Krása ako estetická kategória (seminárna práca)

Krása ako estetická kategória


Seminárna práca z predmetu
Úvod do estetiky




estetika – (gr. aisthetikos – týkajúci sa zmyslových pocitov) – veda o zákonitostiach estetického osvojenia si sveta človekom a o podstate a formách tvorby podľa zákonov krásy. Jednou z estetických kategórií je krása. krása – patrí spolu s kategóriou „vznešenosti“, „tragickosti“ a „komickosti“ k základným estetickým kategóriám. Problém definovania „krásy“ už oddávna vzrušoval ľudskú myseľ a stal sa zdrojom mnohých diskusií a vášnivých sporov. , kde sa stratávali najrôznejšie a najprotichodnejšie koncepcie. 1. krása nie je totožná s estetickosťou. Pojem estetiky je oveľa širší: patrí do neho aj „vznešenosť“, „tragickosť“, „komickosť“, „prízemnosť atď. Ako všetky tieto kategórie, je aj krása len výrazom alebo modifikáciou estetiky. 2. krásu nemožno stotožňovať s umeleckosťou. Pojem „umeleckosť“ sa spája s predstavami o umení všeobecne, alebo s jednotlivými umeleckými dielami. Umeleckosť patrí do oblasti realizovanej tvorby. Umeleckosť je realizovaná estetika, teda estetika vo forme umeleckého diela. 3. krása nie je totožná s tým, čo mienime slovami „byť pekný“, „byť pôvabný“ atď. Starecká tvár nám pripadá krásna, hoci môže byť veľmi nepekná, alebo dokonca škaredá. Aj netvor môže byť v umeleckom zobrazení krásny. Dnešná podoba pojmu krásy svojimi koreňmi siaha až do histórie Západu i Východu, vzchádza na pôde antickej kultúry, tesne spojená s estetikou antického Grécka a Ríma. V antike nám pojem krásy privedie až k mýtom – narazíme na božstvá ako Apollón so svojimi slávnymi Múzami, Pallas Athéna, Héfaistos, Charitky (Grácie), Afrodíté a na hrdinov ako Helena, Paris, Músaios, Linos, Anfíon, Thamyris, Daidalos. Neskôr, v súvislosti s rozpadom mytologického myslenia, sa začali objavovať aj iné, abstraktnejšie a diferencovanejšie predstavy o kráse, ako ideály fyzickej a mravnej dokonalosti. Klasické obdobie antiky prichádza v osobe Platóna a Aristotela taktiež s omnoho špecifickejšou koncepciou krásy. Najbežnejšími gréckymi výrazmi pre pojem krásy sú podstatné meno kallos (krása), prídavné meno kalos (krásny) a slová od nich odvodené. Ak siachneme po Homérovi, nájdeme v jeho textoch len neveľký počet substantív kallos (16), ale slovo krásny (kalos) sa objavuje vo veľkom počte prípadov (318). Termín “krásny” ako atribút neživého, predmetného sveta nachádzame najčastejšie v popisoch odevovo a oblečenia. Za krásne označuje básnik aj miesta na zemi a na nebi, živly a súhvezdia.

Aischylos chápe krásu v najbežnejšou zmylse, aj keď už podniká prvé výpady do ríše tragickosti. Ešte výraznejšie sa tieto tendencie prejavujú u Sofokla; v dielach Euripidovch je dramatické a tragické chápanie krásy už celkom evidentné. Sofokles je celkom zaujatý mravným zmyslom krásy. Vo filozofii ranej klasiky môžeme zistiť, že aj tu sú termíny ako “krásne” a “krása” používané veľmi nejednotne, hoci tu sa už pomerne jasne zračí snaha o všeobecné poňatie krásy, o ktoré s ohľadom na základnú metódu filozofického myslenia sa usiluje každý filozof. Chápanie krásy dospieva niekedy k protikladu krásy vnútornej a vonkajšej – krása cvičenia sa stiavia proti zovňajšku človeka. Bonaventura venoval veľkú pozornosť spojeniu krásy s úmernosťou a uvažuje o číselnej podstate krásy. Tomáš Akvinský pojem krásy spája s Dionýsovou myšlienkou o jasnosti farby. Krásnym nazýva to, čo má žiarivú farbu.
Renesančná estetika veľmi úspešne prekonávala dualizmus telesnej a duchovnej krásy. Renesanční myslitelia sa snažili antické učenie o kráse, súmernosti a proporcionálnosti oživiť na základe noveho filozofického princípu – panteizmu, ktorý sa zameriaval predovšetkým na krásu prírody. V racionalistickej estetike sa stretávame so širokým poňatím krásy. Baumgarten stotožňuje krásu s pojmom “dokonalosť”. Kant spájal koncepciu krásy s pocitom pôžitku, niečoho, čo je príjemné alebo dobré. Schiller zavádza do definície krásy nový pojem hry, ako slobodného prejavu všetkých tvorivých schopností človeka. Scheling hovorí o kráse ako vyrazem nekončného v konečnom, ktorý sa zakldá na identite ideálneho a reálneho, a ktorý je reálnym, konečným vyrazem nekonečnej sféry ideálneho. Hegel ideovu krásy rozumie jednotu pojmu a jeho reality. Podľa neho je krása prejavom realizovaného rozvinutého pojmu, jednotou zvláštneho a všeobecného, subjektívneho a objektívneho, podstaty a javu. V buržoáznej estetike druhej polovice 19.storočia vznikol celý rad formalistických a pozitivistických koncepcií, ktoré mali na učenie o kráse veľký vplyv. V najvlastnejšej podobe sa tieto koncepcie prejavili vo formálnej estetike, ktorá vystúpila proti hegelovskému učeniu ako “estetike ideí” a krásu definovala pomocou pojmu formy v domienke, že práve forma je podstatou a obsahom každej krásy. Podľa tejto teórie nie je krása objektívnou vlastnosťou javou a predmetov skutočnosti, ale len výsledok vcítenia, “prenesenia” prežitkov a citov vnímajúceho subjektu na reálne objekty. Cohen za hlavný predmet estetiky považuje “čistý cit”.

Dospieva k systéze teoretického a praktického rozumu v cite, k definícii krásy prostredníctvom pojmu “čistoty”. Estetické koncepcie, rozšírené v 19.storočí, pretrvávajú aj v buržoáznych estetických učeniach 20.storočia. Santayana napríklad definuje krásu ako “objektivovaný zážitok”. Marxistická estetika vidí v kráse výsledok spločenskohistorického vývoja, výsledok tvorivej činnosti spoločenského človeka. Krása vypovedá o tom, do akej miery si človek osvojil skutočnosť. Použitá literatúra:


Losev, A.F. – Šestakov,V.P.: Dějiny estetických kategorií. Praha 1984.
Kolektív: Filozofický slovník. Bratislava 1982.