Sociológia masovej komunikácie

Pokémon: Kultúra, bublina, hrozba?


Seminárna práca z predmetu
Sociológia masovej komunikácie


Úvod
Pokémon ako taký sa nesporne stal známym javom. Dostal mnohé pomenovania: komercia, fenomén, mánia, kult. Na "obraz Pokémonu" možno pozerať z rôznych uhlov. Kladne aj záporne, z každého zákutia: komerčnosť verzus kvalita, závislosť na hre, škodlivosť seriálu, vzývanie zlých božstiev prostredníctvom virtuálnych hrdinov, a podobne. O pokémonoch dnes nepočuli asi iba obyvatelia domovov dôchodcov, ktorí nevychádzajú von a nesledujú žiadne médiá. Žiadna z detských hystérií nikdy nedorástla do takýchto gigantických rozmerov. Niekdajšie céčka a nedávne pogy sú oproti pokémonom zábavkami intelektuálnych klubov. Je to šialenstvo, ktoré opantalo dorast od troch do štrnástich rokov. Deti si vymieňajú a kradnú kartičky a figúrky, lepia a zbierajú nálepky rôznych rozmerov, kupujú hračky, horúčkovito sledujú seriál v televízii, drankajú od rodičov na videokazety. Všetky časti oblečenia sa vyrábajú s pokémonmi a pokémon Pikachu je hrdinom generácie ako myšiak Mickey či Mach a Šebestová.
Zároveň sa dvíhajú prsty moralistov. Televízny seriál je vraj nebezpečný, lebo vedie dietky k násiliu, treba ho zakázať a podobne. Zdá sa, že - ako vždy pri podobných prípadoch - najviac rozprávajú tí, ktorí si nanajvýš prečítali články iných moralistov a majú skreslené informácie. Cesta od komercie ku kultu
Prvotnú formu obdržal nápad Pokémonu v podobe hry. Bola chytľavá, podmanivá a hlavne interaktívna. Od začiatku všetci vedeli, že sa z Pokémonu stane hit. Musel sa stať, kvôli jednej vete. "Musíš ich chytiť všetkých!". Chyť všetky nálepky, plagáty, čiapky, tričká, plyšové hračky, kartičky, karty. Chyť ich všetkých 150!!!
Prví traja rôzni Pokémoni: Bulbasaur, Charmander a Squirtle celkom stačili na to, aby priviedli fanúšikov do stavu, keď sa všade a stále opakovane hovorilo o Pokémone.
Všetci "nezasvätení" sa pýtali: "Čo to ten Pokémon je? Koľko ich to je? Akého že sú typu? Vyvíjajú sa, to je čo? ..."
Od fenoménu k mánii je vždy iba krôčik. Mánia nastáva vtedy, keď trištvrtina planéty vie, o čo ide. Noví fanúšikovia a starí maniaci sa znova vrhli na preplnené regály v obchodných domoch a tým rozpútali Pokémaniu, ako sa patrí.
Produkčná firma im v tom všemožne pomáhala. Na trh nahádzali zbytočný tovar s nálepkou Pokémon, ako boli kľúčenky, ceruzky, maľovanky, a iné hlúposti. Ale žiadna mánia sa nedá dlho udržať, lebo všetko raz vyjde z módy.

