva

2.3.1 Zásada rovnakej odmeny za rovnakú prácu v Rímskej zmluve (1957)

Prvý dôležitý legislatívny čin v právnych textoch Európskeho spoločenstva, týkajúci sa rovnosti, bol uvedený v článku 119 Rímskej zmluvy, ktorý zaviedol princíp rovnakej odmeny za rovnakú prácu pre ženy a mužov. Túto zásadu vo veľkej miere využíval Európsky súdny dvor v súvislosti s prípadmi zaistenia rovnakých príležitostí pre ženy a mužov na trhu práce.

2.3.2 Rodovo podmienená diskriminácia a Amsterdamská zmluva

V roku 1997 bol princíp rovnosti mužov a žien, ktorý prekračoval oblasť rovnakej odmeny, po prvý raz zahrnutý do európskych dohôd ako jeden z hlavných cieľov Európskeho spoločenstva (články 2 a 3 Amsterdamskej zmluvy). Článok 13 tejto zmluvy, týkajúci sa diskriminácie všeobecne, hovorí už aj o rodovo podmienenej diskriminácii. Je to veľký úspech Európskej ženskej loby, podporovanej mnohými ženami v celej Európe.

Rovnaká odmena v Amsterdamskej zmluve: Článok 141 Amsterdamskej zmluvy predpokladá rovnakú odmenu za rovnakú prácu alebo za prácu rovnakej hodnoty pre ženy aj mužov, a zavádza aj opatrenia pozitívnych krokov.
Smernice

Smernice sú „zákony“ prijaté na európskej úrovni, ktoré musia byť zahrnuté do národných legislatív všetkých členských štátov (národné zákony, ktoré odporujú smerniciam, sa musia zmeniť).
Hlavné smernice, súvisiace s rodovou rovnosťou, sa týkajú týchto oblastí:
-rovnaká odmena za rovnakú prácu (1975);
-rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní, v odbornom školení, pri postupe a vo vytváraní pracovných podmienok (1976);
-systémy sociálneho zabezpečenia (1978 a 1986);
-rovnaké zaobchádzanie pre samostatne podnikajúce osoby a ich partnerov/partnerky (1986);
-tehotenstvo a materstvo (1992);
-rodičovské voľno (1996);
-dôkazné bremeno v prípade rodovo podmienenej diskriminácie (1998).

2.3.3 Európska zmluva o ľudských právach

Európska zmluva o ľudských právach bola prijatá v decembri 2000, no jej právny status je stále neistý. Zmieňuje sa síce o diskriminácii žien, ale nedostatočne.

2.3.4 Medzinárodné právo

Členské štáty EÚ sú viazané aj medzinárodným právom, ktoré bolo schválené inými inštitúciami. Aj toto právo má prednosť pred národným právom, napríklad:

-právo na využívanie základných práv bez diskriminácie (vrátane rodovo podmienenej diskriminácie) v Európskej konvencii ľudských práv z roku 1950;

-právo na rovnaký prístup žien a mužov k politike, verejnému životu, vzdelaniu a zamestnaniu v Dohovore OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) z roku 1981.

Aj konferencie OSN o ženách, ako napríklad Pekinská konferencia v roku 1995, pomáhajú nastoľovať rovnosť žien a mužov na celom svete.

2.4 Uplatňovanie rodového hľadiska

2.4.1 Gender mainstreaming

Gender mainstreaming - v slovenčine sme zaviedli termín uplatňovanie rodového hľadiska - je nástroj na dosiahnutie rodovej demokracie alebo rovnosti príležitostí. Politický problém sa už nedefinuje ako ženská otázka, o ktorú sa majú starať predovšetkým ženy, ale ako potreba nanovo usporiadať rodové pomery, ktoré sú v súčasnosti poznačené diskriminačnou povahou štruktúrnych podmienok.

Uplatňovanie rodového hľadiska, čiže gender mainstreaming, je zavádzanie rovnakých príležitostí pre ženy a mužov do všetkých činností a do všetkých oblastí politiky. Cieľom uplatňovania rodového hľadiska je zapojenie rodovo špecifickej perspektívy do všetkých rozhodovacích procesov a využívanie každého rozhodovacieho procesu v prospech dosiahnutia rodovej rovnosti.
Uplatňovanie rodového hľadiska si netreba zamieňať so snahou o vyváženú štatistiku zastúpenia žien a mužov v jednotlivých profesiách. Je to otázka zavádzania dlhodobých zmien v rodičovskej role, v štruktúre rodiny, v inštitucionálnych praktikách, v organizácii práce, osobného rozvoja a nezávislosti.
Stratégia gender mainstreamingu - uplatňovania rodového hľadiska - vošla do povedomia spoločnosti prostredníctvom politiky Európskej únie. Korene tejto politiky však siahajú do celosvetového ženského hnutia a jeho skúseností s presadzovaním požiadaviek voči vládam. V roku 1995 na 4. svetovej konferencii o ženách v Pekingu dostala nová stratégia názov gender mainstreaming - uplatňovanie rodového hľadiska. V kontexte svetovej ženskej politiky to znamená, že vlády vo všetkých oblastiach politiky a v každom jednotlivom prípade preskúmajú, aký dopad má ich politika na situáciu žien a akým spôsobom plánované opatrenia zlepšia špecifickú situáciu žien v zmysle cieľov zakotvených v medzinárodných dokumentoch.

