Globalizácia z rôzných uhlov pohľadu

GLOBALIZÁCIA AKO POJEM

Globalizácia je to téma, ktorá je teraz skloňovaná vo všetkých možných pádoch a diskutovaná v rôznych variantoch. Keď budem o tejto téme písať, chcem povedať, že každý si ju vysvetľuje po svojom a dá sa povedať, že aj tak ju chápe. Podľa Billa Clinton je „ globalizácia je fakt, nie otázka politickej voľby “. Súhlasím s jeho výrokom, že globalizáciu môžeme považovať, určitý fakt, ktorý sa bezprostredne dotýka každého z nás. Je to proces, ktorý už bol nezvratne zahájený a preto je nutné ju prijať ako skutočnosť aj so všetkými novinkami aj problémami, ktoré so sebou prináša. Pokúsim sa to vysvetliť pomocou zrozumiteľných definícií.

Globalizácia sa ako slovo, ktoré sa nedefinuje ľahko, lebo ako som už skôr spomínala, že každý je chápe inak, preto aj výklady a názory sa na ňu rozchádzajú .Slovo globalizácia pochádza z latinčiny a znamená glóbus = guľu). Toto slovo sa začínalo používať v rokoch sedemdesiatych no zdomácnelo až v deväťdesiatych rokoch. Podľa mňa globalizácia je tzv. marginalizácia národnostných, hospodárskych a rasových individualít jednotlivých suverénnych štátov na úkor ich vzájomného zbližovania a spoločného smerovania. Charakteristickým pri tom je po hospodársko-ekonomickej stránke snaha o prebudenie a rast ekonomiky u hospodársky slabších krajín a ich prispôsobenie svetovému štandardu, udávanému hospodársky silnými a rozvinutými štátmi. Po spoločenskej stránke je zas charakteristické zbližovanie jednotlivých štátov, ich snaha o čo najintenzívnejšie vzájomné priateľstvo a spoluprácu. Globalizácia je proces, ktorého cieľom je zasiahnuť všetky časti sveta a vo všetkých štátoch vytvoriť rovnaké podmienky. Ďalej prispôsobiť kompletne celý právny systém štandardu krajín s rozvinutým demokratickým systémom. V konečnom dôsledku sa majú vo všetkých krajinách vytvoriť rovnaké podmienky pre život, s dôrazom na demokratický politický systém a na dodržiavanie ľudských práv .

Globalizáciu predstavujú rôzne svetové politické a obchodné organizácie alebo spoločenstvá, ktoré pôsobia celosvetovo a ich činnosťou je napomáhanie a usmerňovanie hospodárskych a politických reforiem v menej rozvinutých štátoch, pričom najviac hospodársky a politicky vyspelé štáty v nich majú najväčšie slovo. Tieto organizácie si kladú za svoj hlavný cieľ zníženie chudoby vo svete na čo najnižšiu možnú mieru, zabezpečenie dodržiavania základných ľudských práv a slobôd rovnako vo všetkých štátoch.

Často sa však pri uskutočňovaní týchto veľkých cieľov stávajú chyby, zavinené zlým postupom a rozhodnutiami kompetentných ľudí.



