Človek ako mysliaci tvor je obdarovaný aj túžbou, aby premýšľal o zmysle svojho života, o skutočnosti a o zmysle svojho pôvodu i pôvodu sveta, aby chápal tvorivú silu a aby pátral po zákonoch života a smrti. V ríši všetkých tvorov iba človek má ducha, ktorý si uvedomuje sám seba.
Ľudia sa však učia, že človek sa vyvinul zo zvieraťa. Toto zviera sa stále zdokonalovalo, až na poločloveka. Polozviera, poločlovek sa neustále vo svojom vývoji približoval k dnešnému človeku, až jedného dňa dospel k ľudskému vedomiu, k vedomiu seba samého, k reči a mysleniu. Človek si čoraz väčšmi uvedomoval sám seba, až jeho zmyslový život dospel k rozumovému. Takto a podobne nás učí dnešná pokroková veda o pôvode človeka, hoci je viac ako isté, že človek sa na svete objavil ako dokonalý tvor.
Svojím telom a telesnými funkciami sa človek podobá ostatným živočíchom a má s nimi veľa spoločného. Podstatný rozdiel medzi človekom a zvieraťom spočíva v duševnom živote, teda v tom, že človek môže samostatne myslieť a slobodne chcieť.
Hoci je človek obdarený rozumom a slobodnou vôľou, nevie, prečo je na svete, načo je život, nepozná svoj konečný cieľ. Dnešné nebezpečenstvo laicizmu je deliacou čiarou duší. Na jednej strane sa nachádza racionalistická viera, na druhej kresťanská.
Niektorí ľudia hovoria, že človek má len pozemské určenie a musí sa spoliehať iba na svoje ľudské sily, aby toto svoje určenie mohol uskutočniť. Iní ľudia sú zas presvedčení, že ľudské určenie je nadprirodzené a človek ho nemôže uskutočnit bez Božej pomoci. Medzi vierou racionalistickou a kresťanskou existuje zápas.
Rozvoj techniky musí prebiehať súčasne s rozvojom zásad spravodlivosti a lásky, zásad kresťanstva.

Každý životný zážitok má vnútorné a vonkajšie príčiny. Život na nás kladie nároky a istým spôsobom nás tyranizuje. Sme nositeľmi tohto života, závisí len od nás, ako ho využijeme.