Ženám sa už v roku 1993 podarilo reformou štruktúrnych fondov EÚ na európskej úrovni presadiť „rovnosť príležitostí pre ženy a mužov“ ako cieľové zadanie. Znamenalo to, že po prvý raz v Európe došlo k zakotveniu rovnosti príležitostí ako cieľa vo „všeobecnej“ koncepcii podpory. Štvrtý akčný program o rovnosti šancí z roku 1995 už obsahuje opis princípu uplatňovania gender mainstreamingu. To, čo sa podarilo v štruktúrnych fondoch EÚ, sa tak prenieslo na celú európsku politiku – rodovo špecifický prístup sa mal zohľadňovať pri každom politickom opatrení, a to od plánovania až po konečnú kontrolu úspešnosti.

Princíp uplatňovania gender mainstreamingu ešte väčšmi posilnila Amsterdamská zmluva z roku 1996. Všetky štáty EÚ sa v tejto zmluve zaviazali uplatňovať vo svojej politike rodové hľadisko. Uplatňovanie rodového hľadiska konkretizovali a diferencovali na úrovni EÚ aktuálne rezolúcie Rady Európskej únie z roku 1999, týkajúce sa politiky zamestnanosti. V dokumentoch EÚ sa presadzuje taká koncepcia rodovej politiky, ktorá vychádza z rovného prístupu mužov a žien k platenej práci a zo zrovnoprávnenia ich práce.

Kým doteraz zostávala zodpovednosť za nápravu na ženách, ktoré poukazovali na diskrimináciu žien a rodovú nerovnosť, pri gender mainstreamingu - uplatňovaní rodového hľadiska - sa situácia mení: Všetci, ženy aj muži, musia zmeniť rozhodovacie procesy a odstrániť existujúcu nerovnosť medzi rodmi. Princíp uplatňovania rodového hľadiska je zakotvený aj v odborových organizáciách. Európsky zväz odborových organizácií už v roku 1995 rozhodol o zohľadňovaní špecifických záujmov žien a mužov v oblastiach odborárskej činnosti.

2.4.2 Riziká zneužitia

Princíp gender mainstreamingu sa z neznalosti, alebo aj s jasným politickým zámerom niekedy vyhlasuje za všeobecnú stratégiu, ktorá má nahradiť všetky ostatné stratégie. Napríklad, ak by došlo ku kráteniu špecifických programov na podporu žien a ženských projektov s odôvodnením, že všetky európske fondy povinne uplatňujú rodové hľadisko, znamenalo by to nielen nepochopenie, ale i zneužitie princípu gender mainstreamingu.

2.5 Inštitúcie európskej politiky rovnosti

Medzi inštitúciami Európskej únie sú aj také, ktoré sa zameriavajú špeciálne na rozvíjanie a monitorovanie politiky rovnosti a zákonodarstva týkajúceho sa rovnosti príležitostí v EÚ.

2.5.1 Inštitúcie, ktoré pôsobia v rámci Európskej komisie

V rámci generálneho riaditeľstva V (zamestnanosť a spoločné záležitosti) existuje oddelenie rovnosti príležitostí žien a mužov a súčasne rodinnej politiky (vzniklo v roku 1976). Jeho činnosť sa sústreďuje na to, aby sa zabezpečilo vzájomné prepojenie a zhoda smerníc, ktoré sa vzťahujú na zrovnoprávnenie žien, posilnenie žien v spoločnosti (najmä na trhu práce) a ktoré majú za cieľ zavedenie rodovej perspektívy do všetkých politických stratégií a do všetkých programov EÚ.
Oddelenie rovnosti sa zaoberá monitorovaním procesu zavádzania a fungovania zákonodarstva týkajúceho sa rovnosti žien a mužov, navrhuje Rade Európskej únie právne riešenia, podporuje národné projekty, ktoré majú za cieľ podporovať rovnosť žien a mužov v oblasti zamestnanosti, pri zosúlaďovaní rodinných a pracovných povinností, v podiele a spôsobe, akým sú obe pohlavia prezentované v médiách, v rozhodovacích procesoch a pri presadzovaní zásady rovnoprávnosti do všetkých oblastí sociálneho života. Podporuje činnosť expertných skupín pre rovnoprávnosť žien a mužov. Spolupracuje s podobnými inštitúciami, pôsobiacimi v iných medzinárodných organizáciách.

2.5.2 Poradný výbor pre rovnosť príležitostí žien a mužov

Hlavnou úlohou výboru, ktorý vznikol v roku 1981, je spolupráca a koordinácia výmeny názorov a skúseností medzi orgánmi zodpovednými za presadzovanie rovnosti príležitostí žien a mužov v členských štátoch EÚ. Výbor má pomáhať zabezpečovať v praxi zásadu rovnosti žien a mužov. Spolupráca orgánov EÚ so zodpovedajúcimi inštitúciami členských štátov je tiež nevyhnutná na to, aby sa kvalitne pripravili a zosúladili kroky, ktorými sa má dosiahnuť zlepšenie situácie žien vo všetkých oblastiach sociálneho, ekonomického a politického života.

