Zmenilo ideu na ideológiu, silu na siláctvo, vieru na fanatizmus a spútalo dušu priehradami najsurovejších dočasností.
Takéto bezduché učenie spôsobuje rozvrat a je v podstate zdrojom súčasnej krízy, ktorú možno nazvať krízou ľudskosti. Vzrástlo mravné lajdáctvo, otupenosť k bezpráviu, posmech z idealizmu, ľahostajnosť k pravde, zbabelnosť v presvedčení a smelosť v neľudskosti - to sú neodstrániteľné míľniky na ceste k lepšiemu zajtrajšku. Pri takomto ponímaní života neočakávajme ľudskosť- pretože tu nenájdeme dobrú vôľu a odvahu poznať pravdu. Ide nám o rozumné, slobodné myslenie , spravodlivosť, právo, vyslobodenie človeka z okov mravnej a hmotnej biedy. Vôbec nie je úspechom, ak vytvoríme nové konstrukcie v technike, úspech spočíva vo vytvorení a dokázaní konštrukcií pojmov vo vede a vo verejnom spoločenskom živote, v zblížení všetkých jednotlivcov a národov. Niekedy musíme skutočne ľutovať, že technický pokrok napreduje míľovými vpred a naopak mravnosť kráča takmer detskými krôčikmi.
Preto musí prísť realizmus - cesta zdravého rozumu. Rozum je tvorca účelnosti a dobra vo svete. Ďnešný človek sa vzdáva pravdy. A predsa človek sám rozhoduje o svojom bytí, o svojom osude.
Žiť znamená správne sa rozhodovať v každom okamihu. A od tejto povinnosti človeka nik neoslobodí. Je akoby zamurovaný vo svojej slobode, je na slobodu odsúdený. Nie je obdarený slobodou len preto, aby sa stal neslobodným.
Pojmy dobra a zla sú založené na rozumovom poznaní a na ľudských skúsenostiach. Samotná inteligencia nevytvára dobro. Inteligencia, sila vôle a morálka sú síce späté, ale mravný zmysel pre vytvorenie dobra je oveľa dôležitejší ako inteligencia. Dobro je konštantné, nemeniteľné, no môže byť väčšie alebo menšie, a rovnako, ako dobro aj cnosť je zvláštnym stavom duše, ktorý nepodlieha strastiam a zmenám.
Ľudia v moderných časoch vynaložili najväčšie úsilie v dejinách, aby vytvorili nové formy krásy a života všetkými prostriedkami, ktorých je človek schopný. Vzniká však veľká irónia, či sú vôbec schopní vyťvárať, ba dokonca spoznávať krásu, či sú schopní usporiadať život a vytvoriť novú, vyššiu syntézu sily a harmónie.
Generácia, ktorá váha a nedokáže sa vyjadriť ani o kráse, ani o živote, ani o dobre a zle, je priemerná, povrchná, je bez hĺbky ducha a stále mení svoj názor. Obdivuje a velebí to, čo donedávna preklínala, a zabúda na svoj odpor. Takáto generácia je chorobná a potrebuje sa liečiť.
Seba, svoju osobu má každý stále pri sebe a môže preto pre seba a na sebe stále pracovať.