Sociológia

Sociológia 1.ročník

Typológie spoločnosti

V celých dejinách ľudstva existovalo a vystriedalo sa mnoho rôznych spoločností. Ak tieto spoločností porovnávame zisťujeme, že niektoré z nich si boli podobné a že sa vyznačovali rovnakými alebo podobnými znakmi. Sociológia preto tieto spoločnosti rozdelila do niekoľkých skupín - typov podľa spoločných znakov - typológii spoločností je niekoľko a v rámci jednej typológie sa spoločnosť rozdeľovala do skupín podľa spoločných znakov. Každá typológia spoločností je vytvorená podľa iného znaku. Takémuto rozdeleniu spoločnosti hovoríme Typológia spoločnosti. Rozlišujeme niekoľko typológii.

Spoločnosti, ktoré sa postupne striedali od praveku až po súčasnosť môžeme rozdeliť: podľa spôsobu práce, obživy a života:
1. spoločnosti lovcov a zberačov: vyskytovali sa v praveku, v období paleolitu, boli pomerne malé. Tvorilo ich niekoľko desiatok ľudí. Ich život určovali prírodne podmienk. Za potravou, ktorú si lovili a zbierali sa pohybovalina určitom území.

2. pastierske spoločnosti: vznikli v období neolitu, vznikali v tých obdobiach, kde neboli vhodné podmienky pre poľnohospodárstvo a bolo chladné podnebie. Ľudia sa živili pastierstvom. Členovia týchto spoločností boli bojovní a často agresívní.

3. hortikultúrne spoločnosti: vznikali v tom období ako pastierské, ale aj v oblasťiach, kde bolo teplo a dostatok zrážok. Žili už usadlým spôsobom života a začali sa živiť poľnohospodárstvom. Typickým znakom bolo to, že pôdu ešte spracovali buď iba palicou alebo motykou.

4. agrárne spoločnosti: boli to vyslovene poľnohospodárske spoločnosti. Od hortikultúrnych sa líšili tým, že pôda sa už obrábala pluhom, ľudia už vedeli pestovať rôzne plodiny. Patrili sem všetky staroveké spoločnosti: Mezopotámia, Egypt, india, Čína, Grécko, Rím, ale aj spoločnosti feudálneho obdobia. V týchto spoločnosťiach už sa zakladali aj prvé mestá. V nich sa neže rozvíjala remeselná výroba, ale základným zdrojom obživy členov spoločnosti bolo poľnohospodárstvo živilo sa nim až 90% obyvateľstva.

5. industriálne spoločnosti: vznikali z nástupom kapitalizmu, po vzniku priemyselnej revolúcie v 18. st. manufaktúry sa začali meniť na továrne, rozvíjal sa priemysel; ľudia sa začali masovo sťahovať do miest za prácou. Poľnohospodárstvom sa živila už len menšia polovica členov.

Typológia podľa kultúry:

1. monokultúrne spoločností: vyskytovali sa v starších tradičných spoločnosťiach. V takejto spoločnosti ľudia rozprávali rovnakým jazykom, vyznávali jedno náboženstvo, rovnaké zvyky, tradície mali rovnakú kultúru. Tieto spoločnosti sa vyskytovali najčastejšie v minulosti, v tradičných spoločnosťiach napr. hortikultúrne, agrárne spoločnosti.
2. multikultúrne spoločností: sú to spoločnosti zložené z rôznych národov a národnosti. V jednej spoločnosti sa nerozpráva iba jedným jazykom ale rôznym. Ľudia vyznávajú rôzne náboženstvá, uznávajú rôzne tradície a pod. Sú typické pre súčasne moderné spoločnosti.

Typológia súčasných spoločností:
Podľa toho do akej miery majú členovia spoločnosti možnosť podieľať sa na spolurozhodovaní v štáte delíme súčasné spoločností, na:

1. demokratické spoločnosti: sú také v ktorých majú všetci občania zabezpečené občianské práva a slobody. Majú možnosť spolurozhodovať pri zostavovaní politickej moci v štáte volia politické strany, zástupcovia ktorých sú potom vo vedení štátu
2. totalitné spoločnosti: sú také v ktorých práva slobody a možností občanov obmedzené v spoločnosti. Rozhodujúce postavenie má iba jedna politická strana. Vo voľbách občania teda nemajú možnosť vyberať si z viacerých politických strán.

Podmienky spolužitia:

Obidva druhy spolužitia (usporidané aj neusporiadané) môžu reálne čiže skutočne existovať iba vtedy, ak:

1. Ľudia sa nachádzajú v rovnakom čase na rovnakom mieste (napr. my teraz v triede)
2. Títo ľudia medzi ktorými prebieha spolužitia musia byť navzájom v kontakte, musia byť medzi nimi styky, pôsobenie, ovplyvňovanie a pod.

