Ľudské a občianské práva

OBSAH
1 Úvod 5
2 Metodika práce 7
3 Teoretická časť 8
3.1 Chammurapiho zákonník 8
3.2 Desatoro božích prikázaní 8
3.3 Rímske právo 9
3.4 Magna charta libertatum 9
3.5 Zlatá bula 10
3.6 Ústavný vývoj na slovenskom (československom) území 10
3.6.1 Ústavy prvej republiky 10
3.6.2 Totalitné ústavy 12
3.7 Hlavné medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa
ľudskými právami 14
3.8 Porušovanie dokumentov v SR 15
3.8.1 Porušovanie medzinárodných dokumentov 15
3.8.2 Porušovanie ľudských práv zakotvených v ústave a 17
zákonoch SR
3.9 Porovnanie a trendy v rámci skupiny pridružených
krajín EÚ 19
3.10 Legislatívna rovina 21
3.11 Rovina politickej kultúry 22
4 Výskumná časť 25
4.1 Formulovanie cieľa 25
4.2 Hypotéza výskumu 25
4.3 Metóda výskumu 25
4.4 Výber študentov 25
4.5 Analýza a interpretácia výsledkov výskumu 27
5 Záver 37
6 Zoznam použitej literatúry a internetových adries 38
7 Príloha 39

1 ÚVOD

Na nasledujúcich stranách sa budeme bližšie zaoberať problematikou ľudských práv a slobôd. Najprv sa preto pozrieme, čo sa vo všeobecnosti chápe pod týmto pojmom. Napr. Slovník spoločenských vied (SPN 1997) hovorí: „Ľudské práva sú oprávnenia priznané jedincovi, ktoré mu umožňujú plne využívať svoje schopnosti, inteligenciu, talent a znalosti na uspokojenie svojich záujmov, potrieb a túžob. Sú také podstatné pre dôstojnosť a autentickosť ľudskej bytosti, že by ich mala rešpektovať každá politická moc. Ich odňatím ľudská bytosť prestáva byť človekom. Ľudské práva sú priestorom slobody jedinca, do ktorého nesmie zasahovať štátna moc.“
Za prvé deklarácie sa považujú americká Deklarácia nezávislosti (1776) a francúzska deklarácia práv človeka a občana (1789). Nový rozmach ľudských práv nastal po druhej svetovej vojne zásluhou OSN. Valné zhromaždenie OSN prijalo v roku 1948 Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá sa stala východiskom pre ďalšie dokumenty, najmä Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966) a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966).
My sa však budeme snažiť o pohľad na ich vývoj v širšom uhle, pretože si myslíme, že nám to umožní pochopiť zmysel niektorých práv, súvislosti medzi nimi a lepšie odhadnúť smerovanie spoločnosti v tejto oblasti. Možno sa opýtate prečo. Prečo je dobré poznať vývoj práv, načo hľadať ľudské práva zakotvené napríklad v Chamurapiho zákonníku, aténskom, či rímskom práve...
Pokúsime sa aspoň v stručnosti odpovedať a bude to odpoveď nielen na túto otázku. Pre ľahšie sledovanie našich myšlienok sme odpoveď rozdelili do niekoľkých bodov. · Problém práva (právo - súhrn práv a povinností) a jeho porušovania je starý ako ľudstvo samo. Je to asi jednou z prirodzeností človeka, že ho láka všetko zakázané. Pre príklady nemusíme chodiť ďaleko, stačí nám zobrať si do ruky Bibliu, a hneď na začiatku Adam, Eva a zakázané ovocie.. · Ak chceme nejaký problém riešiť, musíme preniknúť do jeho podstaty a tak je to aj v tomto prípade. Tak ako každá cesta aj vývoj človeka a jeho práv a slobôd smeruje „odkiaľ“ – „kam“. Ak chceme poznať „kam“, mali by sme najprv zistiť „odkiaľ“. Je to ako v geometrii. Nikto nedokáže narysovať úsečku ak pozná len jeden bod. O to ťažšie je to s krivkou.

Dovoľte malú schému:


„kam“
„súčasný stav“

„odkiaľ“

Bod, ktorý poznáme (vieme zistiť), je „súčasný stav“ ľudských práv. Ďalej potrebujeme čo najviac bodov z minulosti, aby sme si mohli urobiť čo najjasnejšiu predstavu o doterajšom vývoji ľudských práv. Potom môžeme na základe zisteného nazerať do budúcnosti. Veď národ, ktorý zabudne na svoju minulosť nemá pred sebou veľkú budúcnosť.
· No a také „nazeranie do budúcnosti“ nám napríklad pomôže vidieť nástrahy ohrozujúce práva človeka a vyhnúť sa im (za ideálneho stavu by sa už nikdy nemal opakovať holokaust, vojny a iné hrôzy). Čo je nemenej dôležité, jasnejšie uvidíme aj súčasnú situáciu (napríklad v čom pokrivkáva terajší systém...).
Cieľom nasledujúcich strán nie je vypracovať podrobnú analýzu súčasného právneho systému, ani konkurovať historikom práva.
Chceme len sústrediť materiál, z ktorého by sme sa mohli myšlienkovo odpichnúť, a na ktorom by sme mohli postaviť svoje závery. Nerobíme si ilúzie, že naša práca zmení svet. Nás však donútila zamyslieť sa nad týmto problémom a ak sa to stane každému, kto si ju prečíta budeme viac ako spokojní. K jej vypracovaniu nás viedla naša nespokojnosť s prístupom k dodržiavaniu ľudských práv. I záujem o históriu a súčasnú politickú situáciu doma i za hranicami, najmä však túžba žiť v lepšom svete a prispieť k tomu svojou trochou. Prajeme si, aby sme my a naši potomkovia nemuseli prežiť to čo naši rodičia a starí rodičia. Považujte, prosím, túto prácu za oslavu toho, kto pre dosiahnutie tohto cieľa čokoľvek urobí.



2 Metodika práce

V našej práci, predovšetkým v teoretickej časti, sme vychádzali z odbornej literatúry v odbore história, právo, politológia a štatistika, a tiež z vlastných skúseností so stavom ľudských práv na Slovensku. Fakty, ktoré uvádzame v tejto práci, sme z veľkej časti získali na Internete. Výraznou pomocou nám bola ročenka z edície Slovensko v pohybe – Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch na rok 1997 vydaná Inštitútom pre verejné otázky. Táto ročenka zaznamenáva obdobie novodobých dejín Slovenska, v ktorom boli najčastejšie a najvýraznejšie porušované ľudské a občianske práva.
Na základe vlastného výskumu sme zistili, že študenti a občania všeobecne, nepoznajú svoje práva, a ak áno, len v malej miere. Nie všetci vedia na koho sa obrátiť v prípade ich porušovania.

Chceli by sme navrhnúť riešenia tohto problému a zhrnúť aspoň základné dokumenty týkajúce sa ľudských práv, a takto napomôcť budovaniu kultivovanej občianskej spoločnosti na Slovensku.
Otázky v dotazníku, ktorými sme zisťovali názory a vedomosti študentov v oblasti ľudských práv , sme vyhodnocovali na základe viacerých kategórií – viera, pohlavie, typ školy.. Z celkového počtu 234 respondentov sme vybrali na základe metodológie 120 respondentov. 3 TEORETICKÁ ČASŤ

3.1 Chammurapiho zákonník
Keď sa v 19.storočí pred Kristom usadil v oblasti Babylonu ďalší amurejský kmeň, nestalo zdanlivo nič mimoriadne. Sumersko - akkadské obyvateľstvo kraja sa jednoducho muselo zmieriť so skutočnosťou, na ktorej nemohlo nič zmeniť. Prisťahovalci však nezanikli medzi starousadlíkmi ako iné kmene, ale dokázali vzápätí vytvoriť, hoci neveľký, vlastný štát. Uplynulo sotva sto rokov a potomok týchto kočovných Amurejcov Chammurapi (1792-50 pred Kr.) vytvoril veľríšu od Perzského zálivu po Sýrsku púšť. Bol nepochybne veľkým bojovníkom a štátnikom, ale nás skôr zaujíma jeho zákonodarné úsilie.
Zákonodarstvu a všetkému, čo s ním súviselo, venoval mimoriadnu pozornosť. Ak sa niekto dovolával spravodlivosti až u neho, dal vždy celý prípad prešetriť, a to i vtedy keď išlo o žalobu namierenú priamo proti palácu. A nemožno už tu vidieť zárodky práva na spravodlivý proces? Alebo ďalej § 1: „Ak niekto niekoho obvinil a udal ho z vraždy, ale nevedel mu to dokázať, ten, kto ho obvinil, bude potrestaný smrťou.“ Možno sa aj toto podobá na dnešné: právo na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena. Paralel s dnešnými právami tam nájdeme ešte veľa, všetky však majú jednu spoločnú črtu. Je pre ne príznačné, že na ochranu jedného práva porušuje druhé napríklad trest za poškodenie dobrého mena je porušením najzákladnejšieho práva, práva na život. Bola však taká doba, a vtedy bol Ch. zákonník obrovským pokrokom. „Aby silný neubližoval slabému, aby sa sirote a vdove dostalo práva, aby v Babylone – meste, ktorého základy sú zaistené ako nebesá a zem, sa súdila podľa práva krajiny, aby ukrivdený dosiahol právo vyryl som svoje vzácne slová na svoju sochu KRÁĽ SPRAVODLIVOSTI.“


3.2 Desatoro božích prikázaní
Oveľa pokrokovejší bol ďalší zákonník, ktorý vznikol ani nie dvesto rokov neskôr. Áno tušíte správne je to Desatoro. Jeho aktuálnosť a nadčasovosť možno odvodzovať od jeho božského pôvodu, ale veď aj Chammurapi tvrdil, že jeho zákony mu diktoval boh spravodlivosti Šamaš.
5. Nezabiješ! – právo na život – zakazuje sa v ňom škodiť blížnemu, alebo sebe na tele i na duši. Ani zvieratá sa nesmú trýzniť
7. Nepokradneš! – právo na ochranu majetku
8.

Nepovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! – právo na ochranu dobrej povesti a mena ...

3.3 Rímske právo
Pre nedostatok priestoru sa nemôžeme rímskemu právu venovať podrobnejšie a ani to nie náplňou tejto práce. Rímske totiž netvorili všeobecne platné ustanovenia, ale pozostávalo z jednotlivých actiones (žalôb). Preto za všetky vyberieme len jeden príklad:
Milánsky edikt (313) „Ja, cisár Konštantín, a ja, cisár Ricinius, sme zvážili všetko, čo slúži na úžitok a osoh štátu a rozhodli sme sa poskytnúť kresťanom, tak ako aj všetkým ostatným, slobodnú voľbu nasledovať toho boha, ktorého si želajú, aby nám bolo božstvo a nebesá, nech sú akékoľvek, naklonené.“ Čo iné sa za týmto skrýva, ak nie sloboda vierovyznania.
Pravdaže rímske právo poznalo aj základné ľudské práva (právo na život, na ochranu majetku...), ale nepriznávalo ich všetkým. Podľa „Osobného práva“ mali „osobnosť“ – caput – persona (schopnosť byť nositeľom práv a povinností) len tí, ktorí spĺňali tieto podmienky:
1. sloboda
2. občianstvo
3. čelné postavenie v rodine
(podľa Corpus iuris civilis – zbierka rímskeho práva, ktorá vznikla okolo 530 zásluhou cisára Justiniána).

3.4 Magna charta libertatum
Rímske právo sa používalo počas celého stredoveku. Pod jeho vplyvom vznikla aj anglická Veľká listina slobôd (Magna charta libertatum). Neznamenala výrazný posun, len znovu potvrdila dovtedy platné zásady, ktoré však boli panovníkom porušované. Platila len pre slobodných obyvateľov čiže šľachticov. Pre jednoduchých ľudí nemala zásadnejší význam. Opäť sa tu uzákoňuje právo na spravodlivý súdny proces: „Každému slobodnému obyvateľovi sa zaručuje, že ho nebudú svojvoľne prenasledovať a súdiť ho môžu len stavovsky seberovní a podľa zákonov krajiny.“ Význam Veľkej listiny je skôr v tom, čo otvára než v tom, čo v skutočnosti je. Na podobných zásadách stála aj listina Habeas corpus (1679) – presne stanovovala podmienky zatknutia. „Žiadny slobodný muž nebude uväznený alebo vypovedaný ani inak zničený, pokiaľ sa tak nestane zákonným rozsudkom jemu rovných alebo zákonom krajiny.“

3.5 Zlatá bula
Je to dokument myšlienkovo veľmi podobný Veľkej listine, týka sa predovšetkým kráľových servientov, rozdeľovania a darovania majetkov (spravodlivo darované majetky nemôžu byť bezdôvodne odňaté) Pre prostých ľudí nemala veľký význam, pretože obhajovala iba práva šľachty.

3.6 Ústavný vývoj na slovenskom (československom) území 3.6.1 Ústavy prvej republiky
Recepčný zákon (zákon č.11/1918 Zb. o vzniku samostatného štátu z 28. 10. 1918). Schválený Národným výborom ešte v deň vzniku prvej republiky.

Potvrdzuje odtrhnutie od Rakúsko – Uhorska a uvádza vzniknutý Československý štát ako suverénny a samostatný, s jedným národom československým. Neurčuje ešte formu štátu.
Dočasná ústava (zákon č. 37/1918 Zb. zo dňa 13. 11. 1918 o dočasnej ústave). Ustanovuje formu štátu – republiku. Obsahuje 4 „články“. V článku 1. sa Národný výbor rozšíril (na 256 členov) a súčasne s tým sa premenil na jednokomorové Národné zhromaždenie, ktoré malo vypracovať riadnu ústavu. (Zastúpenie politických strán sa zhodovalo s ich zastúpením v Národnom výbore). Článok 2. popisuje úrad prezidenta *. Čelného predstaviteľa štátu a armády volí NZ. Má okrem práva veta (možnosť vrátiť parlamentu už schválený zákon k novému prejednaniu) viac menej reprezentatívnu právomoc – zjednáva zahraničné zmluvy, na doporučenie vlády menuje sudcov, VŠ profesorov, vyšších dôstojníkov a na doporučenie NZ tiež: členov vlády, vypovedá vojnu a vyhlasuje mier, podpisuje zákony. Ďalej má právo vyhlásiť amnestiu, udeliť milosť odsúdenému a zastaviť trestné pojednávanie proti obžalovanému. Nie je trestne zodpovedný a pred nastúpením do úradu je povinný zložiť prezidentský sľub. V článku 3. a 4. je opísané zastúpenie výkonnej moci – vláda (prezident opísaný samostatne) a súdnej. Ústava bola naozaj dočasná, stručná (2 x A4), nezaoberá sa napríklad imunitou sudcov a poslancov a právami menšín?
* Tejto kapitole venoval bývalý Národný výbor pravdepodobne rozsiahlu pozornosť – je cez celkovú stručnosť dokumentu pomerne rozsiahla a dobre prepracovaná. Naše nadchádzajúce ústavy ju prijímajú celkom bez zmien.
Ústavná listina Československej republiky (zákon č. 121/1920 Zb.). Vydaná 19. 2. 1920 NZ ako prvá riadna ústava nedávno vzniknutej republiky. Predslov tu zastupuje samostatný zákon (z tohto dňa), „ktorým sa uvádza Ústavná listina Československej republiky“, ktorá ruší zákony odporujúce ústave, potvrdzuje jediný národ československý a definuje činnosť a zloženie ústavného súdu. Ústava prehlasuje Československú republiku za suverénny štát národa československého. Zavádza úplnú rovnosť všetkých ľudí pred zákonom – ruší výsady rodu, povolania a pohlavia. Ustanovuje formu štátu – republika, štátny znak a farby, nedotknuteľnosť hraníc štátu (zmena môže byť schválená len ústavným zákonom), nedeliteľnosť a jednotnosť územia. Československú republiku tvorí zem česká, moravská, slovenská a Podkarpatská Rus, ktorá má zvláštne autonómne postavenie. Občianstvo je jednotné – československé.