Autori museli nájsť "idol", ako poznávací a vyznávací znak "kultu" a pomocou neho doviesť fanúšikov do „zasnúbenej zeme“. Tak bol do pôvodnej myšlienky seriálu vtesnaný motív jedného Pokémona, ktorý mal všetko zmeniť. Pikachu.
Kult mal všetko čo potreboval. Každá zmena týkajúca sa Pokémonu bola bezmyšlienkovite prijatá. Vyznávači nakupovali KAŽDÝ druh tovar a zriekli sa všetkého, čo nemalo s Pokémonom nič spoločné. A tak to trvá dodnes.
Čo sú pokémoni?
Pokémon je skratka pre „pocket monsters“, vreckové príšerky. Sú to trochu virtuálne a trochu skutočné bytosti, ktoré majú city a vedia komunikovať, vlastne akési bizarné zvieratá. Je ich veľké množstvo (pôvodne 151, ich počet však z marketingových dôvodov stále stúpa, momentálne ich je 180). V krajine, kde sa príbeh odohráva, žijú divoko. Lovia ich tzv. tréneri, ktorí ich krotia a potom ich používajú na zápasy. Tie sa odohrávajú na obrovských štadiónoch. Každý pokémon je obdarený svojskými zbraňami, napr. slabý Pikachu vládne elektrickým bleskom, pokiaľ je dostatočne nahnevaný. Pokémoni prebývajú v malých loptách, tzv. pokéballoch, vtedy menia „skupenstvo“ a stávajú sa akýmisi energetickými bytosťami. Pomocou pokéballov sa i lovia. Celý seriál do bodky kopíruje štandartnú hru v Pokémon svete. Hlavný hrdina Ash je desaťročným chlapcom, ktorý sa pevne rozhodol stať sa najväčším Pokémon-majstrom na svete. Chodí po krajine s kamarátkou Misty, kamarátom Brokom a verným pokémonom Pikachu, loví a víťazí v súbojoch, cestujú po celom svete Pokémon, od arény po arénu a zažívajú pri tom rôzne dobrodružstvá (od vyslovene detských až po vcelku srdcervúce), lovia divoké pokémony a hlavne spoznávajú svet a podávajú o ňom morálne svedectvá. Aby nebola nuda, záslužnú prácu na akumulácii pokémonov im kazia zlí Rakeťáci, ktorí neváhajú použiť veľa energie a prostriedkov na deštrukciu, ale sú natoľko nešikovní, že vždy sú porazení. Seriál je rozdelený do troch veľkých častí. V prvej, nazvanej Pokémon, sledujeme Asha, ako postupne získava osem odznakov trénera a nakoniec sa dostáva na Ligu Pokémon, kde bojuje o titul majstra. V druhej, s názvom Oranžový ostrov, Ash prekračuje hranice dovtedy známeho sveta. Na chrbte Laprasa (vodný pokémon) putuje v oblasti plnej malých ostrovov a pokúša sa uspieť v Oranžovej Lige - miestnej súťaži.
Tretia séria, z roku 2000, nesie názov Putovanie po Johto. Po návrate domov sa Ash dozvie o tajomnom kontinente menom Johto, ktorý je plný neznámych Pokémonov. Do tretice všetko dobré, a tak sa Ash a jeho priatelia vydajú na nové dobrodružstvá. Seriál je zaujímavý z niekoľkých pohľadov.

Po prvé, poskytuje neinteraktívne dobrodružstvo Pokémon, v ktorom sa určite každý hráč Pokémon plne vyžíva. Zžiť sa s Ashom, ktorý pomaly postupuje, nie je kvôli presnej osnove seriálu nijako ťažké. Každý Ashov úspech či pád, prežíva televízny divák veľmi citlivo - buď preto, lebo to už sám raz pri hre "zažil" alebo preto, lebo už sto krát počul od svojich kamarátov, ako to "zažívali". Po druhé, funguje to samozrejme aj naopak. Tí, ktorí boli ovplyvnení seriálom a zakúpili si hru, boli nadmieru spokojní, keď dosiahli to, čo aj Ash. Za tretie, priniesol idol rokov deväťdesiatych - Pikachu. Z tohto roztomilého žltého Pokémona sa stal najkomerčnejší objekt konca tisícročia. Došlo to až tak ďaleko, že za hlavného hrdinu mnohé deti považujú Pikachu a nie Asha. Pikachu má na škrečka neuveriteľne prefíkanú osobnosť (a to aj napriek tomu, že vie povedať iba: Pí, Pí-ka, Pika-pí, Pi-ká-ču).
Seriál existuje v štyroch jazykových verziách - japonskej, americkej, nemeckej a švédskej. V každej sa pokémony volajú inak (podľa miestneho prekladu, kvôli lepšej zrozumiteľnosti a výslovnosti). Z týchto verzií pochádzajú aj všetky možné jazykové mutácie, ktoré striktne dodržiavajú mená pokémonov. STV1 používa anglické názvy pre Pokémony a hrdinov, aj keď sú samozrejme vyslovované podľa slovenských pravidiel. (c) Nintendo
Vlastníkom copyrightu na Pokémonov je známa japonská firma Nintendo, ktorá vyrába hracie konzoly, vreckové hracie zariadenia Game Boy a vyvíja aj hry. Pokémoni sú naozaj megakšeft. Nato boli vymyslení. Samozrejme, ani štúdiá Hanna & Barbera, Disney alebo hollywoodska mládežnícka kinematografia nie sú žiadne kultúrne neziskové nadácie. Pokémoni sú však iný prípad. Niet tu ani náznak zaujímavého deja alebo nedajbože nejakého etického imperatívu, boja dobra so zlom a podobne. Tu tréneri jednoducho chodia, chytajú pokémonov, tí medzi sebou radostne bojujú, občas príde nejaká dramatická situácia. Suma sumárum – v seriáli sa ide rovno na vec, bez predohry, espritu, humoru, s primárnou túžbou dosiahnuť svoje uspokojenie. Vizuálna kultúra
Pokémoni vyzerajú inak ako „maľovanky“, na ktoré sme zvyknutí. Priamočiarejšie, agresívnejšie, štylizovanejšie. Ľudské postavy vychádzajú z tradícií japonských animovaných filmov. Charakteristické sú obrovské rozpohybované ústa, nosy „pršiačiky“, nehybné oči, väčšinou obrovské a vertikálne pretiahnutého tvaru, štice pestrofarebných vlasov, farby, neustály špecifický pohyb. Pokémoni sú vcelku vtipne vymyslené potvorky. Niektoré sa podobajú na ľudí, väčšina na zvieratá a živočíchy, niektoré aj na veci.

