V oblasti školstva, kultúry, zdravotníctva sa v tomto období dobudovala infraštruktúra (vrátane napríklad Slovenskej národnej galérie, Slovenskej filharmónie, umeleckého školstva, viacerých múzeí). Tieto oblasti sa prvýkrát stali prístupné aj dovtedy nižším sociálnym vrstvám. Národnostné menšiny dostali solídne národnostné práva.

V 60. rokoch komunistická diktatúra "zmäkla". Kritizovalo sa stalinské násilie a hľadal sa spôsob, ako zosúladiť socializmus s demokraciou. Demokratizačný proces, ktorý v rámci komunistickej strany stelesňoval najmä najvyšší stranícky činiteľ Alexander Dubček, vyvrcholil v roku 1968. Zrušila sa cenzúra, povolilo sa drobné súkromné podnikanie, v centrálne riadenej ekonomike mal hrať istú rolu trh. Skôr, ako sa mohli vyprofilovať obrysy "socializmu s ľudskou tvárou", však v auguste 1968 obsadili Československo vojská krajín Varšavskej zmluvy – následná okupácia trvala viac ako dvadsať rokov. V 60. rokoch silnelo aj úsilie o federatívne usporiadanie spoločného štátu. V októbri 1968 bolo Československo vyhlásené za štát dvoch národných republík – Slovenskej a Českej. Federácia sa však kvôli normalizačnému režimu na čele s Gustávom Husákom nenaplnila.
Hoci bol komunistický režim po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy podstatne miernejší ako stalinizmus v 50. rokoch, aj on obnovil silný centralizmus, vyžadoval bezduchú jednotu a poslušnosť, diskriminoval a prenasledoval desaťtisíce ľudí. Asi 200 000 Čechov a Slovákov emigrovalo. Hoci Slovensko ešte zaznamenávalo ekonomický a sociálny rast, zaostávanie Československa za svetom sa zväčšovalo, zhoršovalo sa životné prostredie, rástla korupcia. Skupiny disidentov, ekológov, cirkevných aktivistov, umelcov kritizovali neslobodné pomery a dovolávali sa občianskych práv – symbolom odporu voči komunistickému režimu sa stala predovšetkým Charta 77, na Slovensku však mala len niekoľko signatárov. Predovšetkým v Prahe sa konávali protestné akcie, na Slovensku bola najväčším otvoreným protestom proti režimu "sviečková manifestácia" za náboženské a občianske slobody v marci 1988 v Bratislave. Nutnosť reforiem si uvedomovala, najmä po nástupe M. Gorbačova k moci v Sovietskom zväze, aj istá časť komunistov a štátnych úradníkov.


Na ceste k demokracii po roku 1989

V novembri 1989 komunistický režim pod vplyvom masových protestov – na Slovensku organizovaných spontánne sformovaným hnutím Verejnosť proti násiliu – padol. V priebehu niekoľkých týždňov sa vytvorili politické a inštitucionálne základy demokratickej moci. Krátke nadšenie zo slobody vystriedala potreba riešiť akútne hospodárske, sociálne a štátoprávne problémy vyplývajúce z transformácie spoločnosti a ekonomiky. Diskusie o novom usporiadaní spolužitia Čechov a Slovákov ukončili parlamentné voľby roku 1992. Ich víťazi sa dohodli na rozdelení Československa – bez možnosti pre občanov vyjadriť svoj názor v referende – a 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika.

Podobne ako ostatné postkomunistické krajiny SR rieši zložité transformačné problémy, ujasňuje si vlastnú identitu, zápasí s ekonomickými problémami, s kriminalitou, s prejavmi nízkej politickej kultúry. Hoci sa hneď prvá politická reprezentácia prihlásila k pozitívnym a demokratickým tradíciám európskej civilizácie a slovenských dejín (a po nej všetky ďalšie), vývoj v rokoch 1992 – 1998 (s niekoľkomesačným medziobdobím v roku 1994) bol poznačený porušovaním demokratických pravidiel a práve európskych demokratických tradícií a hodnôt zo strany vládnucej politickej reprezentácie.

V dôsledku toho Slovensko vypadlo z prvej integračnej vlny do európskych a transatlantických štruktúr. Slovenská republika sa na rozdiel od troch svojich susedov nestala členom NATO v prvej vlne rozširovania a vypadla tiež z prvej skupiny krajín, o ktorých sa uvažovalo ako o najhorúcejších kandidátoch na prijatie do Európskej únie.

Po parlamentných voľbách v roku 1998 a po nástupe novej politickej reprezentácie nastalo obdobie odstraňovania demokratických deficitov a po štyroch rokoch sa Slovenská republika zaradila medzi kandidátov na prijatie do NATO aj do Európskej únie. Práve záver roka 2002 bude pre naplnenie integračných ambícií Slovenskej republiky rozhodujúci – v novembri 2002 by sa na pražskom summite NATO malo rozhodnúť, či SR dostane pozvánku na vstup do Severoatlantickej aliancie. Následne v decembri 2002 by malo tiež padnúť zásadné rozhodnutie o rozširovaní Európskej únie, z ktorého vyplynie, či a v akom časovom horizonte sa Slovenská republika stane členskou krajinou EÚ a zavŕši tak začleňovanie do euroatlantického civilizačného priestoru.