Dominikáni vytvorili hlavné aristotelské scholastické systémy. Františkáni sa pokúšali zlúcit starý novoplatónsky augustinizmus s novým filozofickým materiálom z Aristotela v podaní Arabov a Židov. Je treba rozlišovat dve františkánske školy: starú spojenú s menom Alexandra Halského a Bonaventury a novú, založenú Dunsom Scotom. Anglický teológ Alexander Halský bol prvým známym scholastikom u ktorého sa prejavil vplyv arabsko-židovskej filozofie. Pre teologické úcely využil všetky odbory Aristotelovej filozofie. Uznáva, že obecniny existujú v pred vecami v božskom rozume. Sú prototypmi všetkých vecí. Podla týchto vzorov stvoril boh svet z nicoho. Slávnym žiakom Alexandra Halského bol Ján Fidanza, prezývaný Bonaventura. Podla Bonaventuru je všetko na svete stvorené z látky a formy. Obecnou formou všetkého telesného je svetlo. Všetky predmety a telá sa zúcastnujú na svetle a na rozsahu ich úcasti závisí stupen a poradie ich existencie. Na otázku, ci zdrojom poznania sú zmysly odpovedá : „je nutná priznat, že duša poznáva boha, samú seba aj to, co existuje v nej samej bez pomoci nejakých vonkajších zmyslov.“ K poznaniu boha vedenia dlhá cesta vnútorného dozrievania. V nej sa dá dosiahnut extáza, v ktorej clovek splýva s božstvom. Prípravou k tomu je svätý život a vrúcna modlitba.

Prvým významným predstavitelom scholastického aristotelizmu bol Albert Velký. Mal pomerne široký vedecký prehlad a zaoberal sa množstvom odborov ako napríklad alchýmiou, zoológiou, botanikou atd. Hlásal názor o gulatosti zeme a zúcastnil sa sporu o jej pohybe. Hlavný Albertov význam však tkvie v tom, že obrátil pozornost stredovekých myslitelov k štúdiu Aristotela a tým dal podnet k dalšiemu vývoju filozofie. Albert oddeluje oblasti teológie a filozofie.

Tomáš Akvinský ( 1225 – 1274)

Dovršil stavbu katolíckej teológie, jeho ucenie je dodnes uznávané katolíckou cirkvou ako jediná pravdivá filozofia. Tomáš Akvinský je taliansky dominikánsky teológ, žiak Alberta Velkého. V jeho rozsiahlom diele vyvrcholili pokusy o vytvorenie cirkevnej feudálnej filozofie. Cirkev ocenila predovšetkým spôsob, akým Tomáš dokázal zapojit rozum do výstavby katolíckych dogiem: bola zachovaná priorita viery bez toho, aby medzi rozum a vieru bola položená neprekrocitelná hranica. Náboženské dogmy zostávajú zjavenými pravdami, rozum môže dokázat nielen ich prospešnost a úcinnost, ale predovšetkým rozum nachádza dôvody oprávnujúce vieru.

Teológia a filozofia sa tak navzájom doplnujú, teológia smeruje od boha k stvorenému, filozofia od stvoreného k bohu, tak má „prirodzený rozum slúžit viere“. Filozoficko – teologická stránka jeho systému sa sústreduje na výklad základných kategórií Aristotelovej metafyziky: látka a tvar- materia, forma; možnost a skutocnost – potentia, actus; podstata a prípad – substancia, accidenc a zaoberá sa aj Aristotelovým ucením o prícinách. Zatial co boh je podla Tomáša cisté uskutocnenie jednotlivé veci stvoreného sveta vznikli spojením látky a formy: cistá látka existuje len v abstrakcii.