Spĺňa už hlavné zásady demokracie – rozdelenie štátnej moci a do oboch komôr NZ volebné právo rovné, všeobecné, priame a tajné (podľa zásady pomerného zastúpenia), zaručuje práva národných, jazykových, náboženských a všetkých ostatných menšín, ďalej nezávislosť sudcov a ich ochranu (nemôže byť zbavený prípadu, prevelený atď.), zaručuje občianske práva a slobody (*, nové domáce učenie, slobodné myslenie, súkromné vlastníctvo je obmedzené iba zákonom). Rodine ponúka ochranu štátom. Zavádza brannú povinnosť. Zákony ustanovuje NZ, ktoré sa skladá z Poslaneckej snemovne (vol. pr. od 21, pas. 30 rokov, na 6 rokov) a Senát (vol. pr. od 26, pas. 45 rokov, na 8 rokov). Poslanci, senátori majú poslaneckú imunitu (nepostihnuteľnosť za výroky v Národnom zhromaždení a možnosť odmietnuť svedčiť na súde, pokiaľ sa svedectvo týka výkonu ich funkcie) a skladajú sľub podobne ako prezident a ministri. Obidve komory navrhujú zákony a uznášajú sa na nich (väčšiu právnu silu a právomoc má Poslanecká snemovňa). Exekutívou je poverená vláda (vytvorená zo zástupcov najsilnejších strán v Národnom zhromaždení) a prezident (volený na 7 rokov, od 35 rokov), postihnuteľný iba za vlastizradu. Zvoláva NZ a môže rozpustiť obidve jeho komory (tie by zastupoval 24-členný výbor, ktorý volia poslanci zo svojho stredu). Vláda je zodpovedná NZ, vydáva vládne nariadenia a podáva NZ návrhy zákonov. Na čele vlády stojí predseda, ktorý je po mocenskej stránke prvým mužom štátu. Ostatní členovia vlády – ministri, sú poverení vedením určitého rezortu štátu (financie, zahraničnú politiku, obchod atď.). Súdnu moc vykonávajú súdy s rôznou právnou silou – Ústavné Najvyššie, vrchné, krajské a okresné súdy. Súdne pojednávanie je ústne a verejné. Občan má právo sa odvolať k vyššiemu súdu. Ústava bola vo svojej dobe najpokrokovejšou na svete. Čerpala z americkej, francúzskej (i Decembrovej) ústavy. Tieto vzory sa podarilo v niektorých bodoch dokonca prekonať (napr. Zaručuje osemhodinovú pracovnú dobu a volebné právo pre ženy. Konkrétne volebné právo pre ženy neobsahovala v tej dobe žiadna iná ústava.). V roku 1945 doplnili ústavu Benešove dekréty a Košický vládny program ( viď. Ľudovo demokratická. Ústava. * Decembrová ústava
3.6.2 Totalitné ústavy
Ľudovodemokratická ústava (úst. Zák. č.15/1948 Zb.). Ústava „9. mája“ bola
„medzistupňom“ v prechode od kapitalizmu k socializmu. Obsiahle nacionálne ladené prehlásenie stručne uvádzajú históriu Československého štátu, kritizuje prvú republiku ako buržoáznu spoločnosť, odsudzuje Nemcov a oslavuje „sovietskych bratov“(po vojne sa nebolo čomu diviť, ale malé vyjadrenie vďačnosti a priateľstva by zrejme bolo pre nás i pre ZSSR dôstojnejšie). Obsahovo sa skladala z troch častí a) ustanovenia prijaté z Úst. listiny (1920) – naj.

Štátne orgány, súdnictvo občianskeho práva, slobody a povinnosti, b) správne zmeny podľa Košického vládneho programu, c) uzákoňuje februárový prevrat a zmeny spôsobené v súvislosti s ním a s cestou socializmu. Ústava sa skladá z 12 základných článkov a 10 kapitol. Základné články obsahujú novo uzákonené sociálne práva a rozdeľujú pôvodnú národnosť československú na českú a slovenskú (pričom obidva národy sú si rovné) – vzniká unitárny štát.
Socialistická ústava. Rovnako ako predchádzajúca ústava mala zaistiť cestu k novému spoločenskému zriadeniu – komunizmu (založenom na Marxizme – Leninizme). „Zdroj moci sa zúžil z ľudu na ľud pracujúci.“ Vedúcu úlohu v Národnej fronte, vtedy aj v štáte zastáva „robotnícky a roľnícky predvoj“ – KSČ. Uzákoňuje socialistické zriadenie a hospodárenie, kde všetka činnosť a konanie sú podriadené celku – socialistickej spoločnosti. Nabáda k spolupráci so Sovietskym zväzom a s ostatnými socialistickými štátmi. Ekonomickým základom je socialistická hospodárska sústava (hospodárstvo štátne a družstevné), ktorá diskriminuje súkromné podnikanie a vlastníctvo (podnikateľ nesmie mať, okrem seba samého, zamestnancov – „vykorisťovanie človeka človekom navždy odstránené“). Súkromné vlastníctvo (a hospodárstvo) je tým obmedzené na osobnú prácu. Pokračuje v asymetrickom modely ústavy – obmedzuje moc SNR a ruší zbor poverencov. ČSSR vtedy naďalej zostávala unitárnym celkom. Z minulej ústavy prijíma občianske práva a rozdelenie štátnej moci (všetko podriadené soc. spol.). Zákonodarné zbory tvoria federálne zhromaždenie, SRN a novo zavedená ČNR. Zdôrazňuje sa zodpovednosť zastupiteľských zborov (FS, ČNR, SRN a NV) ľudu, ktorých členovia sú odvolateľní ľuďmi (napr. v určitom kraji), ktorí ich zvolili. Socialistická ústava prevzala z tej dočasnej občianske práva a právo na vzdelanie rozšírilo o bezplatné stredné a dokonca aj vysokoškolské a upevnila práva sociálne. Výučba prebieha v prísne vedeckom (potlačený náboženský názor na svet) a socialistickom duchu. Sústava súdov sa rozrástla o najvyššie súdy obidvoch republík (hneď pod Naj. Súdom ČSSR). Potvrdila sudcov z ľudu, zrušila menovanie a zaviedla voliteľnosť všetkých sudcov na dobu určitú (10 rokov pre sudcov z povolania a 4 roky pre sudcov z ľudu). Potvrdzuje ochranu sudcov (nezávislosť, neodvolateľnosť...) a imunitu poslancov. Zavádza prokuratúru – dozor nad plnením zákonov (v čele generálny prokurátor (ČSSR, ČR, SR) – zodpovedný zákonodarnému zboru, ktorý ho zvolil). Ústavný zákon o československej federácií a o postavení národností. 27. 10. 1968 nahradil Ústavný zákon (č. 143) o československej federácií ústavné hlavy III, IV, V a VI.

Ustanovuje federáciu dvoch rovnoprávnych národov – Čechov a Slovákov (so spol. správnym systémom, zahraničnou politikou, obranou, hospodárstvom a občianstvom). Potvrdzuje jednotné plánované socialistické hospodárstvo a členstvo v socialistickej sústave. Veľmi podrobne popisuje hospodárstvo (mimo ustanovenia o rozpočte a daniach, colníctve, JZD aj.). Zavádza jednotnú sústavu cien v celom štáte. Zdôrazňuje podporu rozvoja socialistických spoločností, ich kultúry, vedy a techniky a taktiež životného prostredia. Dvojkomorové Federálne zhromaždenia (pôsobí 5 rokov) tvorí snemovňa ľudu (200 – Česi 2/3 kresiel) a snemovňa národov (75 Čechov a 75 Slovákov). Snemovne majú takú istú právnu silu (na rozdiel od prvo republikovej i súčasnej Poslaneckej snemovne a Senátu). Snemovňa národov zabezpečuje zákaz prehlasovania slovenských poslancov, ktorí zákon o federácií novo zavádza a vymedzuje prípady jeho platnosti (napr. schválenie federálneho rozpočtu, ústavného zákona, vyslovenia nedôvery federálnej vláde). Každá snemovňa si volí predsedníctvo a zriaďuje výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány. Zákony, týkajúce sa iba určitej republiky schvaľuje ČNR, respektíve SRN. Obdobné pravidlá platia pri výkonnej a súdnej moci. Ústavný súd má 12 členov (6 Čechov a 6 Slovákov, 8 sudcov a 4 náhradníkov, na 7 rokov). Systém obecných zastupiteľstiev (NV) zostal zachovaný. Práva všetkých národných menšín (rovnosť, jazyk, kultúra a iné) – hlavne Maďarov, Nemcov, Poliakov a Ukrajincov zaisťuje ústavný zákon o postavení národností v ČSSR, schválený taktiež 27. 10. 1968. 3.7 Hlavné medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa ľudskými právami
Ideálny stav ľudských práv vyjadrujú v modernom demokratickom svete ich všeobecné deklarácie, charty či medzinárodné dohovory. Reálna podoba ich dodržiavania a praktického uplatňovania však závisí predovšetkým od štátu, v ktorom ľudia žijú, alebo ktorého sú občanmi. Štát ich ľudské práva kodifikuje ústavou a celým svojím právnym systémom, dáva ich dodržiavaniu inštitucionálne záruky, svojou každodennou politikou voči svojmu obyvateľstvu vytvára priaznivé či menej priaznivé až nepriaznivé prostredie na uplatňovanie a ochranu ľudských práv.
Hodnotiť stav ľudských práv na Slovensku znamená teda v prvom rade hodnotiť postoj Slovenskej republiky, jej štátnej reprezentácie k ich uplatňovaniu a ochrane v krajine.

