Ríšskym kniežatám sa nakoniec podarilo sedliacke povstanie potlačiť. Sedliacka vojna trvala až do júna 1526, keď boli porazení poslední povstalci v alpských krajinách (Tirolsko, Salzbursko) pod vedením Michala Gaismaira. Dôsledkom porážky sedliakov bolo obmedzenie osobnej slobody poddaných, tzv. druhé nevoľníctvo. Malo dlhodobý vplyv na spomalenie vývinu hospodárstvo Nemecka a východnej Európy oproti krajinám západnej Európy.

SNEM V SPEYERI

V r. 1529 sa konal ďalší ríšsky snem. Na ňom sa katolícka strana vedená Karolom V. pokúsila potlačiť reformáciu tým, že dala hlasovať o správnosti reformačných názorov. Zástancovia reformácie protestovali, že sa nemá o takých veciach hlasovať a podľa tohto dostali aj pomenovanie protestanti.

SNEM V AUGSBURGU (1530)

Karol V. sa tu snažil zblížiť teologické stanoviská evanjelikov a katolíkov a zachrániť jednotu západného kresťanstva. Vyzval protestantské kniežatá, aby jasne formulovali svoje názory a požiadavky. Keďže Luther bol stále v kliatbe, vedúcim teológom sa stal Filip Melanchton. Ten vypracoval Augsburské vyznanie (Confessio Augustana), ktoré je základom luteránskej cirkvi. Katolícka strana to odmietla akceptovať, a tak napísal aj Obranu Augsburského vyznania.

REFORMACIA VO ŠVAJČIARSKU – ULRICH ZWINGLI A JAN KALVÍN

Vedúcou osobnosťou sa stal Ulrich Zwingli, kazateľ v Zürichu. Roku 1506 bol vysvätený za kňaza. Po roku 1517 sa začal vášnivo zaujímať o Lutherove spisy. 29. januára 1523 zorganizovala mestská rada dišputu. Zo svojich kázni pripravil Zwingli 67 článkov, ktoré vlastne predstavujú program jeho reformácie. Zavrhoval inštitúciu pápeža. Zwingli sa snažil získať pre svoju reformáciu cisára Karola V. Tým si znepriatelil luteránov a ďalšie reformačné prúdy. Na druhej strane sa proti Zwingliho reformácii spájali švajčiarske katolícke mesta. Zorganizovali rozsiahlu blokádu Zürichu, kde začali ubúdať zásoby potravín. Následná vojna sa skončila porážkou Zürichu a smrťou Zwingliho, ktorý zomrel v boji. Mestská rada sa aj napriek tomu nevzdala reformácie. │Po Wittenbergu a Zürichu sa tretím centrom reformácie stala Ženeva, kam počas prenasledovania utekali francúzski protestanti.

Medzi nimi bol aj Ján Kalvín, ktorý sem prišiel roku 1535, postupne sa dostal do vedenia protestantskej komunity. Základnou Kalvínovou tézou bolo učenie o absolútnom predurčení (predestinacii). Kalvín bol presvedčený, že Boh od počiatku rozdelil ľudí na tých, ktorí budú a nebudú spasení. Človeka vyvoleného na spásu poznať podľa toho, že sa mu darí a žije bohabojným životom. Kalvínovo učenie viac vyhovovalo novým, dravým, možno povedať ,,ranokapitalistickym“ podmienkam. Bohatosť chrámov a cirkevne obrady u neho nič neznamenali. Myšlienky J. K. sa presadili pri osídľovaní Ameriky a iných novoobjavených končín sveta. Moc v Ženeve sa postupne dostala do rúk Kalvínových prívržencov.

Keď v Nemecku boli od roku 1555 luteráni štátoprávne uznaní, začalo sa v Ženeve obdobie Kalvínovej teokracie. Zakázal tanec, cudzoložstvo trestal smrťou. Roku 1559 zriadil v Ženeve teologickú akadémiu, ktorá sa stala centrom vzdelávania kalvínisktických kazateľov. Vzťah kalvínskych a zwinglianskych cirkevných zborov prešiel dlhým vývojom. Nakoniec bolo prijate kompromisne vierovyznanie (Confesio Helvetica posterior r. 1566), ktoré akceptovali Zwingliho aj Kalvínovi prívrženci. Tak vznikla tzv. reformovaná (kalvínska) cirkev. Najviac získala šľachta a mesta. Posilnilo sa postavenie panovníkov. Moc katolíckej cirkvi bola podlomená.

ĎALSIE ŠÍRENIE REFORMÁCIE

Zo severného Nemecka sa rozšírili do pobaltských oblasti a do škandinávskych krajín. R. 1530 bola luteránska reformácia uzákonená ako štátne náboženstvo vo Švédsku, v r. 1536 v Dánsku. Luteránstvo sa šírilo aj medzi nemeckým obyvateľstvom v Uhorsku, Poľsku a vo východnom Pobaltí. Kalvinizmus získal silne pozície v západnej Európe, najprv v protestantských švajčiarskych kantónoch, neskôr v severnom Nizozemsku, vo Francúzsku a v Anglicku. Vo Francúzsku sa prívržencom kalvinizmu hovorilo hugenoti, v Anglicku puritáni. Najväčší vplyv dosiahol kalvinizmus v zámorí.

REFORMÁCIA V ANGLICKU

Anglický kráľ Henrich VIII. sa snažil vládnuť absolutisticky a koncentroval všetku moc vo svojich rukách. S manželkou Katarínou Aragónskou nemali mužského potomka, preto požiadal pápeža o rozvod, ale ten odmietol. H. VIII. medzitým nemanželský žil s dvornou dámou Annou Boleynovou, ktorá otehotnela. Prinútil anglické duchovenstvo odriecť poslušnosť pápežovi. Sám sa rozviedol a oženil s Annou Boleynovou. Bezohľadným spôsobom vlády si upevnil moc.