Nemecký existencionalizmus vo filozofii

Existencionalizmus

-jeden z najvplyvnejších filozofických smerov v 20.storočí
-skladá sa z francúzskej vetvy(Sartre, Camus) a nemeckej vetvy(Jaspers, Heidegger) označovanej ako filozofia existencionalizmu
-spoločným impulzom oboch vetiev bola skúsenosť z 1.svetovej vojny, v ktorej sa človek stal iba politickou a ideovou súčiastkou, a rozvoj industriálnej spoločnosti s jej negatívnymi javmi
-základným pojmom existencionalizmu je existencia ako spôsob bytia- zo všetkých „vecí“ je jedine človek schopný existovať
-existencia je typicky ľudský spôsob bytia, nie je možné racionálne ju opísať, len nepriamo zakúsiť ľudská existencia je vždy individuálna, je možnosťou, kotrá nie je uzavretá, stála či statická
-existencia je nadaná špecifickou časovosťou(existencia teraz), je vždy existenciou vo svete(existencia tu) a medzi inými ľuďmi(príčinou mojej neslobody okrem vecí je aj iný človek, sloboda iného je hranicou mojej slobody), je vždy dejinná, slobodná(do slobody som násilne vrhnutý), a preto spojená s voľbou a zodpovednosťou(moja zodpovednosť je zodpovednosťou nielen za seba samého, ale aj za druhých, za dianie v celom svete) a je konečná(vyjadruje ju pojem bytia k smrti)


Filozofia existencionalizmu

KARL JASPERS (1883-1969)
-vyštudoval medicínu, psychiater, psychológ, filozof, univerzitný profesor
-práca- Psychológia svetonázorov(1919)-prvé existencionalistické dielo 20. storočia

-svoju koncepciu označuje za filozofovanie, čo má označovať otvorenosť, nezavŕšenosť, kde má kladenie otázok väčšiu hodnotu ako hotové odpovede
-NÁZORY NA BYTIE
-bytie vôbec je to, v čom sa nachádzame, je to obklopujúce, horizont, ku ktorému sa môžeme približovať, ale vždy sa nám vzdiali- stále je neuzavreté
-pravé filozofovanie- prenikanie(„transcendovanie“) všetkých určitých druhov bytia k bytiu ako „obklopujúcemu“
-v tomto presahovaní horizontov poznávame, čo je bytie ako transcendencia a čo sme my ako existencia
-transcendencia sa nám prezentuje v symboloch- šifrách, ktoré sú mnohovýznamové
-šifry sú čitateľné len pre toho, kto nadobúda skúsenosť transcendencie – tomu odhalia nekonečnosť, večnosť a neohraničenosť niečoho, čo by sme mohli nazvať Boh(skúsenosť transcendencie má charakter filozofickej viery)
-existencia –to, čím sa stávame na základe slobody, rozhodovania, voľby, činu
-nie je daná, je to postupné sebautváranie človeka(človek, ktorý utvára sám seb, je vždy viac než to, čo o sebe objektívne vie), je to tzv. „osvetľovanie existencie“, na ktoré má Jaspers dva pojmy- hraničná situácia a komunikácia, pri ktorých sa v určitých okamihoch realizuje existencia
-ľudský život sa skladá z mnohých situácií, ktoré prežívame. Existujú však aj základné hraničné situácie ako smrť, utrpenie, vina, náhoda, v ktorých človek stroskotá- a práve táto otrasenosť zo stroskotania mu ukáže cestu k pravej realizácii existencie, k svojej autenticite(byť sám sebou)
-medziľudská komunikácia ako existencionálna otvorenosť pre iného človeka je ďalším spôsobom pravej realizácie existencie

MARTIN HEIDEGGER(1889-1976)
-študoval teológiu, neskôr prešiel na filozofiu
-asistent Edmunda Husserla, rektor na univerzite vo Freiburgu
-významné diela: Bytie a čas(1927),Čo je metafyzika(1929), List o humanizme(1947), Lesné cesty(1950), Nietzsche(1961)
-v diele Bytie a čas sa vracia k otázke bytia ako základnej otázke celej filozofie
-tvrdí, že doterajšia filozofia sa odohrávala v „zabudnutosti bytia“, svoju koncepciu nazval- fundamentálnou ontológiou
-bytie je najvšeobecnejší pojem, a preto je nedefinovateľný
-nemá zmysel sa pýtať, čo je bytie, lebo nemôže byť ničím iným, len bytím
-pýtame sa teda na zmysel bytia- lenže to môžeme len prostredníctvom takého súcna, ktoré vie o svojom bytí- takým súcnom je konečné súcno, ktoré práve pre svoju konečnosť vie o svojom bytí, lebo v jeho bytí mu ide práve o toto bytie
-konečné súcno, ktoré vie o svojom bytí Heidegger nazýva pobyt
-jediné súcno, ktoré vie o s vojom bytí je človek-poznávať svoje vlastné bytie znamená existovať
-pobyt existuje- ľudské bytie je existencia, zatiaľ čo všetky ostatné veci iba jednoducho sú, preto je len človek schopný existenciálne pochopiť bytie
-pobyt definujú existenciály
-existencia pobytu-„bytie vo svete“

-svojím zmyslom svet závisí od človeka a človek svojou existenciou závisí od sveta(pobyt existuje vo svete)
-človek o sebe vie, že je, a že je konečný, jeho bytie je „bytím k smrti“, existencia človeka je sústavná starosť, vie, že v okamihu smrti je človek sám, opustený
-keďže existencia je krátka a konečná, človek jej prikladá veľký význam(hľadá životné formy, ktoré by mohol použiť pre svoju existenciu-obzerá sa do minulosti, hľadí do budúcnosti- nikdy nie je úplne v prítomnosti
-starosť o existenciu je pre Heideggera autentickým bytím
-neautentické bytie(doň sa človek utieka pred úzkosťou z konečnosti) Heidegger označuje neosobným a neurčitým „man“
-man je existenciál určujúci ľudskú existenciu v jej „každodennom bytí“, keď stráca svoju autenticitu
-v „man“ stráca ľudská existencia samu seba, žije, myslí, koná, verí tak, ako sa žije, ako sa myslí, ako sa koná, ako sa verí
-človek vo svojom autenticom bytí zaujíma výlučne existencionálny postoj k svetu(svoju existenciu buď premešká alebo uchopí), má praktický vzťah ku skutočnosti- vytvára svet s ohľadom na svoju existenciu- všetky veci sa preňho a jeho existenciu potom nielen vyskytujú(vorhanden), ale sú aj „naporúdzi“(zuhanden)
-ČAS A PRIESTOR človek vymedzuje z hľadiska svojej existencie, tiež
-čas je to, čo sa rozprestiera medzi narodením a smrťou, priestor je to, kam umiestňujeme náčinie- teda to, čím udržujeme svoju existenciu
-POZNANIE- podľa Heideggera nie je len pasívnym prijímaním poznatkov, ale tvorivým aktom
-v skutočne autentickom bytí nie je nepravda, kým v prepadnutosti svetu zasa nie je pravda
-„bytie v pravde“ je bytím starosti o existenciu a v neunikaní do neautenticity

-v neskoršom obdoní tvorby sa Heidegger sústredil najmä na problematiku jazyka(reči) ako prostredia, v ktorom sa nám „vyjavuje“ bytie