Tento postoj je objektívne merateľný: SR sa deklaruje ako demokratický, právny štát, je členskou krajinou OSN, UNESCO, Rady Európy, OBSE, OECD, Medzi parlamentárnej únie, partnerstva za mier, asociovanou krajinou Európskej únie. SR oficiálne vyhlásila a vládnym programom potvrdila svoj zámer usilovať o vstup do EÚ a do NATO. Zo všetkých týchto reálnych a proklamovaných začlenení vyplýva celý rad záväzkov SR práve v oblasti uplatňovania a ochrany ľudských práv: tak na základe medzinárodných dokumentov, ku ktorým SR pristúpilo (počnúc Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, vyhlásenou OSN), ako aj na základe akceptovania princípov, ktorými sa riadia organizácie, o členstvo v ktorých sa uchádza (napr. Severoatlantická zmluva v prípade NATO). Podľa posledného prehľadu, ktoré pravidelne uverejňuje UNESCO , jestvuje vyše osemdesiat záväzných dokumentov o ľudských právach, prijatých OSN a inými medzinárodnými organizáciami. Niektoré z nich, ako je napr. Dohovor o právach dieťaťa, platia vo všetkých štátoch sveta (v 181 za 185 členských štátov OSN). Iné majú rôzny rozptyl svojej platnosti. Z toho zrejme najdôležitejšie sú Európska sociálna charta a s ňou súvisiace protokoly, ako aj Európska charta regionálnych jazykov alebo jazykov menšín z r. 1992. Celkový počet univerzálnych dokumentov je 52 a dokumentov Rady Európy 29.Spomedzi 10 krajín pridružených k EÚ vykazuje teda najnižší počet neprijatých hlavných medzinárodných dokumentov o ľudských právach Maďarsko. Slovenská republika je zmluvnou stranou mnohostranných dohovorov v oblasti ľudských práv, ku ktorým patria najmä prvý a druhý očný protokol k Medzinárodnému dohovoru o občianskych a politických právach, smerujúci k zrušeniu trestu smrti (1989), Medzinárodný dohovor proti apartheidu v športe (1985), komplex dohovorov MOP o ochrane pracujúcich, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (19.12.1966), Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (4.11.1950), Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (21.12.1965). Naviac, tieto medzinárodné zmluvy , ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom - pokiaľ zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd - majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.(čl.11 Ústavy).
3.8 Porušovanie dokumentov SR
3.8.1 Porušovanie prijatých medzinárodných dokumentov v SR
Omnoho väčší negatívny vplyv na stav ľudských práv v krajine, než neprijatie uvedeného súboru dokumentov, predstavuje neplnenie, porušovanie už prijatých hlavných medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov SR.

To porušovanie bolo veľmi časté najmä zo strany bývalej vlády Vladimíra Mečiara. Medzinárodné inštitúcie vyjadrovali v priebehu roku 1996 svoje znepokojenie nad trendom slovenského vývoja v tejto oblasti, resp. nad jednotlivými prípadmi hrubého porušovania ľudských práv v rovine medzinárodných dokumentov. Takýto charakter mala napr. rezolúcia Európskej federácie liberálnych, demokratických a reformných strán z jej viedenského kongresu (júl 1996), vyjadrujúca obavy o demokraciu a ľudské práva na Slovensku, vyplývajúce z prístupu vlády Vladimíra Mečiara k demokratickým hodnotám a slobodám, alebo rezolúcia Európskeho parlamentu (december 1996), vyzývajúca NR SR, aby zvážila rozhodnutie odobrať poslanecký mandát Františkovi Gauliederovi, a vládu SR, aby rešpektovala demokratické práva ako podmienku vstupu do EÚ
Prestížne zahraničné a medzinárodné organizácie sa vo svojich výročných správach o stave ľudských práv v Európe a vo svete za rok 1996 v prípade SR sústredili na tieto základné prípady porušenia ľudských práv v krajine s hľadiska hlavných medzinárodných dokumentov:
Porušenie ochrany osobnosti človeka niektorými zložkami bezpečnostných služieb, ponižujúcim zaobchádzaním v prípade únosu prezidentovho syna a politickou vraždou v prípade smrti Róberta Remiáša (29. 4. 1996). To, že vláda marila vyšetrovanie únosu prezidentovho syna a výbuchu Remiášovho auta „oslabuje jej odhodlanie riadiť sa princípmi právneho štátu“
Porušovanie slobody slova a tlače atmosférou zastrašovania, spolitizovaním tzv. verejnoprávnych médií, personálnymi čistkami v nich, žalobami prokurátora a vlády na šéfredaktorov, škandalóznym rozsudkom prvostupňového súdu v Banskej Bystrici, podľa ktorého má denník SME zaplatiť členom vlády 7,5 mil. Sk a ospravedlniť sa im za to, že citoval prejav prednesený na panychíde za Róberta Remiáša, odobratím akreditácií štyrom novinárom Úradom vlády SR, odmietaním verejnoprávnej STV vysielať prejavy prezidenta republiky, vysielaním tzv. pirátskych dokumentov v STV, množstvom podaných podmetov na začatie trestných stíhaní voči redaktorom a vydavateľom, dezinformáciami verejnosti spravodajskou agentúrou TASR a i. Slovensko bolo v tejto dobe zaradené do kategórie krajín s čiastočnou slobodou tlače, keďže za rok 1996 získalo od amerického Výboru na ochranu novinárov (ktorý v r.

1995 zaradil slovenského premiéra Vladimíra Mečiara do zoznamu 10 najväčších nepriateľov tlače vo svete) zo sto možných bodov iba 49.
Výrazným porušením slobody prejavu a tlače bol aj pokus o novelizáciu Trestného zákona známeho z predchádzajúceho totalitného obdobia ako „zákon na ochranu republiky“, podľa ktorého sa za trestný čin malo považovať rozširovanie tzv. nepravdivých informácií, poškodzujúcich záujmy SR (prezident novelu dvakrát vrátil, parlament ju napokon neschválil).
Hrubé porušenie akademických slobôd predstavoval vysokoškolský zákon, prijatý v septembri 1996, ktorý odoberá vysokoškolským samosprávam celý rad kompetencií (zriaďovanie katedier, fakúlt, udeľovanie akademických hodností a i.) a v konečnom dôsledku ich presúva na ministerstvo školstva.
Spektakulárne porušenie politických práv predstavovalo zbavenie poslaneckého mandátu Františka Gauliedera za to, že vystúpil z parlamentného klubu vládnej strany. Čo bol pokus zaviesť imperatívny mandát, ktorý je základom totalitného systému.
Politické práva občanov ohrozuje aj parlamentom prijatý zákon o územnom a správnom členení, ktorým sa mení štruktúra štátnej správy v členení na okresy a kraje. Novovytvorené funkcie v ich sú obsadzované členmi strán vládnej koalície, nové členenie malo byť snahou výrazne ovplyvniť výsledky parlamentných volieb v roku 1998. Príkladom výrazného potláčania politických práv žien je ich nedostatočné zastúpenie vo vláde a parlamente.

Pri celkovom hodnotení situácie v dodržiavaní ľudských práv na Slovensku Správa Ministerstva zahraničných vecí USA za r. 1996 konštatuje, že „hoci vláda všeobecne rešpektovala väčšinu ľudských práv občanov krajiny, aj naďalej sa prejavovali znepokojujúce trendy odklonu od demokratických princípov“
K rovnakým záverom dospel aj celý rad ďalších zahraničných medzinárodných organizácií, napr. prestížny americký Freedom House, alebo medzinárodná Helsinská federácia pre ľudské práva, ktorá vo svojej výročnej správe za rok 1996 v kapitole venovanej Slovensku uvádza: „Vládou proklamovaný demokratizačný proces často zostával v ríši teórie. Ľudia mnohokrát pociťovali rozpor medzi vládnou politikou a jej transformáciou na konkrétne kroky pri ochrane svojich práv. Nezákonné praktiky štátnych predstaviteľov, zamestnávateľov a inštitúcií si často vyžadovali právnu pomoc, ktorá pre väčšinu ľudí bola neprístupná“ (Annual Report 1996, s. 164). 3.8.2 Porušovanie ľudských práv zakotvených v ústave a zákonoch SR

Druhá hlava Ústavy SR predstavuje vo svojej podstate priamu inkorporáciu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z tohto základného dokumentu prakticky vychádzajú aj všetky uvedené výročné správy a hodnotenia stavu ľudských práv na Slovensku: v tomto zmysle teda vo všetkých uvedených prípadoch ide aj o porušenie ústavou SR zaručených ľudských práv.

Okrem tohto všetkého však ústavný súd SR v roku 1996 konštatoval niekoľko špecifických prípadov porušenia Ústavy SR s priamym dopadom na ľudské práva občanov štátu. Podľa ÚS SR Ministerstvo zahraničných vecí SR porušilo ústavné právo Michala Kováča ml. na slobodný vstup na Slovensko, za protiústavnú označil ÚS SR tú časť stavebného zákona, ktorá upravuj výšku náhrady za vyvlastnené pozemky, ako aj novelu Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej sa prokurátorovi umožnil vstup do občianskeho súdneho konania, napokon 21. novembra ÚS SR rozhodol, že zákon o privatizácii, schválený na známom nočnom zasadnutí NR SR v novembri 1994, je v rozpore s Ústavou SR. Doteraz však vláda SR nevyvodila z tohto rozhodnutia patričné dôsledky a netransparentné spôsoby privatizácie naďalej pokračovala. NR SR prijala vo februári 1996 zákon o nemorálnosti a nezákonnosti komunistického režimu. Zrejme vzhľadom na „postkomunistické“ zloženie bývalého parlamentu (92 jeho členov zo 150 sú bývalí príslušníci komunistickej strany) bol však pôvodný návrh zmenený. Napríklad v pôvodnom návrhu bola komunistická strana definovaná ako „zločinecká organizácia, zodpovedná za poručovanie ľudských práv a šíriaca teror“. Prijatá verzia však hovorí, že je to strana, ktorá nezabránila svojim členom, aby sa dopúšťali zločinov“. V septembri 1996 parlament schválil zákon o prokuratúre, podľa ktorého je prokuratúra inštitúciou, ktorá je „nezávislá od ostatných štátnych zložiek“. Podľa tohto poňatia môžu byť rozhodnutia súdu prokurátorom zvrátené a súd sa dostáva do závislosti od prokuratúry. Prezident zákon vetoval a vrátil do parlamentu, ktorý ho však opätovne schválil. V nadväznom konaní Ústavný súd SR označil možnosť participácie prokurátora na občianskom procese za rozpornú s ústavou, lebo sa tým spochybňuje nezávislosť súdnictva. Stojí za pozornosť, že Česká republika nahradila zastaraný inštitút prokuratúry (ako pozostatok komunistického totalizmu) štátnym zastupiteľstvom s kvalitatívne pozmenenými funkciami.