GLOBALIZÁCIA V DEJINÁCH ĽUDSTVA
Mocenských pokusov o globalizáciu sveta bolo v histórii viac než dosť. V zásade sa však snahy mezopotámskych, egyptských, či antických civilizácií v ničom neodlišovali od snáh mocností súčasných. Svoj vplyv sa usilovali uplatňovať prostredníctvom vojenskej prevahy a politickej moci, ktoré posilňovali ekonomickou previazanosťou a náboženskou závislosťou. Každá vojenská doktrína, ktorá počíta s porobou sveta, má v sebe zafixovanú aj predstavu o globalizácii sveta. Či to boli predstavy rímskych imperátorov alebo Hitlerových apologétov, vždy obsahovali plán na uniformovanie sveta. Žiaden dobyvateľ totiž nepočíta s politickou, ekonomickou, ani náboženskou pluralitou.
Pohyb samotných procesov globalizácie chápe väčšina historikov, sociológov a politológov až od konca 15. storočia, keď nastal boom zámorských objavov, korunovaných najmä objavom amerického kontinentu. Európa sa chopila objavovateľského a dobyvateľského kormidla a nasledujúce storočia globalizovala časť zámorského sveta. Úspešne jej v tom sekundovalo kresťanstvo, zastúpené odhodlanými a často i fanatickými misionármi. Novovek priniesol nové, rýchlejšie a rafinovanejšie spôsoby globalizácie. Tie najskôr dozreli v klasickom mocnárskom kolonializme a neskôr v imperializme národných štátov.
Napriek tomu, že ľudstvo malo globalizačné sklony odpradávna, po prvýkrát táto myšlienka oficiálne odznela až v roku 1904, keď v Kráľovskej geografickej spoločnosti v Londýne vystúpil anglický politický geograf Halford S. Mackinder s prednáškou, kde odznel aj jeho postreh, že svet je jednotne globálne fungujúci politický celok. Dovtedajšie obdobie svetových dejín nazval "kolumbovským obdobím" a obdobie, ktoré malo nastať, nazval "postkolumbovskou érou", kde predpokladal svetovo uzavretý politický celok s globálnym politickým systémom. Vývoj udalostí vo svete však túto víziu odsunul o celé storočie, a ani dnes ju ešte nemožno rigorózne potvrdiť, aj keď sa zdá byť oveľa reálnejšou ako na začiatku 20. storočia, keď mali globalizačné procesy urýchliť svetové vojny.
Od výsledkov oboch svetových vojen, aj keď mali rôzne pozadie a viacero cieľov, sa v zásade očakávala nadvláda, a teda globalizácia čo najväčšej možnej časti sveta. Zatiaľ čo v 1. svetovej vojne ešte figurovalo viacero adeptov na post niesť svetovú globalizačnú štafetu, v nasledujúcej svetovej vojne, a najmä po jej výsledkoch, sa tento elitný výber definitívne zúžil na dve svetové superveľmoci - USA a ZSSR. Éra "zlatého obdobia imperializmu" bola neodvratne preč a svet dostal bipolárny charakter.

Studená vojna v druhej polovici 20. storočia ešte stále nepotvrdila Mackinderovu prognózu jednotného politického systému. Svetu sa núkali dve alternatívy, tak politicko-ideologické, ako aj hospodársko-ekonomické. Dokonca ani dnes, desať rokov po páde Berlínskeho múru, nemožno hovoriť o jasnom globálnom víťazstve toho-ktorého politického systému, aj keď trhová ekonomika a pluralitný demokratický systém rozšírili svoje pozície na dosiaľ nevídanom geografickom priestore.
Po takomto, aj keď naozaj len kusom exkurze svetovými dejinami, len ťažko možno uveriť tomu, že globalizácia je záležitosťou výlučne informačných tokov. Médiá, vrátane internetu, sa stali iba výkonnými služobníkmi v rukách ideológií, ktoré mali vždy ambíciu globalizovať svet, aj keď v prvotnej podobe sa o to pokúšali zväčša politicky a vojensky. EKONOMICKÁ GLOBALIZÁCIA
Globalizačné procesy možno vidieť predovšetkým v dvoch rovinách. Prvú predstavuje rovina politická, ktorá nesie v sebe ekonomiku, druhá rovina predstavuje akúsi spoločenskú nadstavbu, majúcu sklon prinášať problémy národnej a náboženskej identity. V súčasnom stave, keď pribúda krajín s pluralitným politickým systémom, na ktorý je nadviazaný voľný trh, môžeme hovoriť, že ku globalizácii dochádza minimálne v tejto polohe. Najmarkantnejšie je to v Európe, kde rozpad bipolárneho sveta nastolil demokratické vlády s rovnakým ekonomickým systémom. Toľko pertraktované integračné procesy sú len epizódou, ktorá sa skôr či neskôr, keď nie z ekonomických, tak určite z ideologických dôvodov, skončí.
Procesy globalizácie sa takto javia najjasnejšie z pohľadu politicko-ekonomického, kde sa dá operovať číslami, grafmi a inými ukazovateľmi rastu či stagnácie výroby a hrubého domáceho produktu, ako aj celkovou exaktnou skúsenosťou. No paradoxne práve v tejto oblasti jestvujú vyhranené skupiny, ktoré globalizáciu buď velebia, alebo zatracujú. Práve entuziastické vyhlásenia, že procesy globalizácie smerujú ku konečnému cieľu - poľudšteniu politických a sociálnych vzťahov vo svete, čo je možné jedine zavedením úplne voľného trhu, majú celý rad slabín. Ak totiž kapitalizmus prekonal svoje predátorske obdobie, a smeruje k novej, etickej fáze, ktorá by mala rezonovať najmä vo vzťahu k životnému prostrediu a v sociálnych riešeniach, nárokujúc si takto na prívlastok humánny, vynára sa tu problém krajín tretieho sveta.

