VOLTAIRE, francúzsky spisovateľ (1694-1912)

Keď bol Voltaire ešte žiakom, spýtal sa ho katechéta:
- Čo musíme robiť, keď chceme, aby nám bolo odpustené?
Malý Voltaire bez rozmýšľania odvetil:
- Musíme páchať hriechy!


Voltaira sa raz spýtali, či verí v peklo.
- Neverím v diabla, - odpovedal filozof, - ale som rád, že v neho verí môj krajčír, a preto ma neokráda.


Začínajúci dramatik čaká po prečítaní svojho diela Voltairov verdikt.
- Drahý chlapče, - ozval sa po dlhom mlčaní Voltaire, - také veci budeš môcť písať, až keď budeš starý a slávny. Dovtedy to však musíš robiť lepšie!


Ktosi priniesol Voltairovi na posúdenie zbierku veršov kniežaťa X., ktorý sa vo voľných chvíľach zaoberal písaním.
Voltaire povedal:
- Mám o ňom takú mienku, akú by mal on o mne, keby som bol vo voľných chvíľach kniežaťom.


Istá vysoko postavená osobnosť, ktorá sa chcela presláviť i v literatúre, napísala a poslala ju Voltairovi s prosbou o posúdenie.
- Problém, - vysvetľoval Voltaire priateľovi, - nie je v tom takú hru napísať, ale v tom, ako ju odmietnuť.


Voltaire dostal list, v ktorom mu istý kníhkupec písal:
„Získal som o vás celý rad škandálnych historiek a anekdot. Ochotne o nich pomlčím, ak mi pošlete nepatrnú čiastku 100 louisdorov.“
Voltaire obratom odpovedal:
„Môžem vám poslať celú sériu anekdot ešte škandálnejších, aby ste mali zbierku pokiaľ možno kompletnú. Prepustím vám ich za 50 louisdorov.


Istá dáma sa spýtala Voltaira, koľko má podľa neho rokov.
- Máte tvár 16-ročnej , postavu 17-ročnej, vlasy 14-ročnej!
- Vy lichotník!
- To je spolu 47 rokov, - dodal Voltaire.


V mladosti uväznili Voltaira pre satiru na rozmarný život kniežaťa Orleánskeho. Keď ho pustili z väzenia, zoznámil sa s kniežaťom a ten mu veľkomyseľne sľúbil svoju ochranu.
Voltaire odpovedal:
- Len o jedno by som chcel prosiť Vašu Milosť. Aby ste sa v budúcnosti nestarali o moje bývanie.


Na jednej z kráľovských hostín sa kráľ, ktorý si už poriadne uhol dobrého burgundského vínka, obrátil k Voltairovi:
- Nože nám povedzte dajaký vtip!
- Nie som naladený ... mám dnes akúsi sprostú hlavu; - odpovedal Voltaire trocha mrzuto.
- To sú ale reči, - zahrmel kráľ prekvapený toľkou opovážlivosťou. – Či ste ma počuli jediný raz povedať, že sa mi dnes nechce vládnuť, lebo mám sprostú hlavu?
- Bohužiaľ, ešte nikdy, - odpovedal Voltaire smutno.


Fridrich II. pozval raz Voltaira na obed a podstrčil mu pod tanier lístok s poznámkou: „Voltaire je somár. Fridrich II.“
Voltaire našiel lístok a nestratiac duchaprítomnosť, prečítal ho nahlas:
- Voltaire je somár. Fridrich druhý.


Ktosi sa opýtal Voltaira, či nemieni napísať životopis svojho kráľa.
- Nikdy, - odpovedal Voltaire. – Veď to by bol najúčinnejší prostriedok na to, aby som prišiel o kráľovskú penziu!


Ján Brezina: Anekdoty o slávnych, Východoslovenské vydavateľstvo Košice 1985