3.9 Porovnanie a trendy v rámci skupiny pridružených krajín k EÚ
Prestížny Freedom House umiestnil vo svojom hodnotení dodržiavania politických práv a občianskych slobôd v desiatich pridružených krajinách (t.j. kandidátov na členstvo) Európskej únie uverejnenom v roku 1996 na posledné miesto Rumunsko a na predposledné Slovensko. Z kvantitatívnej analýzy úrovne politických práv a občianskych slobôd v danej krajine Freedom House vypočítava priemernú hodnotu „slobodnej krajiny“ na škále 13 kategórií od 1 (úplne slobodná) do 7 (úplne neslobodná). Do prvej kategórie (1) patrili napr.

Rakúsko, Benelux, škandinávske krajiny, Írsko, Portugalsko a Španielsko, do druhej (1,5) napr. Francúzsko, Nemecko a Taliansko, do poslednej (7) napr. Severná Kórea. Kategórie 1,0 až. 2,5 predstavujú „slobodné krajiny“, kategórie 3,0 až 5,0 „čiastočne slobodné“ a 5,0 až 7,0 sú „neslobodné krajiny“. V tomto kontexte bolo Slovensko ohodnotené „dvojkou“ spolu s Bulharskom, Estónskom a Litvou.
Kritéria prijímania do Európskej únie sú v tomto ohľade jasne stanovené v záveroch Európskeho kongresu v Kodani z júna 1993, začínajúcich konštatovaním: „Členstvo vyžaduje, aby kandidujúca krajina dosiahla stabilitu inštitúcií garantujúcich demokraciu, právny štát, ľudské práva, ako aj rešpektovanie a ochranu menším a ich práv.“
Slovinsko sa dostalo v šanciach kandidatúry do EÚ pred Slovensko predovšetkým vďaka stabilite demokracie v dodržiavaní ľudských práv vôbec a veľkorysosti v menšinových právach zvlášť. Avšak „skutočnou senzáciou“ je postavenie Lotyšska medzi „poprednými krajinami“, nasledované Estónskom a Litvou, a to pre niekdajšie reštriktívne požiadavky na občianstvo, ktoré sa dostávali do rozporu s demokratickým princípom úplných politických práv všetkého dospelého obyvateľstva. Estónsko a Litva sa pohli správnym smerom, pokiaľ ide o politické práva, rovnako ako Lotyšsko, pokiaľ ide o občianske slobody“. Rozhodujúcou hybnou silou tohto lotyšského skoku vpred bolo legislatívne usporiadanie a zakotvenie menšinových práv v krajine. Po dosiahnutí čiastočnej nezávislosti 18. apríla 1990 Výbor pre národnosti bol zreorganizovaný a povýšený na Ministerstvo pre národnosti. Nový útvar prevzal niektoré funkcie ombudsmana, zodpovedajúce za monitorovanie uplatňovania menšinových práv v Lotyšsku. V rámci Ministerstva pre národnosti vznikla Rada pre národnostné združenia. Rada sa skladá z predstaviteľov etnických spoločenstiev a nimi zastupovaných združení. Zvláštne oddelenie pre menšinové záležitosti vzniklo na Ministerstve školstva. Rovnako v Seimas (parlamente) vznikla aj parlamentná komisia nazvaná Výbor pre ľudské a občianske práva a problémy národností. Porovnanie so slovenskou realitou je tu o to „inšpiratívnejšie“, že Lotyšsko malo na svojej ceste k samostatnosti podobnú menšinovú „záťaž“ (cca 20 %) ako Slovensko, k jej riešeniu však od počiatku pristupovalo – ako z uvedeného vidieť – omnoho produktívnejšie a ústretovejšie. Naopak, Slovenská republika od svojho vzniku až doteraz nepostúpila v otázke menším ani o krok dopredu, výrazným krokom dopredu bola novelizácia Ústavy Slovenskej republiky.

Bola to nepochybne významná udalosť v najnovších politických dejinách Slovenska. Hoci úvahy o potrebe prijať úplne novú ústavu, vyslovené v období pred parlamentnými voľbami 1998, nezískali väčšinovú podporu v prostredí dnešných dominantných politických síl. Nebolo by celkom správne považovať novelu iba za povrchnú kozmetickú úpravu. Zavedenie funkcie ombudsmana, úprava väzieb medzi orgánmi štátnej moci, prísnejší prístup k dodržiavaniu ľudských práv zakotvených v medzinárodných dokumentoch, ktoré sme ratifikovali. To všetko posunie Slovensko o pár krokov bližšie k spoločenstvu moderných demokratických štátov. Sklamaním je však neznovelizovanie prístupu k poslaneckej imunite.
Druhým prekvapením je predbehnutie Slovenska Bulharskom, ktorého výrazný pokrok v presadzovaní menšinových práv a vo vytváraní podmienok plnej participácie menšín na sociálnom a kultúrnom živote krajiny bol po celých ostatných päť rokov „prekrývaný ťažkou ekonomickou krízou Bulharska, komplikujúcou a spomaľujúcou tento proces“ (Tomova, I., 1996, s. 108). Ešte vo svojej Výročnej správe o stave ľudských práv v krajinách KBSE za rok 1995 Medzinárodná helsinská federácia pre ľudské práva konštatovala, že v Bulharsku sa „celková situácia v oblasti ľudských práv v priebehu roku 1995 zhoršovala“ (Annual 1996, s. 52). Freedom House už vo svojej ostatnej správe tu konštatuje kvalitatívny obrat: „Hádam najočividnejší pokrok sa v Bulharsku prejavuje v rovine tolerancie voči etnickým menšinám a v zahraničnej politike. Súčasné správanie voči tureckej menšine – reprezentovanej v parlamente malou, ale nie bezvýznamnou stranou Hnutie za práva a slobody – je korektne tolerantné a ostro kontrastuje s etnickými čistkami a násilnou asimiláciou, uskutočňovanou komunistickým straníckym vodcom Todorom Živkovom v 80-tych rokoch.“ (Skak, M., 1996, s. 24-25) To je podstatný dôvod, pre ktorý bolo Bulharsko v oblasti politických práv a občianskych slobôd hodnotené v správe Freedom House o stupeň vyššie ako Slovensko.
V porovnaní s väčšinou ostatných pridružených krajín EÚ je pre Slovensko teda príznačný opačný trend v občianskych právach a politických slobodách: na začiatku sme v tomto ohľade patrili k vedúcim krajinám s výbornými šancami a postupne sme vďaka sústavnému zhoršovaniu politickej stability a ľudskoprávnej situácie od r. 1994 klesli na predposledné miesto. Avšak súčasné trendy naznačujú výrazne zlepšenie našej situácie na poli dodržiavania ľudských práv. V r.

1992 sme aj v tomto ohľade udržiavali štandard Višegradskej skupiny a všetky ostatné pridružené krajiny EÚ boli na tom v tom či onom ohľade horšie. V r. 1994 sa naše skóre zhoršilo, zatiaľ čo skóre všetkých ostatných krajín, vrátane Rumunska, sa zlepšilo. V r. 1995 sa tento trend zachoval. A tak „jedinou výnimkou je Slovensko, kde vývoj nabral zhubný smer po návrate Vladimíra Mečiara k moci“ (Skak, M., 1996, s. 22)