Výbor má 40 členov a členiek; reprezentujú ministerstvá, jednotlivé oddelenia aj inštitúcie nižšej úrovne, ktoré majú v náplni práce rovnosť príležitostí mužov a žien, ale reprezentujú aj celoeurópske organizácie zamestnávateľov a zamestnancov. Na stretnutiach Výboru majú právo byť pozorovateľkami aj dve členky Európskej ženskej loby.

Aj v rámci ďalších generálnych riaditeľstiev Európskej komisie pôsobia oddelenia, ktoré sa zaoberajú problematikou rovnoprávnosti. Napríklad na generálnom riaditeľstve pre informácie, komunikáciu, kultúru a médiá funguje oddelenie informácií pre záležitosti žien (okrem iného vydáva bulletin Women of Europe [Ženy Európy]); generálne riaditeľstvo rozvoja má zasa oddelenie pre záležitosti žien a rozvoj. Generálne riaditeľstvo pre medzinárodné vzťahy, ktoré okrem iného zodpovedá za programy pomoci, venuje veľkú pozornosť financovaniu projektov zameraných na ženské práva.

Okrem poradného výboru má Komisia ešte dve inštitúcie, ktorých cieľom je voviesť do praxe politiku rovnosti príležitostí. Je to Skupina komisára, ktorá sa venuje problematike rovnosti príležitostí žien a mužov, a Medzinárodná skupina pre problematiku rovnosti rodov (Inter-service Group on Gender Equality).

Skupina predsedu má dôležitú úlohu v utváraní stratégie Európskej komisie v oblasti týkajúcej sa uplatňovania rodového hľadiska (gender mainstreaming) a zásady rovnosti príležitostí. Pomáha koordinovať činnosť jednotlivých oddelení a monitoruje proces realizácie Rámcovej stratégie rovnosti pohlaví. Pri Európskom parlamente funguje poradný orgán - Komisia pre práva žien a rovnosť príležitostí. Okrem iného sa venuje rozvoju a presadzovaniu ženských práv v členských štátoch EÚ a v tretích krajinách, ako aj začleňovaniu problematiky rovnosti mužov a žien do všetkých oblastí existencie a fungovania EÚ (gender mainstreaming), monitorovaním procesu dodržiavania medzinárodných dohôd (prijatých v rámci OSN alebo Medzinárodnou organizáciou práce), ktoré sa týkajú práv žien, hodnotí konkrétne politické rozhodnutia a kroky EÚ, zaoberá sa informovaním o tejto oblasti a výskumom. Komisia vypracúva aj správy o situácii žien v EÚ, ale aj v iných krajinách.
Príkladom konkrétnych krokov Komisie je napríklad skutočnosť, že do Amsterdamskej zmluvy sa dostali ustanovenia týkajúce sa rovnoprávnosti, pozitívnych akcií a politika uplatňovania rodového hľadiska (gender mainstreaming) vo všetkých rozhodnutiach a iniciatívach EÚ. Pri Generálnom riaditeľstve Európskeho parlamentu, zameranom na výskum, existuje oddelenie práv žien, vďaka ktorému vznikla séria publikácií Práva žien. V každej inštitúcii EÚ existuje výbor pre rovnosť príležitostí, ktorý sa venuje problematike politiky zamestnanosti a pracovných podmienok.

2.5.3 Štatistika

-V roku 2000 Komisia prijala rozhodnutie o nutnosti prijať opatrenia, ktoré pomôžu vyrovnať podiel žien vo všetkých expertných skupinách a vo všetkých výboroch Komisie tak, aby v každej tejto inštitúcii v priebehu troch rokov bol podiel každého pohlavia najmenej 40 %;
-podobný charakter majú aj plány na zvýšenie podielu žien na významných miestach v Komisii. V roku 2000 ženy zastávali 20 % postov typu A (plánovanie a riadenie). Spomedzi riaditeľov bolo 12 % žien a na postoch vedúcich oddelení bolo 15 % žien.

2.6 Situácia na Slovensku

2.6.1 Fakty

2.6.1.1 Vznik a formovanie politiky rovnosti príležitostí

Na Slovensku sa problematika rovnosti príležitostí žien a mužov stala súčasťou národnej politickej agendy len od druhej polovice 90. rokov. Stalo sa tak hlavne v dôsledku medzinárodných záväzkov (dokumenty OSN a európskych inštitúcií), ktoré na seba SR prevzala, a tiež v dôsledku prístupového procesu k EÚ (smernice EÚ).

Na Slovensku sa však rovnosť príležitostí nestala záležitosťou dlhodobého či trvalého verejného záujmu. Verejné diskusie o rodovej rovnosti (iniciujú ich skôr MVO) a politické programy zamerané na dosiahnutie rovnosti sú stále pomerne zriedkavé. Napriek tomu sa predsa len vytvorili niektoré prvky inštitucionálnych mechanizmov potrebných na implementáciu politiky rovnosti príležitostí.