Väčšina z nich má rôzne vývojové fázy.
Pri súbojoch pokémonov je scéna extrémne štylizovaná a obmedzuje sa na rôzne blikajúce farebné plochy, explózie a dynamické abstraktné prvky. Z toho pramení aj prvý problém, s ktorým sa pokémoni neslávne uviedli do svojho úspešného života. Niektoré scény spôsobovali deťom nevoľnosť (podľa neoficiálnych informácií v médiách, v Japonsku museli hospitalizovať 200 detí, celkovo malo problémy asi 700 osôb). Ide o prejav fotosenzitívnej epilepsie, ktorú vyvoláva blikanie. Odborníci však poukazujú na skutočnosť, že pokiaľ má dieťa predispozície, vyvolá mu záchvat akékoľvek blikanie. Podľa psychológa z televíznej diskusnej skupiny to môže byť aj prípad, keď sa ide autom po aleji a slnko prebleskuje medzi stromami. Seriál bol z Japonska exportovaný už bez nebezpečných častí a vyvolal skutočnú celosvetovú hystériu.




Násilie
V poslednom čase sa objavili mnohé diskusie o Pokémonoch v súvislosti s ich uvedením v STV. Mediálna odborníčka Nataša Sláviková vo svojom stanovisku podľa SME tvrdí: „Seriálové postavičky provokujú k agresívnym formám správania. V jednej dvadsaťšesťminútovej časti sa v priemere dvadsať až štyridsaťkrát vysloví kľúčové slovo pokémon najmä v kombinácii so slovami chytiť, vycvičiť, zbierať, vymieňať, mať moc. Seriál prezentuje násilie, boj a ničenie.“
Toto je jednoducho číry nezmysel. Kto si so svojimi deťmi odtrpel čo i len tri časti seriálu, môže skonštatovať, že žiadna deštrukcia ani násilie sa v seriáli neobjavuje. Niekoľkokrát je zdôraznené, že dobrý tréner musí byť k pokémonom láskavý a starať sa o nich, musí sa s nimi priateliť. Ani boj v arénach nie sú žiadne gladiátorské zápasy – porazený pokémon síce stratí energiu, tú však rýchlo dotankuje a všetko je v poriadku. Boj je čestný, žiaden z nich nikdy nie je zranený a už vôbec nie zabitý, žiadne násilie sa nepácha ani na dospelých a nehnuteľnostiach. Zároveň je veľmi explicitne naznačené, že toto nie je „naozaj“. Aj reálie majú rozprávkové názvy (Cínové mesto, Blankytné mesto). Viac násilia a agresivity je v desiatkach novších kreslených filmov, ktoré bežia nonstop na kanále Supermax. A nehovoriac o klasických rozprávkach, kde nie je núdza o mrzačenie (rezanie údov), pečenie zaživa, kanibalizmus, podlosť a rôzne psychické defekty. Násilie pokémonov je také isté ako násilie v džude alebo karate, prípadne v gréckorímskych zápasoch. Marketing
Seriál Pokémon nie je skvost. Je to bezcenná hlúposť, ktorá ani o milimeter neprehĺbi duševné obzory dieťaťa, nepomôže upevniť hierarchiu hodnôt. Toto predsa nedokáže detský televízny seriál ako taký.

