Pútnici prichádzajúci do Mekky prinášali aj nové príležitosti pre obchod a obchodné styky a mnoho mekkánskych rodín zbohatlo len vďaka tomu, že pútnikom poskytovali svoje služby. Úzke spojenie obchodu a náboženstva bolo hlavnou zložkou moci Mekky ako najvplyvnejšieho mesta západnej Arábie za čias Muhammada. Keď Muhammad hlásal koniec modloslužobníctvu v Mekke, hlavní predstavitelia mesta v ňom uvideli skutočnú hrozbu svojich príjmov.
O predislamskom náboženstve v Hidžáze toho nevieme veľa. Vie sa však, že názor väčšiny ľudí na život sa dá charakterizovať ako fatalizmus. Ľudia neverili, že sa im v posmrtnom živote dostane spravodlivej odmeny za utrpenie ani trestu za hriechy spáchané v pozemskom živote. Smrť sa považovala za definitívny koniec, takže ľudia si museli užívať život ako sa len dalo. Existujú archeologiké dôkazy pre vieru v posmrtný život, ale dá sa povedať, že k nemu nepatrilo zmrtvýchvstanie.
Arabi nachádzali značné uspokojenie vo výchove detí, zväčšovaní rodiny a vo vylepšovaní jej kvality, pretože prostredníctvom príbuzenských vzťahov bolo možné získať bohatstvo, prestíž a moc. Na ostatných ľuďoch nezáležalo, pretože všetky osobné hodnoty spočívali v živote v uzavretom spoločenstve skupiny príbuzných. Nesebecké dohody boli záležitosťou jednoduchej kalkulácie prospechu pre vlastnú skupinu. Keď člen jednej príbuzenskej skupiny zranil či zabil člena inej rodiny, klanu alebo kmeňa, nasledovala krvavá pomsta, nakoľko sa za zločin muselo zaplatiť životom alebo iným primeraným odškodným, aby bola znovu nastolená rovnováha. Tieto sváry sa mohli ťahať po veľmi dlhú dobu.
V náboženskom zmysle boli najvplyvnejšími ľuďmi starej Arábie káhinovia, šamanskí veštci, ktorí sa vedeli dostať do stavu vytŕženia a jasnovidecky určovať miesta, kde sa nachádzali stratení príbuzní, ťavy a iné predmety. Káhinovia prenášali posvätné formule v rýmovanej próze. Aj básnici boli považovaní za zdroje posvätnej moci, a to kvôli inšpirácii, ktorá podľa ľudí pochádzala od neviditeľných duchov(džinnou). Výroky básnikov slúžili pre zábavu i pre poučenie. Jazyk arabskej poézie presahoval nárečia jednotlivých kmeňov a pozoruhodným spôsobom zjednocoval doširoka rozptýlených Arabov na úrovni spoločných symbolov, myšlienok a estetickej citlivosti. Poézia bola najvýznamnejšou umeleckou formou v období džahilíji(predislamský arabský vek „ nevedomosti “, vyznačuje sa barbarstvom a nevierou; islám však tento zlý vek ukončil). Zároveň mala značnú historickú a opisnú hodnotu pre kolektívnu pamäť.