Pre francúzskych filozofov, spisovateľov a kritikov sa vkus stal neobyčajne populárnou témou. V klasicistickej estetike sa problematike vkusu venoval Charles Batteux, ktorý vo svojom spise Krásne umenia zvedené na jeden princíp sformuloval základné otázky vtedajšej teórie vkusu:
„Existuje dobrý vkus a len ten je správny. V čom však spočíva? Na čom závisí? Na objekte alebo na géniovi, ktorý sa ním nechá inšpirovať? Existujú pre vkus nejaké kritériá? A čo je vlastne jeho orgánom – rozum, srdce, alebo oboje spolu?“
Veľkú pozornosť venoval problematike vkusu aj Helvétius vo filozofickom spise O duchu. Domnieval sa, že žiadny univerzálny vkus neexistuje: „.. pod slovom vkus nemienime presnú predstavu o kráse, ktorú by uznávali národy všetkých dôb a krajín, ale užšie povedomie o tom, čo sa páči verejnej mienke toho ktorého národa.“
S kritikou klasicistických učení o vkuse vystúpil v 18. storočí Rousseau. Vo filozoficko-pedagogickom spise Emil čiže O vychovaní síce vystúpil s tézou, že „vkus nie je nič iné, že schopnosť súdiť, čo sa väčšine páči alebo nepáči“, ale ako hneď dodáva, z toho nevyplýva, že by väčšina ľudí vynikala dobrým vkusom. Diskusia o vkuse prebehla tiež v Taliansku, kde zákonodarca „dobrého vkusu“, taliansky spisovateľ Lodovico Muratori volal vo svojich Úvahách o dobrom vkuse po tom, aby umelecký vkus bol podriadený zákonom rozumu. V Taliansku bola dokonca založená Akadémia dobrého vkusu, ktorá mala očistiť vkus. Anglická teória vkusu vychádzala z filozofických základov senzualistickej estetiky. A práve tu si anglickí osvietenci všimli určitých rozporov, ktoré pripisovali ľudskej prirodzenosti. Tieto rozdiely si uvedomoval už Locke a zaoberal sa nimi predovšetkým v spise Niekoľko myšlienok o vychovaní. Podľa neho by výchova mala smerovať k tomu, aby človeku uľahčila a spríjemnila dodržiavanie noriem a pravidiel spoločenského chovania a uviedla do harmonického súladu duchovných svet človeka s jeho zovňajškom, chovaním a spôsobmi. Ďalej rozvíja kategóriu vkusu Shaftesbury. Usiluje sa predovšetkým o spojenie vkusu a krásy s mravnosťou a dobrom. Na tradícii senzualisticko-materialistického výkladu vkusu nadviazal anglický filozof Edmund Burke vo svojom spise Filozofické pojednávanie o pôvode našich ideí o vznešene a krásne. Analyzuje v ňom vzťah k trom „prirodzeným“ schopnostiam človeka“ vnímaniu, predstavivosti a súdnosti. Estetický optimizmus k problematike vkusu sa prejavil u anglického filozofa Adama Smitha. Jeho estetická koncepcia, rozvinutá v Teórii morálneho cítenia, vychádza z pojmu sympatie.