Pokiaľ chce rodič rozvíjať svet svojho dieťaťa, určite vie, že ho musí odtrhnúť od Supermaxu, rozprávať sa s ním, čítať mu, alebo prepašovať do jeho pozornosti zaujímavú knihu, či dobrú videokazetu. Ak toto všetko rodič vie, žiadni pokémoni nemôžu jeho dieťaťu ublížiť.
Pokémánia je však v jednom smere skutočne nebezpečná vec: je to neuveriteľne dobre fungujúca „mašinka“ na peniaze. Všetko je naplánované presne podľa marketingových prieskumov odborníkov a v tomto vyvoláva až rešpekt - a to dokonca aj v prípade, keď si uvedomujeme dosť zákernú podprahovú komunikáciu, ktorou dieťa zasýpajú, aby ďalší krok viedol do trafiky alebo do hračkárstva. Napr.: Vždy, keď sa objaví nový pokémon, je opakovací test – objaví sa jeho silueta a zbor hláskov sa spýta – „Aký je to pokémon?“. Tvorček sa objaví celý a hlásky zašveholia – „Je to Charmander“. A podobne. Heslo je „Získaj ich všetkých“. V seriáli získavajú tréneri živých pokémonov, skutočné deti zbierajú a vymieňajú nálepky, kartičky, všetko, čo súvisí s pokémonmi. A k tomu všetko smeruje. Je to umelé vyvolanie zberateľskej vášne, ktorá sa do takejto miery nepodarila vytvoriť nikomu. Všetko, čo sa týka pokémonov, je neuveriteľne predražené a náklady na zbierku idú až do tisícok. Takže nebezpečenstvo hrozí rodičovskej peňaženke, pokiaľ naozaj nemá rodič pevnú vôľu.
Ale skúste ju presadzovať, keď na školách funguje akási čudná kastovosť: najväčší kráľ je samozrejme ten, kto má najviac kartičiek, vymenovať všetkých 151 pokémonov patrí k bontónu. Vzhľadom na v úvode spomenuté prečiny (ak niekomu ukradnú kartičky za tisíc korún, to nie je malichernosť), na niektorých školách pokémonov zakázali. Budúci marketingoví stratégovia to budú mať veľmi, veľmi ťažké. Takýto kšeft sa hocikomu len tak nepodarí. Aj všetky mená pokémonov sú chránenou značkou firmy Nintendo. Nakoniec sa seriál stal obrovským kolosom. Už po päťdesiatej časti, kde sa po prvýkrát objaví Togepi (ďalší kultový pokémon) sa vedelo, že herný svet televíznym tvorcom nevystačí. A tak sa na seriál napojili ďalšie pokračovania hry, pridali sa nové pokémony, noví hrdinovia a tréneri. Bol až natoľko úspešný, že po sérií videokaziet (ktoré obsahovali buď spojené televízne epizódy, alebo bonusové epizódky) sa tvorcovia vrhli na celovečerný film.
V tomto období už prvé filmové dobrodružstvo Pokémonov v japonsko-americkej produkcii, v réžii Kunihiko Yayama, ktoré je kombináciou krátkeho šotu Dobrodružstvo Pikachu a dlhšej snímky Sila jednotlivca, útočí na slovenské kiná. Seriál začala na území Európy najskôr vysielať stanica RTL2, v septembri 2000 naštartovali prvú sériu aj stanice PolSat a TV Nova.

Od začiatku februára 2001sa objavil Pokémon aj na STV1.
