2.6.1.2 Inštitucionálne mechanizmy pre zavedenie politiky rovnosti príležitostí

Prvým orgánom na podporu rovnosti medzi ženami a mužmi bol Vládny výbor pre ženu a rodinu. Pôsobil iba 2 roky (1991 - 1992) a po jeho zrušení niekoľko rokov podobná inštitúcia v SR neexistovala.

Nové mechanizmy na ochranu a podporu rodovej rovnosti sa začali tvoriť až v nadväznosti na IV. konferenciu o ženách (Peking 1995). Rok po tejto konferencii bol vytvorený Koordinačný výbor pre problematiku žien (KVPŽ, v roku 1996 schválený Vládou SR uznesením č. 116/96). Štatút ho definoval ako poradný, koordinačný a iniciatívny orgán vlády, zameraný na presadzovanie záujmov a potrieb žien v spoločnosti. Jeho stanoviská majú pre vládu a parlament charakter odporúčaní. V roku 1999 bol KVPŽ rekonštruovaný a zmenilo sa jeho vedenie. Pracovali v ňom zástupcovia a zástupkyne NR SR, ministerstiev, MVO a výskumných inštitúcií. Vytvoril si štyri expertné skupiny (pre vzdelávanie a výskum, zamestnanosť, sociálnu politiku a mocenské postavenie). KVPŽ predsedá minister MPSVR SR a jeho činnosť zabezpečuje sekretariát.
Ďalší krok v tvorbe inštitucionálnej siete predstavovalo zriadenie Odboru rovnosti príležitostí (ORP, február 1999), ktorý je organizačne začlenený do Sekcie rodinnej politiky MPSVR SR. Poslaním tohto národného orgánu je odstraňovanie nerovností v postavení mužov a žien a k jeho hlavným úlohám patrí gestorstvo a iniciatívna legislatívna aktivita v oblasti rovnosti príležitostí a monitoring praktického dopadu prijatých opatrení. ORP má spolupracovať pri rekodifikácii pracovného, rodinného a občianskeho práva, analyzovať situáciu v rovnosti príležitostí, dávať návrhy na legislatívne úpravy trestného práva, implementáciu európskeho právneho systému do domáceho práva, analyzovať existujúce medzinárodné dohovory a dokumenty a pod. K jeho úlohám patrí i spolupráca pri vypracúvaní dôležitých dokumentov MPSVR SR, ktoré sú späté s otázkami rodovej rovnosti.

V tom istom roku vznikla v Národnej rade SR Parlamentná komisia žien (PKŽ) pri Výbore NR SR pre ľudské práva a menšiny (1999), ktorá mala pomáhať s riešením tzv. ženských otázok týkajúcich sa postavenia žien, ale aj detí, mládeže a rodiny v spoločnosti, a pomáhať s legislatívnou reformou v tejto oblasti. Členky PKŽ mali podávať návrhy legislatívnych zmien na základe aktuálnych požiadaviek žien a ženských MVO.

2.6.1.3 Národné dokumenty z oblasti rovnosti príležitostí

Na základe odporúčaní Pekinskej akčnej platformy bol v roku 1997 vypracovaný Národný akčný plán pre ženy (vypracovaný KVPŽ a schválený uznesením Vlády SR č.650/1997). Formulovali sa v ňom národné priority politiky rovnosti príležitostí na 10 rokov a vypracovali sa ciele a úlohy v úsilí o dosiahnutie rovnosti žien a mužov. V roku 1998 musela SR ako signatárka Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) vypracovať Východiskovú správu SR k Dohovoru, ktorá sa 23. – 30. 6. 1998 oponovala na pôde OSN v New Yorku pred Výborom OSN pre odstránenie diskriminácie žien. Správa hodnotila výsledky SR v oblasti zlepšenia postavenia žien v spoločnosti.

V marci roku 2001 Vláda SR schválila a následne výbory Národnej rady SR prerokovali Koncepciu rovnosti príležitostí žien a mužov. V úvode Koncepcie je vymedzené chápanie rovnosti príležitostí a určené zameranie aktivít politiky rovnosti príležitostí. Na základe analýzy východiskového stavu bolo pre jednotlivé vymedzené oblasti formulovaných 31 opatrení a odporúčaní. Pre ich splnenie sa určili termíny a zodpovedné inštitúcie.

2.6.1.4 Kritické poznámky k fungovaniu inštitucionálnych mechanizmov

Stanoviská a návrhy Koordinačného výboru pre problematiku žien, Odboru rovnosti príležitostí a Parlamentnej komisie žien, týkajúce sa zlepšenia postavenia žien v spoločnosti a posilnenia rovnosti príležitostí žien a mužov majú pre vládu a parlament iba odporúčací charakter.

Činnosť Parlamentnej komisie žien bola verejnosti neznáma (na webovej stránke NR SR nebola o jej existencii a činnosti žiadna informácia). Navyše, komisia má v parlamente oveľa nižšie postavenie a kompetencie ako parlamentný výbor. Ani po voľbách 2002 sa v novom parlamente nepodarilo vytvoriť samostatný parlamentný výbor. Problematika postavenia žien sa dostala do kompetencie Výboru pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien.