1. Spoluprítomnosť:

Spoluprítomnosť je vlastne prvým predpokladom a podmienkou spolužiťia ľudí. Spoluprítomnosť znamená existenciu viacerých ľudí v rovnakom čase na rovnakom mieste.
Počas spoluprítomnosti majú ľudia sklon konať určitým spôsobom väčšinou majú tendenciu konať rýchlejšie, spoľahlivejšie ako keď sú sami. Počas spoluprítomnosti sa dá očakávať, že sa ľudia budú správať tak ako sa to od nich žiadá, čaká.
Počas spoluprítomností ďalej majú ľudia sklon nadviazať kontakt s inými ľuďmi, rozprávať sa, ovplyvňovať sa. Sú však situácie, keď počas spoluprítomností ľudia nemajú chuť byť v kontakte s inými ľuďmi. V takomto prípade je možné ďalších spoluprítomních, alebo len niektorích z nich ignorovať a však ignorovať niekoho kto je blízko pri mne je ťažké, preto sa v takomto prípade odporúča tzv. "ohľaduplná ľahostajnosť" to znamená, že iným ľuďom dávame najavo, že nemáme záujem byť s nimi v kontakte, ale na druhej strane že sa nemusia obávať napriateľstva alebo iných úmyslov voči sebe prikladom ohľaduplnej ľahostajnosti je napr. cestovanie v autobuse, keď sa ľudia zdržiavajú nielen v slovných prejavov ale aj v akýchkoľvek iných náznakov či pohybov.
Ohľaduplná ľahostajnosť môže v každodennom živote pomôcť ľuďom predchádzať rôznym nepríjemnostiam.

2. Interakcia:

Je to druhá nevyhnutná podmienka spolužitia ľudí. Pod pojmom soc. interakcia rozumieme vzájomný kontakt medzi ľuďmi, akékoľvek ovplyvňovanie, pôsobenie ľudí na iných, reagovanie na iných ľudí, odpovedanie na správanie sa ľudí s ktorými sme v kontakte.
Najjednoduchším prejavom interakcie je interakcia dvoch ľudí počas interakcie môžu na seba ľudia pôsobiť rôzne, ich vzájomna interakcia nemusí mať zhodný charakter (napr. keď sme s niekym v konflikte).
Zložitejšou interakciou je keď súčasne na seba pôsobia väčšie alebo veľké skupiny ľudí (napr. politické strany)

Interakcia môže prebiehať v dvoch podobách:
a) ako proces spontánny samovoľný, prirodzený, riadiaci sa momentálnym záujmom napr, je to interakcia medzi dvoma alebo skupinou spolužiakov, priateľov, medzi súrodencami, interakcie na discotékach a pod.
b) interakcia ako proces, ktorý rešpektuje postavenie tých ľudí ktorý sa interakcie zúčastňujú: napr. interakcia medzi učiteľom a žiakom, interakcia na úradoch, u lekára a pod.

Druhy interakcie:

V sociológii sa najčastejšie uvádzajú tieto členenia interakcie:
1. zámerna, nezámerna interakcia
2. členenie na spoluprácu, súťaženie, výmenu a konflikt

Zámerna interakcia: je taká keď ľudia vedome vstupujú do vzájomných kontaktov a v tejto interakcii chcú dosiahnúť určitý cieľ napr. interakcia v škole, v obchode, na úrade, alebo keď potrebujeme niečo od priateľov.
Nezámerna interakcia: dochádza k nej vtedy ak ľudia na seba pôsobia nevedome. Dochádza k nej vtedy, keď sa zhromaždí viacero ľudí na jednom mieste napr. v kine, v autobuse. Pri tejto interakcii ľudia na seba pôsobia napr. svojim výzorom, spôsobom ako rozpravajú, svojimi gestami a pod.

Spolupráca: je to taká interakcia pri ktorej všetci zúčastnení majú rovnaký cieľ, dosiahnúť ho však môžu iba vtedy ak si úlohy rozdelia, budú si pomáhať a spolupracovať. Spoločnými silami. Takto cieľ dosiahnú rýchlejšie a jednotlivec by ho sám nedosiahol napr. výskum ochorenia a spôsob jeho liečby, v škole príprava stužkovej a pod.

