Český národný súd v Prahe odsúdil predstaviteľov Protektorátu Čiech a Moravy Berana a generála Syrového na 20 rokov väzenia a ostatných členov ich vlády len na nízke tresty. Aj víťazstvo komunistov vo februári 1948 bolo výsledkom taktizovania a úskokov predstaviteľov KSČ voči ostatným stranám. Hoci na Slovensku mala väčšinovú podporu Demokratická strana, komunisti, na čele s Viliamom Širokým, Gustávom Husákom a Karolom Šmidkem postupne získali celkovú moc. Na ich príkaz sa rozbehli na Slovensku nekonečné nepriateľské akcie proti katolíckej cirkvi jej kňazom a biskupom. Všemožné prenasledovanie ľudí viery sa stalo prvoradou otázkou ideológie a výkonnej moci komunistickej totality od februára 1948 až po jej porážku v roku 1989.

Stará pravda, že „revolúcia požiera svoje deti “ sa prejavila aj v existencii nového režimu. Boj proti „vonkajšiemu a vnútornému nepriateľovi“ sa obrátil proti najvyšším predstaviteľom komunistického vedenia – G. Husákovi, R. Slánskemu, V. Clementisovi, L.Novomeskému, L.Holdošovi, D.Okálymu a ďalším, ktorí skončili na dlhé roky vo väzení, ba Slánsky a Clementis doplatili na svoju oddanosť KSČ životmi. Ale v pracovných táboroch uránových baní umierali aj stovky kňazov a príslušníkov rádov a reholí..
Až smrť Stalina a o pár dní po ňom aj Gottwalda priniesla v marci roku 1953 sviežejší vzduch do politického ovzdušia u nás aj v medzinárodnej sfére. No v neutíchajúcej miere pokračoval urputný boj straníckych a štátnych orgánov proti cirkvi. Sústreďoval sa najmä na tajnú cirkev a jej kňazov a biskupov, ktorí povzbudzovali široké masy veriacich katolíkov vo viere a nádeji na ukončenie komunistického násilia.

Šesťdesiate roky aj vďaka medzinárodnej situácii priniesli aktivizáciu demokratických síl najmä v radoch inteligencie a študentstva. Komunistická strana Československa, pričinením A. Dubčeka sa usilovala o budovanie tzv. socializmu s ľudskou tvárou, čo prirodzene znamenalo odklon od tradičnej línie vyžadovanej sovietskym brežnevovským vedením. Napriek tomu demokratizačný proces aj medzi obyvateľstvom narastá.

Nasledovalo odvolanie Antonína Novotného z funkcie generálneho tajomníka UV KSČ a prezidenta republiky, zvolenie armádneho generála Ludvíka Svobodu za prezidenta ČSSR, čo prijala verejnosť s nebývalým nadšením. Napriek tomu, ZSSR a niektoré štáty Varšavskej zmluvy tento sľubný proces vývoja v ČSSR zmarili, keď 21. augusta 1968 neoprávnene, ako okupačné sily vstúpili na územie Československa. Vojská ZSSR tu zostali potom celých 20 rokov.

Významným sa stal rok 1982. 10. novembra umrel v Moskve diktátor a zároveň iniciátor okupácie Československa – L. I. Brežnev, no až do roku 1985 to však na vnútornej a zahraničnej politike ČSSR nič neprinieslo. 11. marca 1985 sa generálnym tajomníkom KSSZ stal Michail Gorbačov. Princípom jeho politiky sa stali „perestrojka“ a „glasnosť“. Neskôr sa ukázalo že to bol začiatok rozpadu ZSSR a s ním aj koniec sna o svetovláde komunistov.

Nasledujúce roky boli rokmi hlbokých štrukturálnych zmien v celej ČSSR. Padla vedúca úloha KSČ v štáte, čo umožnilo aby sa cirkev stala slobodnou a nezávislou zložkou demokratickej spoločnosti. Dňa 17. júla 1992 vyhlásila SNR „Deklaráciu o zvrchovanosti SR“ ako základ suverenity Slovenska. SNR následne, 3.decembra vyhlásila, že Slovenská republika sa stane samostatným, zvrchovaný a nezávislým štátom dňa 1.1.1993. Tak sa stalo.

Charakteristikou rokov od vzniku SR je priam nezmieriteľný boj politických strán o vládu a dominantné postavenie bez rešpektovania princípov politickej etiky a všeobecných záujmov občanov. Postup procesu demokratizácie a posilňovania vplyvu katolíckej ale aj ďalších cirkví na život celej spoločnosti potvrdzuje aj ich ekumenizácia. Dôležitým impulzom na posilnenie duchovného vedomia veriacich, ba celej spoločnosti, sa stali tri návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku.

Slovensko, vďaka porevolučnému vývoju potvrdilo svoje miesto v OSN a v ďalších medzinárodných organizáciách a inštitúciách, stalo sa členom WTO, Európskej únie, jej Šengenského priestoru a vo vojenskej oblasti aj členskou organizáciou NATO. To všetko zabezpečuje pre našu vlasť priaznivý a demokratický vývoj do ďalších rokov.

Kriticky analytická historiografia rokov 1945 po dnešok z pera profesora Milana S. Ďuricu poukázala na množstvo faktov, ktoré až do vydania jeho knihy oficiálne miesta nepublikovali, ba ich pred verejnosťou dokonca utajovali. Dielo nás tiež nabáda ctiť objektívnu pravdu, aby sme sa s jej pomocou vedeli správne orientovať v zložitých historických situáciách.