Aktivity Odboru rovnosti príležitostí sú definované príliš široko a s existujúcim personálnym obsadením (iba 4 osoby) je problém ich naplniť. Navyše, organizačné zaradenie Koordinačného výboru pre problematiku žien sa v roku 2001 rozhodnutím vlády zmenilo. V rámci reorganizácie Úrad vlády presunul všetky podobné orgány na príslušné ministerstvá a z KVPŽ sa stal poradný orgán ministra PSVR SR. Predtým mal aspoň formálne nadrezortný charakter, po reorganizácii je rezortným útvarom, nehovoriac o reálnych kompetenciách a praktickom fungovaní a spravovaní. Činnosť KVPŽ v uplynulom období ženské MVO často kritizovali za nepružnosť a slabé presadzovanie záujmov žien v rámci oficiálnych štruktúr. Keďže v KVPŽ sú zastúpené aj MVO, často sa stáva, že sa zmiešava zodpovednosť vládnych a mimovládnych organizácií. Spolupráca medzi vládnym sektorom a MVO je dosť nesystematická. Problém súvisí aj s nedostatkom skutočnej zodpovednosti za politiku rovnosti rodov na vládnej úrovni.
Zo strany oficiálnych inštitúcií sa počas uplynulých 4 rokov nevenovala dostatočná pozornosť záverom z Vyhodnotenia Východiskovej správy SR k Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) pred Výborom OSN pre odstránenie diskriminácie žien. Vo vyhodnotení Výbor Slovenskej republike vyčítal, že dáva väčší dôraz „na právnu ochranu a podporu materstva a úlohy žien v rodine, ako na ženu ako osobnosť“. Hlavná výhrada súvisela s postavením žien v politike. Výbor vyjadril znepokojenie nad nepochopením podstaty „pozitívnej diskriminácie“, nad tým, že „špecifické opatrenia načrtnuté v Dohovore boli Vládou SR nesprávne pochopené a následne i nesprávne interpretované... Prijaté právne úpravy nie sú dostatočnou zábezpekou proti pretrvávajúcemu zvýhodňovaniu mužov v zamestnaní a politike.“ Výbor uznal, že mechanizmy na riešenie situácie (vytváranie kvót a iných krátkodobých opatrení) môžu byť kontroverzné, napriek tomu Vláde SR odporučil prijať takéto nástroje. Výbor OSN vo svojich odporúčaniach navrhol aj prehodnotiť názov KVPŽ (Vyhodnotenie 1998).

Priority a ciele národnej politiky rovnosti príležitostí (Koncepcia rovnosti príležitostí a Národný akčný plán) sú formulované príliš všeobecne a „byrokraticky“, nevychádzajú z kritickej feministickej reflexie a vnímania práv žien ako ľudských práv. Prijatá Koncepcia rovnosti príležitostí bola schválená bez finančnej podpory zo štátneho rozpočtu na jej realizáciu. Kontrola implementácie stanovenej politiky rovnosti príležitostí a fungovania inštitucionálnych mechanizmov je slabá, nie sú vytvorené nezávislé kontrolné mechanizmy, lokálne úrady a siete. Až v roku 2000 bol zvolený ombudsman, otázkami rovnosti žien a mužov sa však nezaoberá.

Z uvedených faktov sa dá zhrnúť, že inštitucionálne mechanizmy, ktoré v SR existujú, sú v podstate iba „náčrtkami“ požadovaných podporných inštitúcií. Nie sú ustanovené špeciálnymi zákonmi, a preto majú iba obmedzenú silu pôsobenia. Ani jeden z vytvorených orgánov pre politiku rovnosti príležitostí nie je nadrezortný a „nadministersky“ koordinovaný. Za daného stavu sa nedá hovoriť o „gender mainstreamingu“, čiže o uplatňovaní rodového pohľadu v rozhodovacích procesoch.

2.6.2 Legislatíva

Slovensko sa prihlásilo ku všetkým medzinárodným dokumentom v oblasti rovnosti príležitostí. Po uverejnení v Zbierke zákonov majú medzinárodné dohovory prednosť pred domácou legislatívou, ak zabezpečujú viac práv a slobôd ako domáca legislatíva. (Tento prístup bol právne potvrdený pri poslednej novelizácii Ústavy SR zo začiatku roka 2001.) O prijatých medzinárodných dokumentoch a záväzkoch je však verejnosť málo informovaná. Často ani odborná verejnosť alebo politická reprezentácia nevie, aké stanovisko Slovenská republika prijala a k čomu sa zaviazala.

