Životné pravdy

Existujú pravdy, ktorých platnosť nepodlieha času, je nadčasová. Mnohí ľudia by chceli dospieť ku skuťočnému poznaniu pravdy. Najväčšie ľudské snaženie je zamerané na problém života. Nespokojnosť ľudstva so sebou samým, nesúhlas s myšlienkami zlých ľudí a odpor voči ich skutkom ho viedli po cestách vynálezov, pokroku a neprestajného zdokonaľovania.

V každom z nás drieme túžba po poznaní a sebazdokonaľovaní, aj keď si ju nepriznávame. Keď uvažujeme o sebe, o živote, všetko pozorujeme rozumom, preto aj všetko vidíme prostredníctvom rozumu. Ale len osvietený rozum si uvedomuje skutočnosť sveta a zmysel toho, prečo existujeme. Ak rozum nie je osvietený, nemôže správne vidieť. Vzdelaním a túžbou po poznaní a osvietení skutočnosti "vystupuje" z duše a dosahuje mozog, ktorý je jeho nástrojom.
Ľudia sú leniví samostatne myslieť, myslia na to, čo sa píše v novinách, hovorí v rozhlase, alebo čo hlása ich neomylná strana či duchaplní rečníci. Človek však má schopnosť samostatne myslieť a schopnosť slobodne chcieť. Je preto potrebné, aby každý jednotlivec, ako aj celá spoločnosť tieto schopnosti rešpektovala a rozvíjala k najvyššej dokonalosti. Tieto dve schopnosti, myslenie a chcienie, sú podstatnou zložkou ľudskej prirodzenosti, duchovnou skutočnosťou, ktorú nie je možné vysvetliť jednoduchými zmenami hmoty v energii ľudského tela. Preto musíme predpokladať existenciu nového princípu, ktorý je zdrojom a nositeľom týchto schopností a ktorý nazívame duchom alebo dušou.
Iba vtedy dosiahneme veľké úspechy, ked' nebudeme myslieť stále len na seba, ale keď si vytvoríme v sebe záujem o veľké myšlienky a ciele. Musíme chcieť a kráčať v duchu čoraz viššie, k vyššej dokonalosti. Podstata ľudských úspechov spočíva v poznávaní pravdy, v práci, a nie v zúfalstve. Ak chceme byť vo svojich myšlienkach a cieloch veľkí, musíme najskôr spoznať seba samých, a to je najväčšie umenie.
Najťažším bojom človeka je boj so sebou samým. Nijaký úspech nedosiahneme bez tvrdej námahy. Človek, ktorý nepremýšľa, nemôže ani tvoriť. Ľudská osobnosť je ohrozená nielen vnútornými nepriateľskými silami, ale aj vnútorným nebezpečenstvom slabosti a dekadenciou.
Dnešné ľudstvo nespoznáva samo seba, a tým rozostavalo veľké a husté siete nenávistí a ľahostajnosti.

Zmenilo ideu na ideológiu, silu na siláctvo, vieru na fanatizmus a spútalo dušu priehradami najsurovejších dočasností.
Takéto bezduché učenie spôsobuje rozvrat a je v podstate zdrojom súčasnej krízy, ktorú možno nazvať krízou ľudskosti. Vzrástlo mravné lajdáctvo, otupenosť k bezpráviu, posmech z idealizmu, ľahostajnosť k pravde, zbabelnosť v presvedčení a smelosť v neľudskosti - to sú neodstrániteľné míľniky na ceste k lepšiemu zajtrajšku. Pri takomto ponímaní života neočakávajme ľudskosť- pretože tu nenájdeme dobrú vôľu a odvahu poznať pravdu. Ide nám o rozumné, slobodné myslenie , spravodlivosť, právo, vyslobodenie človeka z okov mravnej a hmotnej biedy. Vôbec nie je úspechom, ak vytvoríme nové konstrukcie v technike, úspech spočíva vo vytvorení a dokázaní konštrukcií pojmov vo vede a vo verejnom spoločenskom živote, v zblížení všetkých jednotlivcov a národov. Niekedy musíme skutočne ľutovať, že technický pokrok napreduje míľovými vpred a naopak mravnosť kráča takmer detskými krôčikmi.
Preto musí prísť realizmus - cesta zdravého rozumu. Rozum je tvorca účelnosti a dobra vo svete. Ďnešný človek sa vzdáva pravdy. A predsa človek sám rozhoduje o svojom bytí, o svojom osude.
Žiť znamená správne sa rozhodovať v každom okamihu. A od tejto povinnosti človeka nik neoslobodí. Je akoby zamurovaný vo svojej slobode, je na slobodu odsúdený. Nie je obdarený slobodou len preto, aby sa stal neslobodným.
Pojmy dobra a zla sú založené na rozumovom poznaní a na ľudských skúsenostiach. Samotná inteligencia nevytvára dobro. Inteligencia, sila vôle a morálka sú síce späté, ale mravný zmysel pre vytvorenie dobra je oveľa dôležitejší ako inteligencia. Dobro je konštantné, nemeniteľné, no môže byť väčšie alebo menšie, a rovnako, ako dobro aj cnosť je zvláštnym stavom duše, ktorý nepodlieha strastiam a zmenám.
Ľudia v moderných časoch vynaložili najväčšie úsilie v dejinách, aby vytvorili nové formy krásy a života všetkými prostriedkami, ktorých je človek schopný. Vzniká však veľká irónia, či sú vôbec schopní vyťvárať, ba dokonca spoznávať krásu, či sú schopní usporiadať život a vytvoriť novú, vyššiu syntézu sily a harmónie.
Generácia, ktorá váha a nedokáže sa vyjadriť ani o kráse, ani o živote, ani o dobre a zle, je priemerná, povrchná, je bez hĺbky ducha a stále mení svoj názor. Obdivuje a velebí to, čo donedávna preklínala, a zabúda na svoj odpor. Takáto generácia je chorobná a potrebuje sa liečiť.
Seba, svoju osobu má každý stále pri sebe a môže preto pre seba a na sebe stále pracovať.

