SUPREMAČNÝ AKT

Rozchod anglickej cirkvi s katolíckou sa uskutočnil supremačným aktom. Všetci úradníci a duchovní museli naň prisahať. Odoprieť prísahu znamenalo vlastizradu a odsúdenie na smrť. Popravení boli aj kráľovi obľúbenci Thomas Morus a Ján Fisher z Rochesteru. H. VIII. zrušil všetky kláštory. Jeho pravou rukou sa stal kancelár Thomas Cromwell, ktorý sympatizoval s luteránmi, ale H. sa proti nim postavil. Nechcel meniť katolícku vierouku. V jeho ríši prenasledovali katolíkov, luteránov aj kalvínov. Dal dokonca popraviť niektoré zo svojich 6 manželiek. Po smrti syna Eduarda VI. nastúpila na trón Maria Katolícka. Chcela prinavrátiť Anglicko katolíckej cirkvi. Jej manžel bol španielsky kráľ Filip II. Habsburský. Rekatolizaciu uskutočňovala aj tvrdými, vojenskými opatreniami, ktoré jej priniesli prídomok Krvavá. Po nej nastúpila na trón Alžbeta I. Za jej vlády zase prenasledovali katolíkov. Počas jej vlády sa anglikánska vláda upevnila. Počas jej vlády sa Anglicko dostalo do sporu so Španielskom. Ich súperenie vyvrcholilo námornou bitkou v r. 1588. Španielske neporaziteľné loďstvo (Armada Invencible) bolo zničené.

ROZŠIRENIE PROTESTANTIZMU ZAČIATKOM 18. STOR.

Evanjelici augsburského vyznania (luteráni) boli v Prusku, Sasku, Hannoversku a Württembersku, Dánsku s Nórskom, Švédsko s Fínskom, Estónsko, Livonsko, Kuronsko, Alsasko a Uhorsko. Reformovaní (zwingliansko - kalvínske vyznanie) boli v Švajčiarsku, Ženeve, Spojene nizozemské provincie, Rímskonemeckej ríši, územia obývané presbyteriánmi. Na juhu Franc. boli hugenoti. Severoamerické osady = kalvíni. Anglikánska cirkev bola štátnou cirkvou v Anglicku, Írsku a Škótsku.

REKATOLIZÁCIA – PROTIREFORMACIA

Protestantská historiografia používa pre pohyb smerujúci k potlačeniu reformácie a pre násilné prinavracanie protestantov katolíckej cirkvi pojem protireformácia, katolíci rekatolizácia. Tí však zdôrazňujú najmä tzv. katolícku reformu, čo je vlastne vnútorná reforma katolíckej cirkvi podľa záverov tridentského koncilu. Vnútrocirkevná katolícka reforma je rovnako viacvrstvová a komplikovaná ako reformácia. Posledným veľkým pokusom o zachovanie jednoty západnej cirkvi bol jeden z najväčších koncilov v dejinách – tridentský (1545 – 1563). Najväčšiu zásluhu na zvolaní koncilu mal cisár Karol V., ktorý dúfal, že sa podarí dohodnúť kompromis medzi luteránmi a katolíkmi. Keďže to nebolo možné, stanovil presnú hranicu medzi katolíckou a nekatolíckou vieroukou. Koncil bol dvakrat prerušený. Stanovil dva pramene viery: Sväté písmo a tradíciu. Jednostranne obmedzenie na Písmo označil za heretické.

Medzi Karolom V. a pápežom Pavlom III. boli veľké rozpory. Nástupcom P. III. sa stal Július III.. Ten v r. 1551 obnovil rokovania koncilu. V januári 1552 prišli do Tridentu dlho očakávaní protestantskí teológovia. Základ vierouky malo tvoriť iba Biblia. V r. 1555 bolo rokovanie prerušené. V r. 1562 – 1563 na koncile rokovali len katolíci. Tridentský koncil uznal najvyššiu autoritu pápežskej moci. Obmedzil hromadenie cirkevných úradov v rukách jednotlivcov. Každý katolícky duchovný musel zložiť predpísané Vyznanie viery. Nový pápež Pius V. otvoril dvere rekatolizácií. Zložil kongregácie pre misie, pre ochranu viery, vydal novy katechizmus – Rímsky breviár. Vonkajším znakom upevnenia katolíckej jednoty bolo veľké víťazstvo katolíckej Svätej ligy nad Turkami v bitke pri Lepante 7. 10. 1571.

Ďalšími významnými potridentskými pápežmi boli Gregor XIII. a Sixtus V. Skutočná reforma však závisela od biskupov. Významný bol Karol Boromejsky (Miláno). Pochádzal z rodiny Mediciovcov. V roku 1559 sa stal pápežom jeho príbuzný Pius IV., ktorý Karola bez vysvätenia za kňaza vymenoval za kardinála a administrátora milánskeho arcibiskupstva. Po koncile sa Miláno stalo dôležitým strediskom uplatňovania jeho záverov. K. B. veľmi podporoval potridentské rehole.  Dôležité miesto v dejinách rekatolizacie ma nová rehoľa Spoločnosť Ježišova (jezuiti). Zakladateľom bol španielsky šľachtic Ignác z Loyoly. Pôvodom bol vojakom, ale bol ťažko zranený v bitke s Francúzmi a bol pripútaný na lôžko. Zmenil rozmýšľanie a začal študovať teológiu. Zoskupil okolo seba niekoľkých priateľov a spolupracovníkov. 15. 8. 1534 zložil na Montmartri sľub čistoty a chudoby.

Táto skupina začala pôsobiť ako misionári vo Svätej zemi. 24. 6. 1537 bol Ignác z Loyoly vysvätený za kňaza. Neskôr sa skupina odobrala do Ríma, kde ich pápež Pavol III. presvedčil, že misijnú činnosť možno vykonávať aj v Európe. 27. 9. 1540 pápež P. III. schválil rehoľné stanovy novej spoločnosti, ktorá dostala názov Spoločnosť Ježišova. Jezuiti sa stali najdôležitejšími šíriteľmi katolíckej reformy a protireformácie v 16. a 17. stor. Boli pevne, priam vojensky organizovaní, charakterizovala ich aktivita, vytrvalosť a náboženská askéza. Sústredili sa najmä na vybudovanie školského systému. V r. smrti Ignáca (1556) mal rad asi 1000 členov, koncom 17. stor. asi 20-tisíc členov. Medzi najvýznamnejších členov patril František Xaverský.