Scholastické je aj Tomášove rozlišovanie súcna, bytia na essentia - bytost a existentia - bytie. Ak essentia urcuje podstatu vecí, tak len pristúpením existentia dostáva vec reálnu existenciu. Len u boha splýva Bytnost a bytie v nerozlíšenú jednotu. Boh je cistá forma, cistá aktuálnost. On je hybnou a konecnou prícinou sveta. Svet nie je vecný, ale stvorený bohom z nicoho. Svet je vyložený ako hierarchicky usporiadaný, vo svojej kvalitatívnej rôznorodosti nemenný. Nad neživou prírodou sa nachádza oblast rastlín a živocíchov , štvrtú vrstvu predstavuje svet ludí. Posledným cielom a zmyslom všetkého existujúceho je boh – najvyššia skutocnost. Nehybným stredom vesmíru je Zem, ktorá je tu pre cloveka.

Ludskú osobnost definuje Tomáš pomocou rozumnosti, individuálnosti, substancionálnosti a možnosti riadit svoje ciny. Duša je substancionálna forma, ktorá premiena prvotnú hmotu na ludské telo. Intelekt je neoddelitelný od duše. Individuálna duša je nesmrtelná, zánik tkvie v oddelení formy od hmoty a duša predsa potrebuje hmotu. Konecným cielom cloveka je blaženost. Najvyššia blaženost spocíva v najvyššom dobre, t.j. videniu boha. Úplná a stála blaženost je dosiahnutelná iba na onom svete. Tomáš Akvinský zavrhuje ontologický dôkaz existencie boha. Podla neho môže byt existencia boha dokázaná len na základe existencie sveta ako božieho výtvoru.

Tomáš Akvinský uvádza 5 takýchto dôkazov:

1. Musí existovat prvý hýbatel 
2. retaz prícin nemôže byt nekonecná, musí existovat prvá prícina 
3. všetky veci sveta sú náhodné, náhoda závisí na nutnosti, musí teda existovat absolútne nutná bytost. 
4. veci majú rôzne stupne dokonalosti, musí teda existovat úplne dokonalá bytost.
5. Úcelnost prírody nemôže byt objasnená prirodzenými prícinami, je teda nutné prijat nadprirodzenú rozumnú bytost, ktorá riadi tento svet.

S pomocou Aristotela vypracoval Tomáš aj svoje etické a sociálne ucenie. Spolocenská nerovnost je dôsledkom hriechu prvých ludí, zároven však odpovedá aj prirodzenému deleniu ludí podla ich cinností. Vedúce miesto v spolocnosti patrí bohom založenej cirkvi, ktorá pre všetkých získava potrebnú božiu milost a predstavuje aj nevyhnutného prostredníka k dosiahnutiu konecného ciela všetkých ludí – posmrtnej spásy. Tomistická filozofia tu spojuje v jednotu svet nadprirodzený aj prirodzený a tak vypracováva aj priamu apologetiku daného spolocenského poriadku.

Vo svojej teórií poznania sa priklána k Aristotelovmu uceniu o formách. Všetko poznanie sa deje v subjekte prostredníctvom vnímania objektu. Nevníma sa však celá existencia predmetu, ale len to, co je dôležité pre subjekt. Poznávanie stráca pri vstupe do duše poznávajúceho svoju materiálnost, môže do nej vniknút len ako forma. Forma predmetu je jeho myšlienkovým obrazom. Vec existuje súcasne mimo nás v celom svojom bytí a vo vnútri nás ako náš obraz. Vdaka obrazu vchádza predmet do duše, do myšlienok. Duša prijíma cudziu formu bez toho, aby stratila svoju vlastnú. Schopnost poznávat sa stáva skutocným poznávaním pôsobením objektu. Tomáš rozlišuje zmyslové formy poznania a rozumové formy. Zmysly zachytávajú predmet len podla vonkajších náhodných príznakov ako sú obrys, farba, chut, ale rozum preniká do podstaty predmetu. Zmyslová forma teda odráža len jednotlivé vlastnosti predmetu, rozumová forma vystihuje podstatu predmetu. Táto teória znamená znacný krok vpred vo vývoji scholastiky.