Iba vtedy dokáze človek splniť svoju životnú úlohu, keď sa stane strážcom najčistejších a najvyšších duševných hodnôt.
Každý človek má čas, aby vynikol a bol prospešný pre ostatných. Jeho život musí byť riadený. V konaní a rozhodovaní je najcennejšia rozumová činnosť, teda uvažovanie. Rozkoš a vášne musíme vedieť ovládať, a nie byť v ich zajatí.
Každý človek musí byť filozofom. Kritická filozofia je reformou života: urobiť zo seba lepšieho človeka. Preto je spomedzi všetkých vied najúčelnejšia a najdôležitejšia práve etika, poznanie účelnosti cností, ktoré musí vychádzať z vlastného vnútra. Človek, ktorý si nedokáže priznať svoje chyby, bude v žiote neštastný. Len ten sa stane silným, kto si včas uvedomí svoje chyby.
Najväčšou cnosťou je trpezlivosť. Čas ti poskytne príležitosť vysporiadať sa s akoukoľvek bolesťou. Život prináša veľa utrpenia a bez viery by sme neboli schopní uniesť jeho bremeno. Preto viac v živote dosiahne ten, kto bol nútený sa prebíjať rôznymi prekážkami.
Nedostatok poznania je podstatou ľudského zla. Duševne zanedbaný človek sa nepochopiteľným veciam buď posmieva, alebo si ich uctí, buď ich vyhľadáva, alebo ignoruje. Mravne neškolený človek je len prostý tvor, ktorý je schopný všetkého- často býva nebezpečný. Človek so zanedbaným duchom nedokáže využiť svoje sily na morálny prospech, pretože nechápe skutočný život. Nedokáže žiť, pracovať, zápasiť, trpieť s radosťou a beznádejne milovať. Je popudlivý, zlostný a nevie sa ovládať. Hnev je krátke šialenstvo a strata sebaovládania je taktiež cesta k šialenstvu. Zanedbaný duch je nízky, závistlivý a rád súdi iných, nikdy nie seba. V krvi a kostiach má hnis v podobe závisti. Všetky nešťastia musí človek chápať a brať ako skúšobné prvky v jeho živote. Podstatou zla je nepoznanie pravdy a nezáujem. Všetko, čo prijímame alebo vnímame, ďobré aj zlé, sa stáva v našom vedomí súcnom. Preto pozor, pri výbere hodnôt musíme byť veľmi opatrný!
Človek, ktorý nehľadá zmysel života, je zaostalý. Zaostalosť spočíva v duševnej lenivosti. V každej duši je ukrytá túžba po premýšľaní o sebe, o zmysle života, túžba po skúmaní a poznávaní vlastných síl a zákonitosti života. Aby všetkému jasne porozumela, je obdarená rozumovým nadaním a túžbou po vyniknutí. Človek, ktorý pre vlastnú lenivosť zanedbáva duchovný rast svojej osobnosti, má rozumový defekt spôsobujúci jeho duchovný a morálny úpadok. Každý človek má svoj život vo vlastných rukách a môže sa odpútať od zvieracej nevedomosti, môže prejsť škoľou vedenia a sebapoznania, pretože účelom sebavýchovy je prebudenie silnej individuality či osobnosti.