Hlavní hrdinovia
Ash - 10-ročný chlapec z mestečka Pallet. Pretože hneď v prvý deň dobrodružstva zaspal, ušiel sa mu iba problematický Pikachu. Ash chce byť najväčším Pokémon majstrom na svete. Misty - trénerka z Blankytného mesta, odborníčka na vodné pokémony. Cestuje s Ashom, ktorý jej dlhuje nový bicykel (jej starý totiž úplne zdemoloval). Misty sa môže pýšiť tým, že vlastní jediný exemplár pokémona Togepi.
Brock - tréner z Cínového mesta, špecialista na kamenné pokémony. Je z hrdinov najstarší a veľakrát predáva svoje rady Ashovi a Misty (keď sa správajú úplne nemožne).
Team Rocket - organizovaná družina zlodejov pokémonov. Jej členovia Jassie a James kazia všetky Ashove plány. Nie sú však úplne zlí a niekedy vykonajú aj dobrý skutok.
Pikachu - elektrický pokémon, verný priateľ Asha. Pikachu pôsobí dojmom živého Tamagočiho, o ktorého sa treba starať a ktorý je taký silný a múdry, ako jeho majiteľ. Pikachu odmieta pobyt v pokéballe a tak je prítomný v každom dobrodružstve a všetko komentuje.
Copyright 1999-2001 Power







Pri spracovávaní uvedených textov boli použité materiály zo stránok:
www.pikachu.sk
www.kaplnka.sk
www.pokemon.sk
www.pokemanie.cz
POKEMON - MÁNIA NA SLOVENSKU

Už aj naša krajina sa zapojila do veľkej a úspešnej svetovej hry. Na mnohých miestach sa hovorí o "úspešnom fenoméne".
V hlavných úlohách: - naše deti - ako predmety citovej a mentálnej manipulácie - my rodičia - ako zdroj peňazí - hlavný hrdina - firma Nintendo a s ňou kooperujúce firmy.

Seriál Pokémon začala Slovenska televízia vo februári tohto roku vysielať vo víkendových dňoch v čase Večerníčka. Tým si automaticky zabezpečila vysokú sledovanosť.
Každý diel seriálu sprevádza pieseň a podľa informácii z STV už bude o chvíľu preložená a naše deti sa dozvedia, čo vedieť majú...

Firma Nintendo a s ňou spojené firmy sa môžu veľmi tešiť z dobre prosperujúceho obchodu - STV kúpila seriál za 9 miliónov Sk a zároveň sa predá veľa nekvalitného tovaru, ktorého jedinou "kvalitou" bude obrázok s pokémonom.


Stanovisko STV k článkom o seriáli Pokémon

„Od 3.febrára 2001 vysiela STV 1 každú sobotu o 18.45 detský animovaný seriál Pokémon z dielne japonského producenta. Tento program ponúkajú nielen komerčné televízne spoločnosti takmer v každej krajine a za veľmi krátky čas sa stal jedným z najhranejších a najobľúbenejších detských seriálov na celom svete. Detskému divákovi približuje svet, v ktorom ľudské bytosti žijú v koexistencii s magickými stvoreniami.