Naša ústava rodovú rovnosť špeciálne neupravuje. Obsahuje iba všeobecnú formuláciu o nediskriminácii (Kapitola 2, Základné práva a slobody). V článku 12 (2) sa hovorí: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.“

Špeciálny zákon o rovnosti rodov nebol prijatý a ani sa nepripravuje (v Európe podobný zákon prijalo už viacero krajín, z východnej Európy zatiaľ iba Slovinsko). Niektoré zákony SR sú zamerané špeciálne na ochranu žien, týkajú sa zväčša len zamestnania a rodiny (pracovnoprávne predpisy, predpisy sociálneho zabezpečenia, trestnoprávna úprava a i.). Súčasná štruktúra národného mechanizmu v SR (inštitúcie a zákony) zďaleka nezodpovedá stavu, aký sa požaduje v medzinárodných dohovoroch a odsúhlasených dokumentoch. Jednou z príčin je skutočnosť, že s rovnosťou príležitostí ako s otázkou verejného záujmu sa pracuje iba „z dôvodu inej otázky verejného záujmu“.
Schvaľovanie relevantných národných dokumentov vládou je viac-menej formálne, bez pripomienok a širšieho oboznámenia sa s problematikou a medzinárodnými záväzkami, ktoré s ňou súvisia. Formálne sú potom aj odpočty plnenia (Koncepcie rovnosti príležitostí či Národného akčného plánu). Hodnotiace správy za jednotlivé rezorty sú spravidla iba úradnícke, rezorty si len formálne splnia „povinnosť“ a až do ďalšieho hodnotiaceho termínu na politiku rovnosti príležitostí zabúdajú. Vyhodnotenie plnenia sa spracúva neverejne, čo nemôže byť zárukou objektivity, a takáto prax neumožňuje presadiť pri prehodnocovaní stanovených úloh do politickej agendy nové úlohy.

V SR vo verejnej mienke i u politických reprezentácií stále prežíva široké nepochopenie práv žien - ženské práva sa nevnímajú ako ľudské práva. V minulosti sa u nás neodohral výraznejší zápas za práva žien, ktorý by napomohol širšiemu chápaniu týchto otázok: účasť žien na trhu práce si vyžiadala socialistická industrializácia, ktorá so sebou priniesla deficit pracovnej sily a ten sa postupne vyrovnával ženskou pracovnou silou; volebné právo ženám priniesol vznik I. ČSR. Z tohto dôvodu je potrebné vyvíjať aktivity na zvýšenie povedomia spoločnosti o právach žien, ale hlavne na presvedčenie vládnych činiteľov a zvýšenie ich uvedomenia v tejto otázke. Gender mainstreaming musia podporiť predstavitelia vlády, len tak sa dá preniesť na nižšie úrovne.

2.6.3 Návrhy

V záujme dosiahnutia rovnosti žien a mužov treba:

-využiť legislatívne možnosti, ktoré poskytuje Amsterdamská zmluva;
-vyriešiť otázku financovania politiky rovnosti príležitostí; nijaký program nie je možné realizovať bez finančného krytia;
-pripraviť zákon a rovnosti príležitostí (na základe štúdia existujúcich zákonov v Európe);
-vytvoriť inštitucionálne pokrytie politiky rovnosti príležitostí aj s definovanou zodpovednosťou a právomocami. Prioritou je vytvorenie samostatného Výboru NR SR pre rovnosť príležitostí. Od Vlády SR treba požadovať vytvorenie špeciálneho výkonného orgánu pre túto oblasť (v západnej Európe túto funkciu plní buď samostatné ministerstvo, aspoň dočasné, alebo rôzne vládne orgány na čele s niektorým z ministrov; niekde je známy model „rotujúceho“ ministra). Tento orgán by však nemal byť iba poradný. Úrady pre politiku rovnosti by mali fungovať na všetkých relevantných ministerstvách a všetkých úrovniach riadenia (regionálnej i lokálnej);
-implementovať zásady rovnosti príležitostí do Kompetenčného zákona a Zákona o štátnej službe. V súčasnosti je agenda rovnosti príležitostí iba implicitnou súčasťou výkonu rodinnej politiky (neexistujú pracovníčky a pracovníci verejnej správy, ktorí by mali svoj referát definovaný ako rovnosť príležitostí);
-koordinovať medzinárodné záväzky SR a „vnútornú politiku“, zosúladiť Koncepciu štátnej rodinnej politiky a Koncepciu rovnosti príležitostí žien a mužov, ktoré si v niektorých cieľoch odporujú;
- iniciovať kampane na zvýšenie povedomia verejnosti o rovnosti mužov a žien;
-vytvoriť mládežnícke rady, zložené z rovnakého počtu dievčat a chlapcov, ktoré budú radiť vládam na miestnej, národnej a európskej úrovni;
-informovať ženy o súčasnej legislatíve, ako aj vyvíjať ďalšie aktivity na zvýšenie uvedomenia spoločnosti.

3 Fondy na podporu politiky rovnosti príležitostí

Podporné programy sú jedným z prostriedkov Európskeho spoločenstva, ktoré sa dajú využiť na dosahovanie rovnosti žien a mužov. Na ich realizáciu sú určené špeciálne fondy. Z týchto prostriedkov sa financujú mimovládne organizácie, výskumné a vedecké inštitúcie, orgány miestnej samosprávy, ale i centrálne úrady a i. O tieto prostriedky sa môžu uchádzať organizácie a inštitúcie z členských štátov EÚ a v ostatných rokoch aj kandidujúce štáty, ak vláda konkrétneho štátu vnesie do projektu patričný finančný vklad a podpisom zmluvy pristúpi k danému programu.
Cieľom týchto programov je iniciovanie konkrétnych činností a zároveň zdôrazňovanie postulátov a ustanovení, vyplývajúcich z dokumentov prijatých EÚ, ako aj vplývanie na systém politiky rovnosti príležitostí v jednotlivých členských štátoch EÚ. Výsledky a analýza priebehu a výsledkov týchto programov môžu pomôcť pri vzniku novej legislatívnej práce Európskej komisie, Rady Európskej únie a Európskeho parlamentu, ktorých cieľom je účinnejšie presadzovanie zásady rovnosti príležitostí žien i mužov.
Pristúpenie jednotlivých štátov k týmto programom nie je povinné.