Oproti dvesto rokov starému osvieteneckému tvrdeniu, že slobodný obchod sa kryje s mierom, stojí novšia okrídlená verzia, že trhová ekonomika nepozná demokraciu, iba konkurenciu.
Z tohto posledného tvrdenia, ak by sme ho akceptovali, vyvstáva závažná otázka: je naozaj v záujme silných ekonomík, aby sa krajiny tretieho sveta vzopli do podoby európskych štátov? (Túto otázku by sme mohli do istej miery klásť i pri postkomunistických krajinách.) Je predsa známym faktom, že tieto krajiny predstavujú nielen prameň surovín a lacnej pracovnej sily, ale aj veľmi výhodné odbytištia pre super nadproduktívne západné ekonomiky. Aj keď odhliadneme od tejto závažnej otázky, ktorá má aj etický a sociálny rozmer, narazíme na úplne reálne dôvody, prečo to nemôže byť tak. Krajiny tretieho sveta sú typické tým, že chudoba v nich je paralelná s populačným rastom, a tak predstavujú takmer 80 percent všetkého obyvateľstva Zeme. Preto nemôže byť v záujme, ba ani v silách vyspelých západných štátov dostať tieto krajiny na svoju úroveň, aj keď by sme pripustili ich úprimnú snahu tento stav dosiahnuť.
Napokon, je to nedosiahnuteľné z celkom prozaického dôvodu - surovinový a potravinový potenciál Zeme by na to jednoducho nestačil. Azda ani netreba ekonomické vzdelanie na to, aby sme vedeli vylúčiť predstavu o tom, že niekedy prostredníctvom globalizácie dôjde k tomu, že každý obyvateľ Číny alebo Indie dosiahne takú životnú úroveň, ako obyvateľ Dánska či Nórska.
GLOBALIZÁCIA A NÁBOŹENSTVO
Dôležitým kultúrnym elementom nielen ostatného ukončeného storočia, ale v dejinách vôbec, je náboženstvo. Na jednej strane sa všetky náboženské systémy usilujú vždy zachovávať si istú formu autonómnosti a suverenity, na strane druhej však vždy stoja v službách nejakej ideológie či štátnej moci. Americký sociobiológ Edward O. Wilson vo svojej knihe O ľudskej prirodzenosti napísal: ".. náboženské procesy pôsobia tak, že danú spoločenskú skupinu ohraničujú a zväzujú jej členov bezpodmienečnou lojalitou." Wilson tu v podstate poukazuje na politický rozmer náboženskej jednoty. Misionári kráčajúci v pätách španielskej soldatesky, búrajúcej aztécku a inkskú civilizáciu, nevymenili len kresťanské božstvá za božstvá indiánske, ale vnútili domorodému obyvateľstvu svoju administratívu so všetkou politickou i ekonomickou náležitosťou. Každý náboženský systém, ak nechce vyhynúť, musí mať sklony k rozpínavosti, a preto sa vždy podieľa na globalizačných procesoch. Z dejín vieme, že často i násilnou cestou.
V posledných desaťročiach je badať popri permanentne dravom rozširovaní kresťanstva i rozširovanie islamu. Niežeby sa nerozširovali aj iné významné náboženstvá ako budhizmus či hinduizmus, ale práve u kresťanstva a islamu dochádza k najkonfrontačnejším kultúrnym a ekonomickým stretom. Dnes je islam s viac než miliardou svojich vyznávačov druhým najväčším náboženstvom, hneď po kresťanstve.