Súťaženie: pri tejto interakcii majú všetci zúčastnení rovnaký spoločný cieľ. Pri jeho dosahovaní však nespolupracujú, pri tom platí, že ak stanovený cieľ dosiahne jedna strana, jeden zúčastnení, ostatní ho už dosiahnúť nemôžu, napr. súťaž MISS, športové súťaže...
Výmena: pri tejto interakcii majú zúčastnené strany rôzne ciele pri tom však platí, že každá zo zúčastnených strán môže svoj cieľ dosiahnúť iba vtedy, ak ho zároveň dosiahne aj druhá strana. Platí, že zúčastnené strany sa pri interakcii musia navzájom rešpekovať a vychádzať si v ústrety. Typickým príkladom takejto interakcie je obchod.
Konflikt: je to interakcia pri ktorej zúčastnené strany majú rôzne ciele a však ciel dosiahne jedna z týchto strán, ostatné už svoj ciel dosiahnúť nemôžu. Rozlišujeme dva druhy konfliktov: boj a vyjednávanie. Pri boji sa používa násili, často je to ozbrojený boj. Väčšinou sa tu nedodržiavajú určité pravidlá a nepoužíva sa násilie. Vyjednávanie je to taký druh konfliktu pri ktorom sa dodržiavajú určité pravidlá a nepoužíva sa násilie. Vyjednávanie ako konflikt sa využíva často v súčasných demokratických krajínach pri riešení rôznych problémov.

Komunikácia:

Môžeme ju označiť za základ sociálnej interakcie. Pod komunikáciou rozumieme prenos infomrácii, rôznych faktov, významov, správ a pod. Komunikácia sa môže uskutočňovať v priamom styku medzi zúčastnenými stranami alebo v nepriamom styku.
Priamy styk: zoči, voči
Nepriamy styk: sa uskutočňuje sprostredkovaním pomocou niečoho iného...telefón, fax...

Aby ľudia mohli medzi sebou komunikovať musia rovnako vnímať všetko pomocou čoho komunikujú. Musia rovnako chápať význam slov, rôznych gest, mimiky, predmety... Komunikujú medzi sebou zvieratá, ale aj ľudia. Medzi ich komunikáciou je však zásadny rozdiel. Rozdiel vyplýva so spôsobu učenia. Zvieratá sa učia bezprostredne-opakovaním. Človek má však vedomie a to čo sa učí si aj uvedomuje, preto si ľudia vytvárajú rozne symboly, prostredníctvom ktorích navzájom komunikujú.
Symboly sú to rôzne materiálne i nemateriálne znaky, ktoré majú svoj význam. Symboly si vytvárajú ľudia sami a sami im aj pripisujú rôzne významy. Symbolom je napr. hymna, štátny symbol, erb, kvet, dopravné značenia...
Najviac používaným symbolom - sústavou symbolov je ľudská reč - čo slovo to symbol s iným významom. V bežnej reči sa len istý predmet alebo jav označuje symbolom napr: škola-school, schule...zvieratá, štátny znak...atd...

Druhy komunikácie:
1. verbálna
2. neverbálna

Verbálna komunikácia sa uskutočňuje prostredníctvom reči a to buď v priamom alebo v nepriamom styku. Prostredníctvom: telefónu, rozhovoru, listu, sms-ky, faxu
Neverbálna komunikácia: sa uskutočňuje prostredníctvom iných prostriedkov ako je reč, napr. prostredníctvom predmetov, mimiky, gestikulácie, dotykov ale aj prostredníctvom intenzity hlasu, tempa reči a pod. Napríklad dopravné značenie, odovzdávanie daru.

Sociálne vzťahy:

Interakcia je jedným z predpokladov spolužitia. Pri usporiadanom spolužití sa interakcia medzi ľuďmi prejavuje určitými znakmi. Spravidla je to interakcia, ktorá sa opakuje niekoľkokrát alebo mnohokrát po sebe. Táto opakovaná interakcia sa uskutočňuje vždy podľa určitých noriem, pravidiel a preto sa tie interakcie navzájom podobajú. napr. interakcia v škole, v rodine, v kostole, na pošte...atd...
Opakovanej sociálnej interakcii so známkami podobnosti hovoríme sociálne vzťahy.

Tie delíme na:
a) osobné: sú také ktoré sa vytvárajú medzi ľudmi dlhší čas, pričom sa títo ľudia navzájom poznávajú, zoznámajú sa. Až po určitom čase dokážu odhadnúť, ako by sa daný človek zachoval v určitej situácii. Tak sa vytvára napr. vzťah k spolužiakovi, kamáratovi, medzi členmi rodiny, vzťahy medzi členmi pracovného kolektívu
b) pozičné: vzniká medzi ľudmi bez toho, aby sa mueli navzájom osobne poznať. Aj ked sa nepoznáme dokážeme predvídať, ako sa daná osoba zachová v určitej situácii, pretože jej správanie je určované pozíciou, ktorú v spoločnosti zohráva, napr. interakcia medzi žiakom a učiteľom, na pošte, u lekára, v obchode...atď...