Čas neúprosne uteká a nie je v našich silách vrátiť ho späť. Preto ak sa človek v duchovnom raste oneskorí, zakrnie a prehrá celý svoj žiyot. Človek je stvorený pre pravdu, a preto celou svojou dušou po nej prahne. Je potrebné si uvedomiť, akým vel'kým a osudným omylom by bolo zatemnenie pojmu pravdy, ktorý je spoločný pre celé ľudstvo.
Pravda poznania má svoj základ v bytí. Pravda sa dokonale uskutočňuje v úsudku. Máme pravdu vtedy, ak je nejaká vec v našom úsudku taká, aká je vskutočnosti. Pravda sa v rozume nachádza potiaľ, pokiaľ sa rozum zhoduje s poznávanou vecou. Pravda vysvetľuje alebo ukazuje bytie. Teda pravdu poznania nemôžeme nachádzať v zmsyslovom poznaní, ale iba v rozume, ktorý je, vďaka svojej nehmotnej mohutnosti schopný predmety nielen poznávať, ale aj uvažovať o svojom poznaní.
Pravda teda vynáleží rozumového poznaniu. Rozumové poznanie však predpokladá aj poznanie zmyslové. Zmyslové poznanie prebieha na základe činností vonkajších zmyslov (zrak, sluch atď.) a zmyslov ktoré nazývame aj vnútornými (napríklad obrazotvornosť). Okrem zmyslového poznania má človek aj poznanie iné, podstatne vyššie, a to poznanie rozumové. Človek má schopnosť vnímať zmyslami rôzne telesné vlastnosti a zároveň dokáže rozumom pochopiť aj nehmotné veci - čas, priestor, myšlienku, vieru, cnosť, Iásku, Boha a iné. Je schopný vytvárať si nielen zmyslové predstavy, ale rozumom dokáže tvoriť aj všeobecné abstraktné pojmy. Je teda rozdieľ medzi rozumovým a zmyslovým poznaním.
Rozumové poznanie je podstatou slobody vôle. Vôľa je tá mohutnosť, ktorá sa opiera o dobro spoznané a predložené rozumom. Keďže rozum a vôľa sú nehmotné mohutnosti, nehmotná je aj podstata, z ktorej pochádzajú, teda ľudská duša. Všetko, čo je nehmotné, je duchovné, a čo je duchovné, je aj nesmrteľné, večné a nezaniká.
Telesná smrť nemôže spôsobiť zánik duchovnej podstaty, rozumu a vôle, a preto sa duša môže ďalej rozvíjať a zdokonalovať aj bez tela. Poznanie môže prebiehať donekonečna.
Svojou rozumovou činnosťou je duša nezávislá od tela, pretože rozumová a vôľová činnosť sú duchovné, vychádzajúce z duchovnej duše. Preto žiadny hmotný orgán nie je a nemôže byť spoluzdrojom a spolupríčinou tejto činnosti.
Pri nehmotných úkonoch telo pomáha tak, že prijíma látku, z ktorej duša prostredníctvom rozumu abstrahuje pojmy o veciach.
Samotné poznanie prebieha jedine v našom subjekte, ktorý sa vďaka nemu zdokonaľuje.
Zo všetkých žijúcich tvorov iba človek bol obdarený rozumom, slobodnou vôľou a svedomím.

Človek ako mysliaci tvor je obdarovaný aj túžbou, aby premýšľal o zmysle svojho života, o skutočnosti a o zmysle svojho pôvodu i pôvodu sveta, aby chápal tvorivú silu a aby pátral po zákonoch života a smrti. V ríši všetkých tvorov iba človek má ducha, ktorý si uvedomuje sám seba.
Ľudia sa však učia, že človek sa vyvinul zo zvieraťa. Toto zviera sa stále zdokonalovalo, až na poločloveka. Polozviera, poločlovek sa neustále vo svojom vývoji približoval k dnešnému človeku, až jedného dňa dospel k ľudskému vedomiu, k vedomiu seba samého, k reči a mysleniu. Človek si čoraz väčšmi uvedomoval sám seba, až jeho zmyslový život dospel k rozumovému. Takto a podobne nás učí dnešná pokroková veda o pôvode človeka, hoci je viac ako isté, že človek sa na svete objavil ako dokonalý tvor.
Svojím telom a telesnými funkciami sa človek podobá ostatným živočíchom a má s nimi veľa spoločného. Podstatný rozdiel medzi človekom a zvieraťom spočíva v duševnom živote, teda v tom, že človek môže samostatne myslieť a slobodne chcieť.
Hoci je človek obdarený rozumom a slobodnou vôľou, nevie, prečo je na svete, načo je život, nepozná svoj konečný cieľ. Dnešné nebezpečenstvo laicizmu je deliacou čiarou duší. Na jednej strane sa nachádza racionalistická viera, na druhej kresťanská.
Niektorí ľudia hovoria, že človek má len pozemské určenie a musí sa spoliehať iba na svoje ľudské sily, aby toto svoje určenie mohol uskutočniť. Iní ľudia sú zas presvedčení, že ľudské určenie je nadprirodzené a človek ho nemôže uskutočnit bez Božej pomoci. Medzi vierou racionalistickou a kresťanskou existuje zápas.
Rozvoj techniky musí prebiehať súčasne s rozvojom zásad spravodlivosti a lásky, zásad kresťanstva.

Každý životný zážitok má vnútorné a vonkajšie príčiny. Život na nás kladie nároky a istým spôsobom nás tyranizuje. Sme nositeľmi tohto života, závisí len od nás, ako ho využijeme.