3.1 Programy súvisiace s Rámcovou stratégiou Európskych spoločenstiev, týkajúcou sa rovnosti pohlaví na roky 2001 - 2005

Tieto štvorročné programy sa realizujú od roku 1982. Ich hlavným cieľom je podpora aktivít smerujúcich k rovnosti príležitostí žien a mužov v oblasti ekonomiky, v zabezpečení rovnakej účasti žien a mužov vo verejnom živote, v oblasti sociálneho života a v oblasti opatrení na odbúranie rodových stereotypov.

3.1.1 DAPHNE

V rámci tohto programu sú financované projekty mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú násilím páchaným na ženách a na deťoch. V rokoch 1997-1999 sa v rámci Iniciatívy DAPHNE realizoval pilotný projekt, ktorý sa v roku 2000 zmenil na štvorročný program.

Fyzické, sexualizované a psychické násilie znemožňuje dodržiavať ľudské práva; treba podniknúť všetky možné opatrenia, ktoré pomôžu znížiť výskyt násilia, a hľadať spôsoby, ako tomuto javu predchádzať, ako zaistiť bezpečnosť pre obete tohto druhu zločinov a ako sa vyhnúť ich druhotnej viktimizácii (napríklad pri vyšetrovaní prípadu na polícii alebo pri pojednávaní na súde).
V rámci tohto programu možno rozvíjať medzinárodné aktivity, ktorých výsledkom bude vytvorenie siete výmeny informácií o opatreniach, ktoré môžu poslúžiť ako príklady a môžu sa realizovať aj v iných mestách a štátoch. Z tohto programu sa financujú aj projekty orientované na informácie, osvetu a scitlivovanie spoločnosti voči násiliu páchanému na ženách.

3.1.2 EQUAL - nové cesty vyrovnávania sa s diskrimináciou v oblasti zamestnanosti (2000-2006)

Cieľom EQUAL je okrem iného vytvorenie tzv. partnerstva v oblasti rozvoja (Development Partnership). Cieľom je výmena skúseností, vedomostí i návrhov riešení medzi rôznymi subjektmi (administratíva štátnej správy, mimovládne organizácie i ďalší partneri, napríklad aj podnikateľská oblasť, najmä malé a stredné podnikanie), a to prostredníctvom vypracovania a realizácie spoločnej stratégie proti diskriminácii a nerovnosti v jednotlivých oblastiach a regiónoch.

Presadzovanie rovnosti príležitostí je jedným zo základných tém programu EQUAL; zahŕňa aktivity zamerané na zlepšenie kvality života žien i mužov v zamestnaní i v rodine (napríklad zavádzaním pružnej pracovnej doby), ako aj na zmeny v systéme organizácie práce a na rozšírenie ponuky služieb spätých so starostlivosťou o deti. Sem patrí prijímanie opatrení zameraných na elimináciu rodovo podmienenej segregácie práce (horizontálnej i vertikálnej).
3.1.3 STOP

Tento program existoval v rokoch 1996-2000 na podporu činnosti inštitúcií (ako napríklad polícia, súdnictvo), ale aj mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa problematikou obchodu s ľuďmi a problémami sexuálneho zneužívania detí.
Podporoval vytvorenie platformy pre výmenu informácií o právnej situácii obetí obchodu s ľuďmi (predovšetkým tých, ktorí majú status utečencov alebo nelegálnych utečencov), vypracovanie tréningových materiálov, školenia pre profesie, ktoré sa vo svojej práci stretávajú s obeťami i páchateľmi týchto trestných činov (polícia, súdnictvo, colníci a hraničná stráž, sociálni pracovníci a pracovníčky, mimovládne organizácie a iné), výmenu informácií o účinných opatreniach proti obchodu s ľuďmi, výskum, ako aj zber a vyhodnocovanie štatistických údajov o skutočnom rozmere týchto javov a pod.

Veľká pozornosť sa venovala projektom, ktoré mali za cieľ zabrániť sexuálnemu zneužívaniu detí a detskej pornografii (najmä internetovému pornografickému priemyslu). Najviac financií plynulo do iniciatív, ktoré súviseli s bojom proti sexuálnemu zneužívaniu detí (65 % finančných prostriedkov uvoľnených na všetky projekty). Treba tiež pripomenúť, že rozhodnutie o vzniku tohto programu podporovali nielen ženské organizácie (hoci tie sa dávno usilovali zamerať pozornosť na problém obchodu so ženami), ale prispel k nemu aj tlak belgickej vlády. Bezprostredným impulzom bol tzv. prípad Dutroux (odhalenie medzinárodného pedofilného gangu a s tým súvisiaceho prípadu sexuálneho zneužívania a vraždy maloletých dievčat, ktoré spáchal Dutroux).