Diváci sa s ním zoznámili ešte pred uvedením na televízne obrazovky prostredníctvom počítačovej hry NINTENDO. Seriál Pokémon zakúpila STV od spoločnosti MAYA, aby priniesla detskému divákovi program, ktorý sleduje celosvetový trend a ponúka najmodernejšie spracovanie prostredníctvom počítačovej animácie. Pred niekoľkými rokmi bol japonský producent obvinený z možnosti negatívneho dopadu použitých trikov na zdravie diváka. Napriek tomu, že sa toto pôsobenie jednoznačne nepreukázalo, odstránil tento producent mnohé svetelné efekty. Detský divák Slovenskej televízie navyše zhliadne len 156 pokračovaní z celkového ponúkaného počtu, ktoré sa starostlivo vyberali práve s ohľadom na vnímanie dieťaťa. Tak, ako každý príbeh pre deti, aj tento seriál poukazuje na kontrast dobra a zla a plní tým predovšetkým aj výchovnú funkciu. Navyše tvorí základ pre vzájomnú komunikáciu rodiča a dieťaťa. Veď zaužívaným trendom v našej spoločnosti je žiaľ často skutočnosť, že dieťa sleduje televízne vysielanie bez prítomnosti dospelého. Konštatovanie, že určité televízne programy môžu svojím obsahom negatívne vplývať na duševný vývin maloletých, je neodškriepiteľné. V tejto súvislosti sa však zvyšuje význam a úloha rodičovského vplyvu ochrany detí pri prezentácii niektorých programov. „Existuje aj taká kategória „hraničných“ programov, pri ktorých môže mať svoj význam to, že rodič sleduje program spolu s dieťaťom a následne môže využiť jeho obsah ako podnet k výchovným rozhovorom a za taký považujem aj seriál Pokémon,“ povedal v tejto súvislosti psychológ PhDr. Štefan Matula z Centra výchovnej a psychologickej prevencie VÚDPaP. „Upozorňovať len na jeho negatíva považujeme za veľmi jednostranné,“ hovorí Janka Lichardová zo spoločnosti MAYA. Slovenská televízia ponúka detskému divákovi široké spektrum relácií a Pokémon je len jedným z nich. V budúcnosti STV využije aj služby odborníkov, ktorí budú monitorovať účinky jednotlivých dielov ešte pred uvedením na televíznu obrazovku, aby sa skutočne neodvysielalo niečo, čo by mohlo ohroziť zdravie detského diváka.“
Komunikačné centrum STV, 16. 2. 2001
PRAVDA 31. marec 2001, z redakčnej pošty
Čosi tu nesedí

Stanovisko STV k seriálu Pokémon nie je pozoruhodné, ale predsa je hodné pozornosti. Nerozumiem, ako sa STV "snaží objasniť" skutočný problém a "vylúčiť možnosť akejkoľvek ujmy na zdraví a vývoji dieťaťa", keď kontroverzný seriál zaradila do vysielania v čase najväčšej sledovanosti.

Človek nemusí byť formálnym odborníkom, aby usúdil, že čosi tu nesedí, keď počuje 16-ročné dievča konštatovať, že nespalo celú noc, lebo mu chýbajú dvaja Pokémoni, keď dieťa príde zo školy s plačom, lebo je ponižované za "neznalosť" Pokémonov, keď dieťa po psychických problémoch Pokémonov zahodí a v škole za to dostane bitku. Ak sa STV "za pomoci odborníkov snaží" o niečo, tak bez pozastavenia vysielania seriálu sa predmet snahy javí ako nedôveryhodný a neúprimný. Seriál vnímam ako agresívnu reklamu na produkty zn. Pokémon, s cieľom vyvolať u detí hystériu, pričom si za ňu "zákazník" nechá od STV ešte aj zaplatiť! Myslím, že to nevidí len ten, kto to nechce vidieť. Keď to šíria v komerčných TV typu Cartoon network, zodpovední rodičia vedia, s kým majú do činenia a ako sa voči ich vysielaniu zachovať/blokovať. Vysielanie vo verejnoprávnej STV a v najexponovanejšom čase sa však javí ako podraz a škandál. Takže kým bude STV "sprostredkúvať nezávislé názory o škodlivosti alebo neškodnosti" seriálu a zároveň vysielať azda v každej časti seriálu slogan: "V zjednotení národov porazíme ducha pravdy, lásky a dobra - a vyšvihneme sa k vyšším obzorom," majú sa naše deti od spolužiakov na čo "tešiť". Som otec štyroch detí, takže mi to vôbec nie je ľahostajné. ALFONZ HRAŠKA, Bratislava



























Takže, takto vyzerajú fakty, konštatovania a názory odborníkov a všetkých zúčastnených strán. A čo tak dať priestor aj našim deťom a spýtať sa ich, prečo sa im pokémoni tak páčia?
Môj 9 ročný syn pri takejto debate povedal, že „ten Pikachu je taký milučký a pokémoni sú takí krásni a ešte aj to prostredie je také pekné ...“ A možno to je dôvod, prečo sú takí obľúbení v určitej vekovej skupine (tak do 8-9 rokov). Zo svojich skúseností viem, že normálne sa vyvíjajúce dieťa prechádza etapami svojho detstva rovnomerne vpred a nahor. Každá hračka či fikcia bude mať svoj čas byť roztiahnutá v duši dieťaťa a skôr či neskôr bude spakovaná do kúta, lebo vývoj pokračuje. V tom by som Pokémonov neodsudzovala – ich škodlivosť vidím skôr v tom, ak zaberajú miesto niečomu zmysluplnejšiemu.
Dieťa, ktoré ignoruje babičku, lebo sa hrá s japonskou hračkou je ochudobňované. Dieťa, ktoré nejde týrať mačku, lebo lepí Pokémonov má šťastie.

