Často sa však pri uskutočňovaní týchto veľkých cieľov stávajú chyby, zavinené zlým postupom a rozhodnutiami kompetentných ľudí.



GLOBALIZÁCIA V DEJINÁCH ĽUDSTVA
Mocenských pokusov o globalizáciu sveta bolo v histórii viac než dosť. V zásade sa však snahy mezopotámskych, egyptských, či antických civilizácií v ničom neodlišovali od snáh mocností súčasných. Svoj vplyv sa usilovali uplatňovať prostredníctvom vojenskej prevahy a politickej moci, ktoré posilňovali ekonomickou previazanosťou a náboženskou závislosťou. Každá vojenská doktrína, ktorá počíta s porobou sveta, má v sebe zafixovanú aj predstavu o globalizácii sveta. Či to boli predstavy rímskych imperátorov alebo Hitlerových apologétov, vždy obsahovali plán na uniformovanie sveta. Žiaden dobyvateľ totiž nepočíta s politickou, ekonomickou, ani náboženskou pluralitou.
Pohyb samotných procesov globalizácie chápe väčšina historikov, sociológov a politológov až od konca 15. storočia, keď nastal boom zámorských objavov, korunovaných najmä objavom amerického kontinentu. Európa sa chopila objavovateľského a dobyvateľského kormidla a nasledujúce storočia globalizovala časť zámorského sveta. Úspešne jej v tom sekundovalo kresťanstvo, zastúpené odhodlanými a často i fanatickými misionármi. Novovek priniesol nové, rýchlejšie a rafinovanejšie spôsoby globalizácie. Tie najskôr dozreli v klasickom mocnárskom kolonializme a neskôr v imperializme národných štátov.
Napriek tomu, že ľudstvo malo globalizačné sklony odpradávna, po prvýkrát táto myšlienka oficiálne odznela až v roku 1904, keď v Kráľovskej geografickej spoločnosti v Londýne vystúpil anglický politický geograf Halford S. Mackinder s prednáškou, kde odznel aj jeho postreh, že svet je jednotne globálne fungujúci politický celok. Dovtedajšie obdobie svetových dejín nazval "kolumbovským obdobím" a obdobie, ktoré malo nastať, nazval "postkolumbovskou érou", kde predpokladal svetovo uzavretý politický celok s globálnym politickým systémom. Vývoj udalostí vo svete však túto víziu odsunul o celé storočie, a ani dnes ju ešte nemožno rigorózne potvrdiť, aj keď sa zdá byť oveľa reálnejšou ako na začiatku 20. storočia, keď mali globalizačné procesy urýchliť svetové vojny.
Od výsledkov oboch svetových vojen, aj keď mali rôzne pozadie a viacero cieľov, sa v zásade očakávala nadvláda, a teda globalizácia čo najväčšej možnej časti sveta. Zatiaľ čo v 1. svetovej vojne ešte figurovalo viacero adeptov na post niesť svetovú globalizačnú štafetu, v nasledujúcej svetovej vojne, a najmä po jej výsledkoch, sa tento elitný výber definitívne zúžil na dve svetové superveľmoci - USA a ZSSR. Éra "zlatého obdobia imperializmu" bola neodvratne preč a svet dostal bipolárny charakter.