3.10 Legislatívna rovina
Legislatívna rovina zakotvenosti, rozvíjania a uplatňovania, resp. medzier, nedodržiavania a priameho porušovania občianskych a politických práv sa môže týkať rôznych aspektov. Sumarizujme základné z nich, ktoré by malo Slovensko prijať, alebo už prijalo :
Pre Slovensko je od jeho osamostatnenia príznačné nedržanie kroku s celkovým trendom ústavného a legislatívneho vývoja ostatných pridružených krajín EÚ v oblasti ľudských práv. Slovenský parlament prijal len jeden nový ústavný zákon, inšpirovaný postupmi v týchto krajinách a znamenajúci pokrok v ľudskoprávnej oblasti, uzákonenie inštitúcie ombudsmana ,ktorá však de facto nefunguje. Príčinou je absencia jej hlavného článku – verejného ochrancu práv, ktorý nebol v parlamente zvolený kvôli nezhodám vo vnútri vládnej koalície. Dosiaľ neboli prijaté zásadné vykonávacie zákony, ktoré by Ústavu SR v mnohých ohľadoch uviedli do života. Z hľadiska postavenia ľudských práv v krajine bolo najspornejšie sústavné cieľavedomé vypracúvanie a predkladanie celého súboru reštriktívnych a dokonca aj priamo protiústavných návrhov zákonov vládou. Ich schvaľovanie vládnou väčšinou v NR SR po jej víťazstve v parlamentných voľbách 1994 nie je žiadnym problémom. Už len ich náhodný výpočet je neradostný: návrhy novelizácie Trestného zákona (zákon na ochranu republiky), nový vysokoškolský zákon, zákon o nadáciách, zákon o štátnom jazyku, zákon o územno-správnom usporiadaní, zákon o prokuratúre, zákon o Matici slovenskej, zákon o zahraničných Slovákoch a rad ďalších. V tomto duchu sú už pripravené na predloženie ďalšie návrhy zákonov (napr. návrh policajného zákona). Tieto právne normy vyvolávajú masové protesty dotknutej verejnosti (napr. vysokoškolský zákon pre obmedzovanie akademických slobôd, návrh zákona na ochranu republiky pre návrat k totalitnému „duchu zákonov“ a pod.), takmer každý z nich bol prezidentom namietaný a vracaný parlamentu a po opätovnom schválení sú prezidentom a opozíciou predkladané Ústavnému súdu SR na preskúmanie. Výroky ÚS SR iba potvrdzujú protiústavné kroky parlamentnej väčšiny. Vládna väčšina námietky obvykle arogantne ignorovala.

Celý tento legislatívny proces mal zhubné dôsledky pre právnu istotu občana, právnu kultúru krajiny vôbec a pre obmedzovanie priestoru uplatňovania a ochrany politických práv a občianskych slobôd v krajine zvlášť.
Nedodržiavanie platných zákonov, čo má taktiež výrazne negatívne následky na právnu kultúru. Viditeľným príkladom toho je manifestačné odmietnutie dodržiavania lustračného zákona (jeho platnosť vypršala začiatkom roku 1996) predsedom vlády, ktorý tým dal občanom krajiny negatívny vzor možného postoja k jej zákonom, k právu a k zákonnosti vôbec. Ministerstvo financií v prípade Sporofondu hrubo narušilo vlastnícke práva občanov, zaručené Ústavou SR, a napriek rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR v neprospech ministerstva financií toto vo svojom nezákonnom postupe naďalej pokračovalo.

3.11 Rovina politickej kultúry
Občan sa môže sťažovať na laxný postoj štátu k svojim ľudským právam, na ich obchádzanie, nedodržiavanie či priame a hrubé porušovanie iba v prípade, že si je svojich práv vedomý, že ich pozná, že majú preňho primerane vysokú cenu v jeho hodnotovej škále aj preto ochotný ich presadzovanie a ochranu aj vymáhať cestou svojej občianskej angažovanosti. Úroveň tejto ľudskoprávnej kultúry, ktorej živnou pôdou je vyspelá občianska spoločnosť, fungujúca a všestranne sa uplatňujúca v rámci daného štátu, sa musí teda podstatnou mierou odrážať na stave ľudských práv v krajine.
Na Slovensku možno ešte stále konštatovať pomerne nízku úroveň tejto špecifickej ľudskoprávnej kultúry. Je do značnej miery odrazom spomenutej narušenosti celkovej právnej kultúry krajiny a nedostatočne rozvinutej občianskej spoločnosti na Slovensku. Napriek týmto „objektívnym dôvodom“ je tu však aj celý rad iných dôvodov, za ktoré zodpovedá predovšetkým štátna moc. Je to stav nedostatočnej výchovy k ľudským právam na základných , stredných a vysokých školách, výchovy učiteľov a širokej občianskej verejnosti. Okrem veľmi nedostatočného povinného penza na základných a stredných školách sa celá táto agenda ponecháva na iniciatívu nemnohých mimovládnych organizácií (napr. Nadácia Milana Šimečku, Nadácia Charty ´77, Ľudia proti rasizmu...), ktoré sa výchovou k ľudským právam systematicky zaoberajú, pričom štát na to nevytvára vhodné podmienky a túto ich iniciatívu nie príliš výrazne podporuje. Výborne funguje celoštátna Olympiáda ľudských práv, uskutočňovaná každoročne v celom systéme stredných škôl, neustále však zaostávame za mohutným trendom výchovy k ľudským právam v ostatných pridružených krajinách EÚ. Napríklad v Poľsku jestvuje celý rad vysokoškolských ústavov a katedier pre ľudské práva, vychádza ľudskoprávna príloha celoštátneho denníka.

Na vzdelávaní verejnosti v oblasti ľudských práv účinne participuje vládna Komisia UNESCO, štátne a štátom subvencované vzdelávacie inštitúcie. Rozsiahle aktivity vykonáva UNESCO -centrum pre ľudské práva a mier na Koperníkovej univerzite v Toruni, štedro podporované vládnymi prostriedkami. Podobne sľubná je situácia v Bulharsku, kde túto funkciu prevzalo rýchlo sa rozvíjajúce UNESCO -centrum pre občianske vzdelávanie na Sofijskej univerzite, organizujúce celý rad vzdelávacích podujatí, letných škôl a pod. O takomto rozvoji vzdelávania k ľudským právam môžeme na Slovensku doteraz iba snívať. Slovenské národné centrum pre ľudské práva v Bratislave v podstate iba kamufluje činnosť a slovenská verejnosť o jeho existencii prakticky vôbec nevie. Jeho niekdajšie správy o dodržiavaní ľudských práv na Slovensku prikrášľovali skutočnosť a obchádzali skutočné problémy. UNESCO -centrum pre výchovu k ľudským právam na Komenského univerzite v Bratislave živorí bez akýchkoľvek prostriedkov na vzdelávacie aktivity a nemôže sa v tomto ohľade vôbec porovnávať s bohato dotovanými odbornými centrami (napr. v Prahe, Budapešti a inde.)

Ľudskoprávna alebo občianska kultúra je obrátenou tvárou politickej kultúry krajiny. Ak sa prvá viaže na občiansku spoločnosť, druhá sa viaže na štát. Politická kultúra je predovšetkým kultúrou výkonu štátnej moci, politickej reprezentácie štátu, rozhodujúcich síl politického života krajina. Podstatne ju teda determinuje intelektuálna a mravná úroveň ľudského a politického správania protagonistov všetkého politického diania v parlamente, vo vláde, na poste prezidenta republiky a na Ústavnom súde: v komunikácii medzi nimi, vo vzájomnej úcte a rešpektovaní sa týchto najvyšších predstaviteľov moci v krajine. Model ich vzájomného správania sa stáva vzorcom politickej kultúry pre všetky nižšie sféry politického života krajiny, prenáša sa do ich vzájomného styku a do styku medzi nimi (ako štátnou správou, úradmi, policajtmi a pod.) a občanom. Stupeň vyspelosti, kultivovanosti politickej kultúry je preto dôležitým ukazovateľom možností rozvoja a uplatňovania občianskej či ľudskoprávnej kultúry v krajine.

Podľa Vladimíra Krivého „dlhodobo sa tu udomácnila pasivitická politická kultúra, ktorá väčšinou trpne prijíma rozhodnutia zvrchu. Je to akoby privolávanie autoritárskych orientovaných elít. Tie sa nezvyknú správať zodpovedne, lebo obyvateľstvo celkove nemá tendenciu volať na zodpovednosť tých, ktorí sú hore. Politická kultúra obyvateľstva.. je značne problematická z hľadiska výhľadov demokracie.

Ani zďaleka však nie je taká frapujúca ako politická kultúra vládnucej elity, ktorú vyzdvihla k moci“ (Krivý. V., 1997, s. 4).

Slovenská politická kultúra bola od nástupu bývalej vládnej garnitúry k moci sústavne rozvracaná, poznamenaná vládnou nekultúrou, hrubosťou, aroganciou moci, celým radom škandálov a nenávistných kampaní. Aj v r.1996 ju výrazne determinovalo verejné osočovanie a kriminalizovanie prezidenta republiky predsedom vlády, jeho politickým hnutím, celou vládnou koalíciou a provládnymi médiami (predovšetkým „verejnoprávnou“ Slovenskou televíziou a denníkom Slovenská Republika).




4 VÝSKUMNÁ ČASŤ

4.1 Formulovanie cieľa

Cieľom výskumu bolo získanie informácií o tom, aké vedomosti má
gymnaziálna a stredoškolská mládež z oblasti ľudských práv a slobôd - potláčanie
ľudských a občianskych práv a slobôd.
Zároveň sme sa pokúsili naznačiť možnosti riešenia odstránenia alebo aspoň zmiernenia porušovania týchto práv. Sledovali sme aj študentov, ktorí sa nad touto problematikou zamysleli a mali záujem dozvedieť sa nové informácie.