Ak sa naplnia predpovede prognostikov, tak pri súčasnom tempe rastu moslimského obyvateľstva predbehne islam kresťanstvo počtom svojich vyznávačov už v roku 2025.
Dnes žije v západnej Európe asi 10 miliónov moslimov, a ich počet neustále rastie. Islam sa stal druhým najväčším európskym náboženstvom. Mnohí dnešní moslimskí gastarbeitri patria už k druhej až tretej generácii žijúcej v západnej Európe. A tak to, čo sa nepodarilo dosiahnuť tureckým sultánom počas vojenských expanzií od 16. po 18. storočie, sa dnes postupne darí vďaka ekonomickým záujmom, ktoré sú nadradené aj záujmom národným, nehovoriac už o záujmoch kultúrnych. ZÁVER
GLOBALIZÁCIA ÁNO ČI NIE

Globalizácia sa zdá byť naozaj povahovou črtou ľudstva. Dnešný svet ľudí však už nefunguje na úplne prirodzených evolučných procesoch. Technický progres nás dostal do polohy, ktorý sa vymyká prírodným javom. Preto ani procesy globalizácie nemajú prirodzený priebeh, sú urýchľované, manipulované. Uprostred víťaznej mystifikácie úspechu jednotlivca nahrávajú jednotlivcovi. Evidentné je to najmä v ekonomike. Americký futurológ John Naisbitt to výborne vystihol v podnadpise svojho bestselleru Globálny paradox - čím je väčšia svetová ekonomika, tým mocnejší sú jej najmenší hráči. Globalizácia sa takto javí ako cesta k vyššiemu výkonu svetovej ekonomiky, no nie ako prínos k zlepšeniu životnej úrovne každého jednotlivca. Ak je tento fakt evidentný v súčasných USA, kde rast príjmu tzv. strednej triedy je zanedbateľný oproti závratnému rastu príjmu 1 percenta najbohatších, ako je to potom v postkomunistických krajinách a v krajinách tretieho sveta?
Rozpory globalizácie sú zjavné aj v iných oblastiach. Na jednej strane podporujú vznik národných štátov, ktorých je dnes asi 200 a ich počet ešte stále nie je konečný (v čase Mackinderovej prednášky existovalo asi 50 suverénnych štátov), na strane druhej sa tieto štáty od seba politicky, ekonomicky a kultúrne takmer vôbec neodlišujú. Pribúdajú štátne hranice, no kultúrne hranice sa vytrácajú. Ak ešte v polovici 20. storočia bolo pri svetových konferenciách jasné, kto odkiaľ pochádza, dalo sa rozlišovať dokonca medzi Európanmi, dnes nikto nerozozná Balkánca od Germána a Rusa od Angličana. Všetci nosia rovnaké obleky, vozia sa v rovnakých autách. Zostáva už len jasnejšia identifikácia Arabov vyplývajúca z ich nábožensko-kultúrnej tradície. Navyše, drobenie štátov zväčšuje moc nadnárodných monopolov, ktoré pohlcujú malé ekonomiky. A tak sa suverénne národné štáty stávajú závislé a previazané so svetovou nadnárodnou ekonomikou. Zhluk drobných i veľkých štátov tak začína predstavovať skutočnú globálnu dedinu.

Je len v silách inštitúcií, či v tomto priestore dokážu uchrániť kultúrnu pluralitu.




POUŹITÁ LITERATÚRA

Knihy:

Drahoš Šíbl: Religionizácia a globalizácia vo svetovej ekonomike
Milan Šikula: Globalizácia- rázcestie civilizácie
Jaroslav Husár: Globalizácia spoločenských trendoch vo svete
Petr Staněk: Globalizácia svetovej ekonomiky

Internet:

www.globalizace.cz
www.ekolist.cz
www.reflex.cz

Ostatné:

Časopis Os a Nové slovo č.9 a 12/ 2001.

Linky:

http://www.globalizace.cz - www.globalizace.cz