Weber odmieta etiku evanjelia na príklade „Nastav druhé líce!“ resp. univerzálnu etiku lásky „neodporuj zlu násilím“. Tvrdí, že takáto etika by bola uskutočniteľná len v spoločnosti svätcov a prieči sa skutočnej politike, kde politik musí odporovať zlu násilím, aby zlo nenadobudlo prevahu. Bezuzdná etika presvedčenia naráža na obyčajných ľudí, ktorí tiež nie sú dokonalí. Politik si potom môže legitimizovať svoje zlyhanie vonkajšími okolnosťami, nepochopením zo strany „zlej“ spoločnosti. Naopak zodpovednou etikou myslí Weber konanie, pri ktorom si politik uvedomuje nedokonalosť spoločnosti a nemá potrebu preto prenášať následky svojho konania na ľudí. Etika presvedčenia stroskotá aj pri dosahovaní cieľov tam, kde vyžaduje mravne nebezpečné prostriedky. Politik sa môže stretnúť s rôznymi nebezpečnými prostriedkami aj pri dosahovaní eticky prijateľných cieľov. Neplatí, že z dobrého môže vzísť len dobro a zo zlého zlo. Je dôležité uvedomiť si, že neexistuje absolútna univerzálna etika. Etika sa vzťahuje na konkrétne povolanie, postavenie jednotlivca. Osobitne to platí v politike, kde sa využíva legitímne násilie ako prostriedok dosahovania cieľov. Aj vodca s vysoko etickým cieľom sa musí v konečnom dôsledku opierať o aparát ľudí s nízkymi motívmi. Snáď pár ľudí s ním zdieľa jeho vieru, ale je to vždy menšina. Samotná viera v schopnosti vodcu je väčšinou len legitimizovaním chamtivosti a túžby po moci. Weber uzatvára prednášku konštatovaním, že najideálnejším politikom je ten, ktorý v sebe nesie i zodpovednosť i presvedčenie. Vysvetľuje to na politikovi, ktorý nezuteká od problému aj keď sa zdanlivo blíži jeho zlyhanie, no toto zlyhanie si nakoniec sám prizná.

Záver

Myšlienky Maxa Webera sú univerzálne a nadčasové. Svojou jednoduchosťou zaujmú aj politického laika, lebo objasňujú veľmi zrozumiteľnou rečou zdanlivo komplikované pojmy. Pre všetky tieto vzťahy v politike hľadá aj prijateľné príklady v histórii a nachádza nekonečné analógie a vzorce správania sa politických subjektov a ľudí, čím odkrýva pravé mechanizmy v politike a predpovedá následky politického konania ako autonómneho konania, ktorému sa prispôsobuje ako právo, tak aj etika.