Aj televízor ako taký môže byť bohapustým zabíjaním času u kreatívneho dieťaťa, ale božím darom u postihnutého človiečika.
Možno Pokémoni predstavujú pre určitú vekovú skupinu detí niečo ako domáce zvieratko - o pokémona sa treba starať, treba ho cvičiť - niečo ako plyšový tamagoči - a okolo toho bola tiež pekná mánia (keby bol k tamagoči nejaký seriál, možno by sme na neho nadávali viac ako na pokémonov).
A na koniec - je zbierka Barbie v najrôznejších oblečeniach lepšia (lacnejšia určite nie) ako zbierka pokemonových nálepiek?
Alebo, pamätáme sa naozaj ešte na boomy Mickey Mouse, Donald Duck, Barbie, Šmolkovia, Ninja Turtles, Pogy, Power Rangers a veľa ďalších??? Je to hrozivé, ale deti to časom prejde, treba hlavne trpezlivosť. Pokémoni ako zberateľstvo o chvíľu zrejme zakapú. Sú len marketingovou bublinou, ktorej veľkosť určujú kupujúci. Známky, mince a pod. prežijú z jednoduchého dôvodu: zberateľstvo nevzniklo na komerčnej báze, ale na základe číreho nadšenectva zberateľov, v snahe mapovať vývoj spoločnosti. A keď sa dívam na túto mániu, ako aj na tie minulé (aj budúce), neviem sa zbaviť prastarej a osvedčenej otázky: "Cui prodest?" (Komu je to dobré?). Za cieleným vyvolávaním masových šialenstiev, vyplachovaním mozgov deťom (a peňaženiek rodičov) podľa mňa nestoja žiadni filantropi, ktorí chcú urobiť tento svet krajším či zaujímavejším, ale tvrdí biznismeni, ktorí investujú astronomické sumy do "vyplachovacej" reklamy a inkasujú ešte astronomickejšie sumy z vrecák rodičov úspešne zmagorených detí. Tak ako existuje prahová dávka lieku, jedu, či radiácie, po ktorej sa dostaví príslušný účinok, tak existuje aj "prahová reklamná dávka", po ktorej už exponovaná osoba chce byť za každú cenu "in". Podliehame tomu všetci, no každý má tu prahovú dávku kdesi inde a je len prirodzené, že neskúsené osoby, a teda hlavne deti ju majú veľmi nízko.
O pár rokov budú všetky pokemonovske "rarity" podobným bezcenným kusom ako sú svojho času "najraritnejšie" céčka.
Vo veľkej miere závisí od výchovy a prístupu rodičov. Ak dieťa vedú k tomu, "že my na to máme" a principiálne mu všetko dovolia, tak sa to prejavuje v škôlkach a školách, že sa deti delia do viacerých "táborov" alebo "hierarchií. Reklama a biznis s detskou dušou je iba o tom, koľko si toho pustime k telu.
Z celej debaty vyplýva jedno: je to o našom vzťahu k našim deťom. Onen businessman, ktorý vymyslel Pokémonov, presne vedel, že vypĺňa priestor, ktorý niekto iný vyplniť nevie alebo (sa mu) nechce. V tejto chvíli je podľa mňa na mieste využívať rodičovské právo veta a nájsť deťom aj inú zábavu. Rodič je na to, aby dokázal usmerniť dieťa, ak je to treba. Usmerniť vlastným vysvetlením a objasnením, nie zákazom (avšak. niekedy treba aj rozhodné NIE). Deti nepoznajú skutočnú hodnotu peňazí a ani hodnotu duchovno-morálnu. To ale neznamená, že im rodič kúpi (alebo dá peniaze) všetko, čo si vymyslia. A presne takí sú dnešní rodičia. Pre vlastné dieťa spravia všetko, len aby mu nemuseli povedať nie. Dieťa sa musí naučiť aj to, že niektoré veci jednoducho nejdú. Z každej slabiny sa dá spraviť silná stránka.

