Vláda Jozefa Moravčíka

Na základe vyslovenia nedôvery vlády v parlamente sa pomerne rýchlo konštituuje tzv. Vláda širokého porozumenia. Táto vláda fungovala ako menšinová a trvala len do predčasných volieb v septembri roku 1994. Bola charakteristická spoluprácou množstva ideovo rozličných politických prúdov.

Nová vláda na čele s Jozefom Moravčíkom, vymenovaná prezidentom 16. marca 1994, bola veľmi rôznorodá, no nebola uznaná verejnosťou skrz jej nástup, ktorý nebol podmienený vôľou obyvateľstva vo voľbách a skrz neúmernú popularitu expremiéra. Dá sa tvrdiť, že vzišla z číreho odporu opozície voči premiérovi. Vďaka rôznorodosti politického spektra a nevyprofilovanosti strán sa téma vzťahov opozície k politickým lídrom stáva v tomto období určujúcou a pretrváva až do volieb roku 2002. V obdobiach vládnutia širokej koalície dochádza ku kombinácii vládnutia a opozície. Často sa proti členom vlády a ich postupom stavajú viac partneri z koalície, ako parlamentná opozícia.

Krátke obdobie trvania dal tejto vláde zákon o skrátení volebného obdobia, ktorý NR SR schválila deň po vymenovaní novej vlády. Predčasné voľby boli jednou z podmienok Strany Demokratickej Ľavice (SDĽ). Navrhla ich v nádeji, že ich opozícia nepodporí. Opozícia navrhovala skorší júnový termín. Tento návrh prešiel napriek očakávaniam koalície jednohlasne. V radoch koalície to vyvolalo znepokojenie.
V tomto období sa radikálnejšie krídlo SDĽ, Združenie Robotníkov Slovenska (ZRS), pod vedením Jána Ľuptáka, transformovalo na politickú stranu a rozhodlo ísť do jesenných volieb. 21. marca podpísalo KDH, SDĽ a tzv. strany stredu Koaličnú dohodu.

Koncom marca zvolil republikový snem HZDS v Prešove Vladimíra Mečiara opätovne do funkcie predsedu hnutia. Zároveň vyzval prezidenta Michala Kováča, aby zvážil svoje pôsobenie v HZDS. V období medzi rokmi 1993 – 1998 bolo viditeľné úsilie podriadiť prezidenta straníckej disciplíne z presvedčenia, že práve strana presadzuje svojho člena do funkcie (imperatívny mandát). Prezident má však spravidla v čase výkonu funkcie pozastavené členstvo v strane, alebo sa ho vzdáva úplne.

Vo Zvolene sa zišiel zakladajúci kongres Národnodemokratickej strany – Novej alternatívy. Na jej čele stál Ľudovít Černák, ktorého na sneme SNS v Žiline vylúčili zo strany. Na tom istom sneme zvolili do funkcie predsedu SNS Jána Slotu. 8. apríla schválila NR SR programové vyhlásenie vlády Jozefa Moravčíka.

12. apríla navštívil Slovensko námestník ministerstva zahraničných vecí USA Strobe Talbot, aby rokoval s predstaviteľmi SR o Partnerstve za mier (PzM) a o možnom vstupe do NATO. Svetová verejnosť vnímala v tom čase rokovania o vstupe postkomunistických štátov do NATO veľmi citlivo. V otázke posilňovania vplyvu USA vo východoeurópskych krajinách sa politici odjakživa rozchádzajú z rôznych dôvodov. Častými boli obavy z ďalšej studenej vojny, či strach krajín z neprijatia a následnej izolácie. Severoatlantická aliancia je však už niekoľko rokov považovaná za jedinú efektívnu bezpečnostnú štruktúru. Prístupový proces do NATO bol po rozdelení republík zložitejší, pretože Slovensko si na rozdiel od Českej republiky nedefinovalo vstup do aliancie za nemenný a jasný cieľ zahraničnej politiky.

Po celé desaťročie bola dôvera verejnosti k Európskej únii oveľa vyššia ako k NATO. Tento fakt znepokojoval niektorých výskumníkov. Neskôr sa ale prisúdil vyššej sociálnej citlivosti obyvateľstva. Zároveň obyvateľstvo nebolo dostatočne všímavé k súdobým geopolitickým otázkam a ohrozeniam. Ich pozornosť pútali v tom období iné problémy.
„Nová vláda SR odvolala 19. apríla 26 prednostov okresných úradov, ktorí sa postavili proti prezidentovi SR po jeho marcovom vystúpení. Vo všeobecnosti však táto vláda urobila mnohonásobne menej výmien ako predchádzajúca, a to aj na postoch kde to bolo veľmi žiadúce. To sa jej vypomstilo pri voľbách, napr. v prípade verejnoprávnej televízie, ktorá po celý čas (i počas volieb) pracovala pre bývalú vládnu stranu.“