4.2 Hypotézy výskumu
V súlade s cieľom sme určili pracovné hypotézy:

H1. Predpokladáme, že znalosti v oblasti ľudských práv sú podmienené úrovňou vzdelania, resp. typom školy, ktorú respondent navštevuje.

H2. Predpokladáme, že znalosti v oblasti ľudských práv nie sú podmienené pohlavím.

H3. Predpokladáme, že respondenti nepocítili obmedzovanie ľudských práv na vlastnej koži.

H4. Predpokladáme, že študenti vo vyšších ročníkoch majú vyššiu úroveň vzdelania v oblasti ľudských práv.

4.3 Metóda výskumu
Použitou metódou bol dotazník s uzavretými otázkami – čiže respondent má možnosť priamo a hneď sa oboznámiť s odpoveďou, prípadne ju podľa vlastného názoru rozšíriť. Dotazník tvorí 10 otázok (pozri prílohu), pri vyhodnocovaní sme ich rozdelili na otázky vedomostné a názorové. Výsledky sme hodnotili na základe našich hypotéz. 4.4 Výber študentov
Výskum sme realizovali na dvoch gymnáziách a jednom strednom odbornom učilišti. Chceli sme získať čo najhodnovernejší obraz o vedomostiach a názoroch študentov na otázku dodržiavania ľudských práv. Výskum sme uskutočnili na cirkevnom gymnáziu – Gymnázium sv. Františka z Assisi v Žiline (GSF), na štátnom gymnáziu – Gymnázium Veľká Okružná v Žiline (GVO) a na strednom odbornom učilišti – Stredne odborné učilište chemické v Žiline(SOUCH).

Celkový počet respondentov bol 234.

Percentuálne zastúpenie vyznania respondentov:






















4.5 Analýza a interpretácia výsledkov

1) Poznáte Ústavu Slovenskej republiky?
Podľa nášho výskumu poznalo Ústavu Slovenskej republiky 17% študentov. Skôr poznalo ako nepoznalo 33% študentov, skôr nepoznalo ako poznalo 30% študentov. Ústavu nepoznalo 20% študentov, čo je veľmi zarážajúci fakt. Myslíme si, že študenti by mali prichádzať do priameho kontaktu s ústavou už v prvom ročníku stredných škôl. 2) Čo si predstavujete pod pojmom ľudské práva
Pod pojmom ľudské práva si 24% študentov predstavovalo právo na život. slobodu prejavu považovalo 22%, slobodu zhromažďovania 17%, slobodu pohybu 17%, slobodný výber vierovyznania 20% študentov za ľudské práva.





















3) Pocítili ste už obmedzovanie ľudských práv na vlastnej koži?
Nepocítilo obmedzovanie ľudských práv 33% študentov, skôr nepocítilo ako pocítilo22% študentov, 14% študentov sa nevedelo vyjadriť k tejto otázke, 7% študentov skôr pocítilo obmedzovanie a čo nás prekvapilo, že 24% študentov pocítilo porušovanie ľudských práv na vlastnej koži. Najčastejšie sa vyskytovala odpoveď študentov v škole a doma




































4) Čo považujete za porušovanie ľudských práv?
Rovnake percento študentov – 16% považuje za porušovanie ľudských páv vraždu, rasizmus a porušovanie slobody prejavu. 12%študentov považuje za porušovanie ľudských práv antisemitizmus, 9% interupciu, 8% eutanáziu, 7% trest smrti, 6% porušovanie súkromia. Na zamyslenie sú nízke percentá trestu smrti, interupcie a eutanázie. 5) Kedy bola vyhásená prvá deklarácia ľudských a občianských práv?
V tejto otázke sme hodnotili úroveň vedomostí, na otázku správne odpovedalo 52% študentov, nesprávne 47.5 %. Myslíme si, že na túto otázku odpovedalo pomerne veľa študentov vzhľadom na to, že nie každý sa zaujíma touto oblasťou.



6) Udeli by ste trest za porušovanie ľudských práv.
V tejto otázke radikálne prevládala odpoveď áno –75%, a odpoveď skôr áno jako nie 17%, trest by neudelili 3 % študentov. Pri odpovedi áno väčšina uvadzala jako väzenie a verejno prospešné práce.





7) Viete, kde sú spísané ľudské práva?
Kladne odpovadalo 50% respondentov skôr vedelo ako nie 20% študentov a ostatný nevedeli. Študenti by mali byť viac oboznamovaní so svojími právami v škole a médiách.

8) Viete, na koho sa máte obrátiť v prípade porušovania vaších práv?
43% študentov vedelo, na koho sa obrátiť v prípade porušovania ľudských práv. Nie úplne 23% študentov vôbec a skoro vôbec 14% resp. 20%. Najčastejšie by sa obrátili na políciu a súdy. 9) Viete, ktoré z týchto osobností sa zaoberali ľudskými právami?
Najviac poznali študenti Washingtona a jeffrsona (30% a 27%).

Veľmi malé percento dosiahli Marx a Engels, ktorí sa zaoberali ľudksými právami takmer celý život. Mala časť poznala Stalina , ktorý však ľudské práva potláčal.


10) Viete, ktorý deň je dňom zápasu za ľudské práva?
Tento nie je dostatočne medializovaný, a preto ho 62% študentov nepoznalo. Takéto dni, by sa mali viac upredňostňovať před menej významnými. Predpokladáme, že veľa respondentov tento deň označilo náhodne.


H1 Predpokladáme, že znalosti v oblasti ľuských práv sú podmienené úrovňou vzdelania resp. Typom školy, ktorú respondent navštevuje.

Táto Hypotéza sa nám potvrdila len cčasti v hodnotení vedomostných otázok sme na to, že SOUCH získalo v priemere na školu väčší počet bodov ako GVO. Najúspešnajší študenti boli na GSF. Musíme poznamenať, že sme skúmali rozdiel úrovne vedomosti medzi štátnymi a církevnými školami a prišli sme k záveru, že vedomosi nezáležia od vyznania. H2 Predpokladáme, že znalosti v oblasti ľudských práv nie sú podmienené pohlavím.

Táto hypotéza sa nám potvrdila. Zistili sme, že pohlavie nemalo vplyv na vedomosti. Percentuálny rozdiel je minimálny 51%ženy a 49% muži.


















H3 Predpokladáme, že respondenti nepocítili obmedzovanie ľudských práv na vlastnej koži.

Táto hypotéza nebola správna, pretože 24% študentov pocítilo obmedzovanie ľudských práv na vlastnej koži. Aj keď si myslime, že toto percento nie je dôveryhodné, pretože nie všetky odpovede boli pravdivé.













H4 Predpokladáme, že študenti vo vyšších ročníkoch majú vyššiu úroveň vzdelania v oblasti ľudských práv.

Táto hypotéza sa nám nepotvrdila. Dospeli sme k záveru, že prvý a druhý ročník bol úspešnejší ako tretí a štvrtý. Celkovo bol najúspešnejší druhý ročník. Boli sme prekvapení vzhľadom na fakt, že náuka o spoločnosti sa
vyučuje až od tretieho ročníka.

















5 ZÁVER
Cieľ práce, ktorý sme si stanovili sme splnili. Zistili mnoho informácií často prekvapujúcich, ba priam až zarážajúcich. Predovšetkým študenti považovali za porušovanie ľudských práv len v malom množstve trest smrti, eutanáziu, interupciu a porušovanie súkromia. Prekvapujúcim faktom bola aj úroveň vedomostí najmä druhých ročníkov. Zarážajúce bolo zistenie, že GVO malo nižšie percento úspešnosti vo vedomostných otázkach ako SOUCH.

Navrhovali by sme podrobnejšie oboznámiť študentov a občanov celkovo z daným problémom týkajúcim sa oblasti ľudských práv, pretože „Občan sa môže sťažovať na laxný postoj štátu k svojim ľudským právam, na ich obchádzanie, nedodržiavanie či priame a hrubé porušovanie iba v prípade, že si je svojich práv vedomý, že ich pozná, že majú preňho primerane vysokú cenu v jeho hodnotovej škále, aj preto je ochotný ich presadzovanie a ochranu vymáhať cestou svojej občianskej angažovanosti. Úroveň tejto ľudskoprávnej kultúry, ktorej živnou pôdou je vyspelá občianska spoločnosť, fungujúca a všestranne sa uplatňujúca v rámci daného štátu, sa musí teda podstatnou mierou odrážať na stave ľudských práv v krajine.“
Mohol by sa zvýšiť aj záujem médií o túto problematiku. V prvom rade by táto problematika mala byť podporovaná vládou a štátom celkovo, lebo - „dlhodobo sa tu udomácnila pasivitická politická kultúra, ktorá väčšinou trpne prijíma rozhodnutia zvrchu. Je to akoby privolávanie autoritárskych orientovaných elít. Tie sa nezvyknú správať zodpovedne, lebo obyvateľstvo celkove nemá tendenciu volať na zodpovednosť tých, ktorí sú hore. Politická kultúra obyvateľstva.. je značne problematická z hľadiska výhľadov demokracie. Ani zďaleka však nie je taká frapujúca ako politická kultúra vládnucej elity, ktorú vyzdvihla k moci“ (Vladimír Krivý).
Do výchovy detí a najmä mládeže smerujúcej k lepšej informovanosti v oblasti ľudských práv, by sa mali mali zapájať aj rodiny, a takto vštepovať deťom základy kultúrnej občianskej spoločnosti.
Sme si vedomí, že záujem o túto tému bude napredovať, a preto chceme našou prácou podporiť záujem všetkých ľudí o svoje práva. 6 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY A INTERNETOVÝCH ADRIES
BIČ,M. : - Pri riekach babylonských, nakladatelství Vyšehrad, Praha, 1990,
400 s. KUSÝ,M. : - Stav ľudských práv, Edícia SLOVENSKO V POHYBE. Inštitút pre
verejné otázky, Bratislava, 1997, 363 s.