3.1.4 SOCRATES

Pri presadzovaní zásady rovnosti príležitostí žien a mužov hrá jednu z najdôležitejších úloh vzdelávací proces. Preto sa Európske spoločenstvá už viac rokov venujú aktívnej politike, ktorá zohľadňuje rovnosť príležitostí žien a mužov vo vzdelávacích programoch (pre deti, mládež i dospelých) ako napríklad program SOCRATES (uskutočňovaný od roku 1995).

Projekty, ktoré sa týkajú rovnosti žien a mužov, sa sústredili na školenia lektorov a lektoriek v oblasti rovnosti príležitostí žien a mužov, na programy vzdelávania v oblasti prínosu žien do rozvoja vedy, histórie a pod., ako aj na výmenu informácií o situácii žien a mužov v oblasti vzdelávania. V ostatných rokoch sa kladie väčší dôraz na opatrenia proti rodovo podmienenej diskriminácii.

Uskutočnilo sa aj viacero projektov, ktoré sa týkali vzdelávania detí. Napríklad vo Francúzsku, Taliansku a Španielsku vznikol projekt, cieľom ktorého bolo zmapovať stereotypy o rodových rolách žien a mužov v literatúre pre deti. Na projekte sa zúčastnili učiteľky a učitelia, rodičia, študenti a študentky, autori a autorky kníh pre deti.

Program SOCRATES sa skladá z podprogramov, ktoré umožňujú európsku spoluprácu v rôznych oblastiach i na rôznych úrovniach vzdelávania. V prvej fáze programu nebola otázka rovnosti žien a mužov natoľko v popredí. Väčšina projektov, ktoré zohľadňovali rodovú perspektívu, sa týkala dospelých. Patrili sem také aktivity, ako tvorba programov zaoberajúcich sa otázkou rovnosti pohlaví (tvorili ich učitelia a učiteľky), tvorba programov štúdií, ktoré sa týkali zástoja žien v rozvoji vedy, histórie a iných oblastí, ako aj vytváranie univerzitnej siete výmeny informácií týkajúcich sa situácie žien a mužov vo vzdelávaní. Zrealizovalo sa aj niekoľko projektov, ktoré sa týkali vzdelávania detí.

Program SOCRATES II kladie väčší dôraz na problematiku rovnosti pohlaví. V programových zásadách sa kladie dôraz okrem iného na opatrenia proti rodovo podmienenému vylučovaniu žien a mužov z rôznych oblastí. Jednou z úloh programu SOCRATES II je presadzovanie rovnakých príležitostí pre ženy a mužov na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach vzdelávania. Ťažkosti s dosahovaním skutočnej rovnosti pohlaví vo veľkej miere vyplývajú z tradičného, stereotypného rozdelenia rolí v spoločnosti (obmedzenie aktivít žien na súkromnú sféru domácnosti a rodiny a obsadenie verejnej sféry mužmi). Tento fakt sa negatívne odráža na možnostiach žien naplno využiť svoj potenciál.

Podobne aj v programe LEONARDO DA VINCI (ktorý sa venuje odborným školeniam) a v programe LEADER (ktorý súvisí s rozvojom vidieka) sa zohľadňuje problematika rovnakého zaobchádzania so ženami a mužmi.

3.2 Štatistika

Rozpočet programu SOCRATES II na roky 2000-2006 je 1850 miliónov eúr (ročne približne 246 miliónov eúr). Je to vyše dvadsaťpäťkrát viac než rozpočet programu Gender Equality (50 miliónov na päť rokov, v priemere 10 miliónov ročne) a päťdesiatkrát viac než program DAPHNE (v priemere 5 miliónov ročne).

ZÁVER

Nevyhnutnou podmienkou aplikácie rovnosti príležitostí je zabezpečenie jej legislatívneho rámca, t. j. odstránenie diskriminácie pohlaví v platných právnych normách, prípadne vytvorenie nových, zameraných výlučne na túto problematiku. V tejto súvislosti sa ukázala nevyhnutnosť zaviesť rovnosť príležitostí nie len de jure, ale aj de facto. Preto je potrebné iniciovať nové, podporné inštitucionálne mechanizmy, zabezpečujúce rovnosť príležitostí. Aby bol tento proces účinný, treba zapojiť do aplikácie princípu rovnosti do praxe celú spoločnosť a nekvalifikovať rovnosť pohlaví len ako tzv. ženský problém, ale chápať ho ako záležitosť celej spoločnosti. Ide o nový, moderný prístup, charakterizovaný ako gender mainstreaming. Je to nová koncepcia, ktorá predstavuje postupnú systematickú integráciu potrieb a priorít žien a mužov do všetkých politík a opatrení, s cieľom presadzovať rovnosť žien a mužov a to pri zohľadnení ich vzájomných rozdielov a záujmov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rovnosť príležitostí na trhu práce