Niekedy sa objavil silný vodca, ktorý vládol určitému územiu, ale žiadna forma väčšej politickej jednoty tu neexistovala. Dala sa tu pozorovať iba potenciálna jednota, ktorá vznikala na základe spoločného arabského jazyka, podobnej stavby spoločnosti a zvykov a spoločných tradícií. Pred Muhammadom ich však nikto k politickému zjednoteniu nevyužil. Pred príchodom islámu sa hodnoty Arabov točili okolo cti rodiny, klanu a kmeňa-cti, ktorú bolo treba brániť za každú cenu. Udržovala sa v kontexte mužnosti, čoho výrazom boli bojové umenia a udatné činy. Mužnosť si vyžadovala aj určitý druh šľachetnosti, ktorá sa prejavovala pohostinnosťou a veľkodušnosťou. Bola spojením fyzickej sily, mravnej odvahy a vedomia nadradenosti vlastného rodu. Predislamská Arábia však mala akési neurčité tradície náboženskej viery a praxe, ktoré mali súvislosť s kmeňovými hodnotami a s ich udržovaním. V hlavnej svätyni v Mekke bolo umiestnených 360 modelov predstavujúcich duchov a božstvá Hidžázu. Najvýznamnejším z nich bola socha boha Hubala v ľudskej podobe, ktorý mal podľa všetkého nejakú súvislosť s bohom vojny Martem. Uctievali sa taktiež tri „ Alláhove dcéry “, al-Lát, al-Manát a al-Uzzá.
Predislamskí Arabi tiež verili v boha nazývaného Alláh, ale vnímali ho inak ako neskôr islám. Alláha uznávali ako boha stvoriteľa, ale pretože bol chápaný ako transcendentálny a abstraktný, neuctievali ho oficiálne ani pravidelne. Boli si vedomí Alláhovej moci a existujú dôkazy, že niektorí Arabi sa k nemu obracali na úkor iných menších božstiev. Pre väčšinu Arabov však Allah nebol stredom monoteistického prúdu, pokiaľ ho nepresadilo Mahammadove prorocké pôsobenie. Staré arabské náboženstvo uznávalo posvätnosť miest, ako sú pramene, studne, háje a neobvyklé skalné útvary. Často sa na týchto miestach nachádzali hroby kmeňových predkov, ktoré ich potomkovia udržovali a strážili počas mnohých generácií, pretože to bolo vecou cti. Posvätný charakter kmeňovej genealógie je na týchto miestach malý. Niektoré božstvá mali zváštny vzťah k určitej rodine a k určitým svätyniam a k ich oltárom sa pravidelne prinášali obete. V mnohých veciach to pripomína náboženské praktiky starých Izraelitov, tak ako to poznáme z Biblie, a to hlavne patriarchov Abraháma, Izáka a Jakuba.
Starovekí Arabi praktizovali zbožné obchádzanie svätyne. Chodenie okolo posvätného miesta prešlo do islamskej bohoslužby a zachovalo sa v obrade, kedy pútnici obchádzajú svätú Ka´Bu v Mekke. Púť do Mekky bola dôležitým prvkom hidžázskeho náboženstva dlho pred Muhammedom.