ROHÁČ,J. a kol.: - Kronika ľudstva, nakladateľstvo Fortuna print , Bratislava, 2001, 1320 s. preklad z Chronik Verlag im Bertelsmann Lexikon Verlag GmbH, Gutersloh/ Munchen

Čížik,J. a kol. :-Katechizmus – Učebnica Rím. Kat.

náboženskej výchovy, vydavateľstvo Vesna, Bratislava, 1990, 290 s.

Kolektív autorov: -Slovník spoločenských vied, SPN, Bratislava, 1997,

http://www.lidska-prava.cz/zakony/un/undeklarace.htm

http://www.lidska-prava.cz/zakony/un/unrasa.htm

http://www.concourt.sk/S/Ustava/ustava_s.htm

http://mpv.juristic.cz/web/Charta.txt

http://www.echr.coe.int/Notices%20for%20Applicants/notice%20%20slovaque.html

file://ustavnost.htm

http://foreign.gov.sk/slovak/page_lp_dlp.htm

http://www.seminarky.cz










7 PRÍLOHY

ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY

DRUHÁ HLAVA
ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY
Prvý oddiel
VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

Čl. 11
Zrušený od 1.7.2001

Čl. 12
(1) Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
(3) Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu.
(4) Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Čl. 13
(1) Povinnosti možno ukladať
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá
práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb,
alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
(2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok
ustanovených touto ústavou len zákonom.
(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na
ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na
ustanovený cieľ.

Druhý oddiel
ZÁKLADNÉ ĽUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY

Čl. 14
Každý má spôsobilosť na práva.

Čl. 15
(1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.
(2) Nikto nesmie byť pozbavený života.
(3) Trest smrti sa nepripúšťa.
(4) Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.

Čl. 16
(1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
(2) Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Čl. 17
(1) Osobná sloboda sa zaručuje.
(2) Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
(3) Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.
(4) Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.
(5) Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
(6) Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.
(7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného činu je možné iba na písomný príkaz súdu.

Čl. 18
(1) Nikoho nemožno poslať na nútené práce alebo nútené služby.
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na
a) práce ukladané podľa zákona osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest, nahradzujúci trest odňatia slobody,
b) vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej vojenskej služby,
c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd alebo iného nebezpečenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo značné majetkové hodnoty,
d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných,
e) menšie obecné služby na základe zákona.

Čl. 19
(1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
(2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
(3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Čl. 20
(1) Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
(2) Zákon ustanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb.

Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
(4) Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Čl. 21
(1) Obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.
(2) Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Spôsob vykonania domovej prehliadky ustanoví zákon.
(3) Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Čl. 22
(1) Listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
(2) Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Čl. 23
(1) Sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje.
(2) Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.
(3) Slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.
(4) Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť, a nemožno ho vyhostiť.
(5) Cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Čl. 24
(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania.

Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.
(2) Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.
(3) Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.
(4) Podmienky výkonu práv podľa odsekov 1 až 3 možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.



Čl. 25
(1) Obrana Slovenskej republiky je povinnosťou a vecou cti občanov. Zákon ustanoví rozsah brannej povinnosti.
(2) Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Tretí oddiel
POLITICKÉ PRÁVA

Čl. 26
(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
(3) Cenzúra sa zakazuje.
(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
(5) Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Čl. 27
(1) Petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.
(2) Petíciou nemožno vyzývať na porušovanie základných práva slobôd.
(3) Petíciou nemožno zasahovať do nezávislosti súdu.

Čl. 28
(1) Právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje.
(2) Podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy.

Čl. 29
(1) Právo slobodne sa združovať sa zaručuje.

Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.
(2) Občania majú právo zakladať politické strany a politické hnutia a združovať sa v nich.
(3) Výkon práv podľa odsekov 1 a 2 možno obmedziť len v prípadoch ustanovených zákonom, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, na ochranu verejného poriadku, predchádzanie trestným činom alebo na ochranu práv a slobôd iných.
(4) Politické strany a politické hnutia, ako aj spolky, spoločnosti alebo iné združenia sú oddelené od štátu.

Čl. 30
(1) Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.
(2) Voľby sa musia konať v lehotách nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie ustanovené zákonom.
(3) Volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.
(4) Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Čl. 31
Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.
Čl. 32
Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.

Štvrtý oddiel
PRÁVA NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN A ETNICKÝCH SKUPÍN

Čl. 33
Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu.

Čl. 34
(1) Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon.
(2) Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanoveným zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj
a) právo na vzdelanie v ich jazyku,
b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,
c) právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa
národnostných menšín a etnických skupín.
(3) Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.



Piaty oddiel
HOSPODÁRSKE, SOCIÁLNE A KULTÚRNE PRÁVA

Čl.

35
(1) Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
(2) Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.
(3) Občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.
(4) Zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených v odsekoch 1 až 3 pre cudzincov.

Čl. 36
Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň,
b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní,
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci,
f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie,
g) právo na kolektívne vyjednávanie.

Čl. 37
(1) Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.
(2) Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné.
(3) Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých.
(4) Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.

Čl. 38
(1) Ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky.
(2) Mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc pri príprave na povolanie.
(3) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.

Čl. 39
(1) Občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
(2) Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.
(3) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 a 2 ustanoví zákon.

Čl. 40
Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Čl.

41
(1) Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.
(2) Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.
(3) Deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.
(4) Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.
(5) Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.
(6) Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon.

Čl. 42
(1) Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná. Jej dĺžku po vekovú hranicu ustanoví zákon.
(2) Občania majú právo na bezplatné vzdelanie v základných školách a stredných školách, podľa schopností občana a možnosti spoločnosti aj na vysokých školách.
(3) Zriaďovať iné školy ako štátne a vyučovať v nich možno len za podmienok ustanovených zákonom; v takýchto školách sa môže vzdelávanie poskytovať za úhradu.
(4) Zákon ustanoví, za akých podmienok majú občania pri štúdiu právo na pomoc štátu.

Čl. 43
(1) Sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje. Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.
(2) Právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu sa zaručuje za podmienok ustanovených zákonom.

Šiesty oddiel
PRÁVO NA OCHRANU ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA A KULTÚRNEHO DEDIČSTVA

Čl. 44
(1) Každý má právo na priaznivé životné prostredie.
(2) Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.
(3) Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.
(4) Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.
(5) Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.

Čl. 45
Každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu.

Siedmy oddiel
PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU

Čl.

46
(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Čl. 47
(1) Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.
(2) Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.
(3) Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
(4) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Čl. 48
(1) Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
(2) Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Čl. 49
Len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Čl. 50
(1) Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.
(2) Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
(3) Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
(4) Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.
(5) Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
(6) Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Ôsmy oddiel
SPOLOČNÉ USTANOVENIA K PRVEJ A DRUHEJ HLAVE

Čl. 51
(1) Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl.

44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
(2) Podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon.

Čl. 52
(1) Kde sa v prvej a druhej hlave tejto ústavy používa pojem "občan", rozumie sa tým štátny občan Slovenskej republiky.
(2) Cudzinci požívajú v Slovenskej republike základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou, ak nie sú výslovne priznané iba občanom.
(3) Kde sa v doterajších právnych predpisoch používa pojem "občan", rozumie sa ním každý človek, ak ide o práva a slobody, ktoré táto ústava priznáva bez ohľadu na štátne občianstvo.

Čl. 53
Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd. Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Podrobnosti ustanoví zákon.

Čl. 54
Zákon môže sudcom a prokurátorom obmedziť právo na podnikanie a inú hospodársku činnosť a právo uvedené v čl. 29 ods. 2, zamestnancom štátnej správy a územnej samosprávy vo funkciách, ktoré určí aj právo uvedené v čl. 37 ods. 4, príslušníkom ozbrojených síl a ozbrojených zborov aj práva uvedené v čl. 27 a 28, pokiaľ súvisia s výkonom služby. Osobám v povolaniach, ktoré sú bezprostredne nevyhnutné na ochranu života a zdravia, môže zákon obmedziť právo na štrajk.