Všetko sa dá prevrátiť, je to len otázka prístupu.
Je množstvo skutočnej reality, ktorá dokáže dieťa oduševniť, i mnoho virtuálnej reality, ktorá ho dokáže takisto oduševniť; ide o to, aby dieťa (napríklad kvôli rodičovej pohodlnosti) nebolo jednostranne prekrmované tou druhou. Zákaz nie je riešenie, nech radšej dieťa vlastným vývojom, s usmernením rodiča, samo príde na to, čo je nezmysel a čo stojí za prípadné pozretie. Inak mám dojem, že ak sa priatelím s ľuďmi podobnej vlnovej dĺžky ako ja, je šanca, že oni svoje deti vychovávajú aspoň vzdialene podobne ako my doma, a teda tieto deti budú (snáď) fajn kamaráti pre naše potomstvo. Ale, nezabúdajme na to, že detská psychika je iná ako psychika dospelého, dieťa nie je zmenšeninou nás. Dieťa sa nevie oduševniť pri pohľade na snehom zasypané končiare alebo západ slnka. Deti neoddeľujú konzumnú a duchovnú sféru.
Čumieť na Pokémonov, či (podľa vekovej kategórie) na Dallas, Esmeraldu, Záhadnú ženu alebo iný odpad, je síce lepšie než si pichať heroín, ale horšie ako spústa iných vecí. Jeden z veľkých problémov doby je, že (skoro) každý chce byť "in". In chcú byť rodičia, teda mať peniaze, rýchle auto, pravidelnú dovolenku na Kanárskych či aspoň v Grécku (veď susedia, známi atď. tiež boli), popritom slušné bývanie. Prečo nie, ale za akú cenu? Doba je tvrdá, treba sa oháňať, takže rodičov zarábajúcich peniažky doma deti takmer nevidia. Byť in znamená aj nejaký ten spoločenský život, z neho plynúce povinnosti, takže na tie decká zostáva minimum času. Čo je jednoduchšie, než posadiť potomka pred televízor alebo obrazovku počítača, resp. playstation? Vtedy je zaujatý, vtedy neotravuje. Potomok tiež chce byť in, takže keď v škole podľahnú pokemánii či inej mánii ostatní, chce byť pri tom tiež, veď by sa nemal s rovesníkmi o čom baviť, vysmiali by ho a ignorovali. Cez deti manipulujú producenti televíznych či iných módnych brakov rodičovstvo. Morálne vydieraný otecko povolí, kúpi hocakú elektronickú somarinu, aj keby mal kvôli tomu zobrať ďalšie fušky a doma ho uvidia ešte menej.
Avšak, máme právo vnucovať deťom svoje (svojské?) videnie sveta ako jediné správne a spôsobiť im neskôr početné frustrácie, keď medzi rovesníkmi budú trpieť pocitom, že nie sú in? Vnucovať iste nie.
Deti sú skrátka iné. Je to „svorka“. Pre deti znamená byť „out“ automaticky exkomunikáciu zo svorky - akoby si nejaký príslušník prírodného národa obliekol iné oblečenie, ako predpísané rituálne.
Napokon, Pokémoni nie sú naozajstný svet. Paradoxne ale tvár toho naozajstného sveta o nejakých 20, 30 či 50 rokov môže byť ovplyvnená tým, čo dnešné deti pozerajú alebo ako trávia voľný čas.
No môžeme (a musíme) deťom poskytovať alternatívy. Zavolať ich od obrazovky do záhrady.

Zobrať ich do lesa, do zoologickej záhrady, pozrieť si skutočné, nie virtuálne zvieratá. Pozrieť si západ slnka na oblohe, nie na obrazovke. Dobre, možno tento rok na tie Kanárske nepôjdeme, možno nechám plávať nejaký výnosný džob. Všetko je otázka priorít. Ak chcete tie svoje zmeniť, kašlite na fakt, že ostatní to robia inak.