1992 sme aj v tomto ohľade udržiavali štandard Višegradskej skupiny a všetky ostatné pridružené krajiny EÚ boli na tom v tom či onom ohľade horšie. V r. 1994 sa naše skóre zhoršilo, zatiaľ čo skóre všetkých ostatných krajín, vrátane Rumunska, sa zlepšilo. V r. 1995 sa tento trend zachoval. A tak „jedinou výnimkou je Slovensko, kde vývoj nabral zhubný smer po návrate Vladimíra Mečiara k moci“ (Skak, M., 1996, s. 22)

3.10 Legislatívna rovina
Legislatívna rovina zakotvenosti, rozvíjania a uplatňovania, resp. medzier, nedodržiavania a priameho porušovania občianskych a politických práv sa môže týkať rôznych aspektov. Sumarizujme základné z nich, ktoré by malo Slovensko prijať, alebo už prijalo :
Pre Slovensko je od jeho osamostatnenia príznačné nedržanie kroku s celkovým trendom ústavného a legislatívneho vývoja ostatných pridružených krajín EÚ v oblasti ľudských práv. Slovenský parlament prijal len jeden nový ústavný zákon, inšpirovaný postupmi v týchto krajinách a znamenajúci pokrok v ľudskoprávnej oblasti, uzákonenie inštitúcie ombudsmana ,ktorá však de facto nefunguje. Príčinou je absencia jej hlavného článku – verejného ochrancu práv, ktorý nebol v parlamente zvolený kvôli nezhodám vo vnútri vládnej koalície. Dosiaľ neboli prijaté zásadné vykonávacie zákony, ktoré by Ústavu SR v mnohých ohľadoch uviedli do života. Z hľadiska postavenia ľudských práv v krajine bolo najspornejšie sústavné cieľavedomé vypracúvanie a predkladanie celého súboru reštriktívnych a dokonca aj priamo protiústavných návrhov zákonov vládou. Ich schvaľovanie vládnou väčšinou v NR SR po jej víťazstve v parlamentných voľbách 1994 nie je žiadnym problémom. Už len ich náhodný výpočet je neradostný: návrhy novelizácie Trestného zákona (zákon na ochranu republiky), nový vysokoškolský zákon, zákon o nadáciách, zákon o štátnom jazyku, zákon o územno-správnom usporiadaní, zákon o prokuratúre, zákon o Matici slovenskej, zákon o zahraničných Slovákoch a rad ďalších. V tomto duchu sú už pripravené na predloženie ďalšie návrhy zákonov (napr. návrh policajného zákona). Tieto právne normy vyvolávajú masové protesty dotknutej verejnosti (napr. vysokoškolský zákon pre obmedzovanie akademických slobôd, návrh zákona na ochranu republiky pre návrat k totalitnému „duchu zákonov“ a pod.), takmer každý z nich bol prezidentom namietaný a vracaný parlamentu a po opätovnom schválení sú prezidentom a opozíciou predkladané Ústavnému súdu SR na preskúmanie. Výroky ÚS SR iba potvrdzujú protiústavné kroky parlamentnej väčšiny. Vládna väčšina námietky obvykle arogantne ignorovala.