Ústava Slovenskej republiky
1939-1945
V Slovenskom zákonníku bol dňa 31.júla 1939 vyhlásený pod číslom 185 ústavný zákon zo dňa 21.júla 1939 o ústave Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky z roku 1939-1945, na rozdiel od súčasnej, ktorú tvorí preambula, 9 hláv a 156 článkov, mala 103 článkov zaradených do trinástich hláv.
Prvá hlava obsahuje všeobecné ustanovenia v piatich článkoch, ktoré takisto ako v súčasnej ústave hovoria, že štát je republikou, hlavou štátu je volený prezident, územie republiky je jednotné a nedeliteľné, hlavným mestom je Bratislava a hranice možno meniť len ústavným zákonom. A naopak čo tu nebolo spomenuté bola hymna, štátne občianstvo bolo jediné a jednotné a farby republiky boli biela, belasá a červená.
Druhá hlava mala až dvadsaťpäť článkov a pomerne dosť sa líši od ústavy z roku 1992. Podľa ústavy z roku 1939 prislúchala zákonodarná moc snemu tvoreného z osemdesiatich poslancov, ktorí boli volení za rovnakých podmienok ako dnes. Rozdiel je v tom, že dnes je zákonodarným orgánom Národná rada Slovenskej republiky tvorená stopäťdesiatimi poslancami, ktorí sú volení na štyri roky a nie na päť. Vo vojnovom období by si mohol voliť do snemu len ak by si dovŕšil dvadsiaty prvý rok svojho života. Voliteľný bol štátny občan s vekovou hranicou nad tridsať. Čo sa týka prísahy, líši sa len tým, že budúci poslanec prisahá na Boha Všemohúceho a Vševedúceho. Prezident Slovenskej republiky zvolával snem dvakrát do roka: v marci a v októbri. Návrhy zákona mohli podávať vláda, štátna rada alebo členovia snemu. Prezident republiky bol povinný odhlasovaný zákon podpísať do pätnástich dní alebo ho vrátiť snemu aj so svojimi pripomienkami. Ďalej ho podpisuje predseda snemu, predseda vlády a minister poverený jeho vykonaním. Zákon bolo treba vyhlásiť do ôsmich dní po podpísaní prezidentom.
Tretia hlava hovorí o tom, že prezidenta republiky volil snem, nemohol byť členom snemu, musel byť štátnym občanom, mať aspoň štyridsať rokov a nemohol byť zvolený za prezidenta viac ako dva razy za sebou. Ak prezident umrie, vzdá sa alebo trvale nemôže plniť svoju funkciu, snem do tridsiatich dní zvolí nového a zatiaľ funkciu hlavy štátu vykonáva predseda vlády. Tak ako aj v súčasnosti prezidenta mohli stíhať len pre vlastizradu a prislúchajú mu také práva a povinnosti ako aj dnes.
Obsah štvrtej hlavy je veľmi podobný obsahu šiestej hlavy –druhý oddiel (Ústava1992). Podľa týchto hláv sa vláda skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov a určuje ich prezident.
Piata hlava hovorí o štátnej rade, čo jej prislúcha, o čom rozhoduje. Funkčné obdobie štátnej rady je trojročné, členovia používajú imunitu a musia skladať prísahu.
Šiesta hlava hovorí, že sa slovenský národ zúčastní na štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.
Siedma hlava obsahuje stavovské zriadenie, kde sa občania museli podľa svojho povolania zoskupiť do poľnohospodárstva, priemyslu, obchodu a živností, peňažníctva a poisťovníctva, slobodných povolaní, verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov.
Ôsma hlava je o územnej samospráve, pričom má len jeden článok a ten hovorí, že v správe štátu sa občania zúčastnia prostredníctvom orgánov územnej a stavovskej samosprávy.
Deviata hlava obsahuje súdnictvo. Nikto nesmie byť zbavený svojho zákonného sudcu. Súdnictvo je oddelené od správy. Sudcovia sú nezávislí vo svojej funkcii a sú viazaní len zákonom. Rozsudky sa vynášajú v mene republiky. Prezident môže udeľovať milosť, odpúšťať alebo zmierňovať tresty (výnimkou sú trestné činy).
Povinnosti a práva občanov sú zahrnuté v desiatej hlave. Povinnosťou každého muža bola účasť v obrane štátu a musel sa podrobiť vojenskej službe. Na obranu štátu bol podrobený každý občan bez rozdielu pohlavia. Práca duševná alebo telesná bola občianskou povinnosťou. Každý občan bol a aj je povinný platiť dane, dávky a poplatky na základe zákona. Vlastníctvo má sociálnu funkciu, ktoré možno obmedziť len zákonom. Zhromažďovanie, tlačové a spolčovacie právo sa zabezpečuje v medziach zákonných ustanovení. Manželstvo, rodina a materstvo boli pod zvýšenou právnou ochranou. Takisto je tu zahrnuté, že práca je chránená a výška mzdy má byť primeraná pracovnému výkonu a so zreteľom na rodinné pomery.
Jedenásta hlava hovorí, že každý má právo voľne plniť náboženské povinnosti a vyučovanie náboženstva na ľudových a stredných školách bolo povinné.
Dvanásta hlava obsahuje články o národnostných skupinách. Každá činnosť smerujúca k odnárodneniu bola trestná.
V poslednej trinástej hlave sa hovorí o rozličných ustanoveniach. Zákony, ktoré odporujú ústave sú neplatné. Zákony a nariadenia strácajú platnosť najneskoršie koncom januára, ktorý nasleduje po dvadsiatom piatom roku od ich vyhlásenia, no vláda môže ich platnosť predĺžiť. Hovorí sa tu aj o tom, že funkčné obdobie ústavodarného snemu sa skončí najneskôr 31.decembra 1943.