Sociálne siete

Socialna sieť každého človeka tvorí súhrn všetkých jeho sociálnych vzťahov. Každý človek si vytvára svoju soc. sieť sám. V priebehu jeho života sa sociálna sieť mení. Je to tým, že niektoré sociálne vzťahy postupne zanikajú a človek si vytvára nové soc. vzťahy napr. zanikne manželstvo, môže sa vytvoriť nový partnerský vzťah; tým že meníme zamestnanie meníme aj sociálne vzťhy a pod.Pod vplyvom takýchto okolností sa potom mení sociálna sieť človeka.
Prvú sociálnu sieť človeka tvoria jeho vzťahy v rodine, túto prvú sieť si človek nevyberá. Začína ju ovplyvňovať až neskôr.
To ako soc. sieť si človek vybuduje nezávisí ani tak od jeho schopnosti a vedomosti, ale od toho akú pozíciu zaujme v spoločnosti.
Sociálna sieť človeka spätne ovplyvňuje jeho osobnosť a to tak, že pôsobí na jeho správanie.

Normatívne systémy spoločnosti

V každej spoločnosti prevažuje usporiadaná forma spolužitia. To znamená, že spolužitie je určitým spôsobom organizované a usmerňované. V spoločnosti si môže človek robiť čo chce, ale musí svoje správanie prispôsobovať požiadavkam spoločnosti. Preto si každá spoločnosť vytvára: hodnoty a normy

Hodnoty:

Sú to určité predstavy ľudí, o tom čo je správné. Pre človeka môže byť hodnota čokoľvek, čo má pre neho význam. Každý človek má predstavu o tom, čo je preňho žiadúce, správné, a dobré.
Medzi najčastejšie objavujúce sa hodnoty ľudí patria, napr: zdravie, rodina, láska, kariéra, peniaze, náboženstvo...atď...
Každý človek si na základe týchto predstáv vytvára svoj hodnotový systém: rebríček hodnôt. Určitú hierarchiu hodnôt si vytvárajú nielen jednotlivci, ale vytvára si ju spoločnosť, ktorá zabezpečuje prežitie svojich členov. Medzi základne hodnoty celospoločenské, patria napr. mier, zdravie, výchova, vzdelanie, soc. istoty, ekonomický rast...atd...
Ak má byť život v spoločnosti usporiadaný, nemôže spoločnosť ostať iba pri hodnotách. Vychádzajúc z celospoločenských hodnôt sa vypracúvavajú spoločenské normy.

Normy:

Sú konkrétne pravidlá, predstavy o tom, čo je správne, čo je žiadúce. Sú to požiadavky na členov spoločnosti, očakávania, ktoré majú členovia spoločnosti plniť. Normy vždy musia byť v súlade s hodnotami. Normy sú pre členov spoločnosti záväzné. Normy spoločnosti môžu mať písanú a nepísanú podobu. K nepísaným normám patrí napr. morálka, zvyky a tradície, Rešpektovanie týchto noriem sa od nás očakáva, ale v prípade ich nedodržiavania nás čaká napr. výsmech, kritika, odsúdenie verejnou mienkou a pod. K písaným normám patria napr. práva = právne normy Tie sú záväzné pre každého člena spoločnosti. V prípade že ich človek preruší, tak sa voči nemu používajú prísne opatrenia. Štát má k dispozícii tzv. donucovacie prostriedky (polícia, súdy, väznica, armáda), ktoré používa voči porušiteľov právnej normy. V spoločnosti existujú aj iné písomné normy napr. etiketa, ďalej existujú aj rôzne predpisy ako normatívne systémy, súhrn rôznych noriem usmerňujú napr. pracovný poriadok, školský poriadok, daňový, hotelový poriadok...atd...

Socializácia:
- je soc. javom, ktorý sa vzťahuje na každého člena spoločnosti. Socializácia je procesom, ktorým prechádza každý človek. Podmienkou socializácie je, aby človek po svojom narodení žil v spoločnosti iných ľudí. Bez kontaktu s inými luďmi socializácia nieje možná. Socializácia jedinca sa začína hneď po jeho narodení, počas celého detstva, mladosti, dospelosti dokonca aj v starobe. Najintenzívnejšie prebieha v mladom veku. Každý človek po svojom narodení prechádza do spoločnosti, ktorá je už na určitom stupni vývoja. Spoločnosť má svoje hodnoty, normy, poznatky, tradície a pod.

Človek keď sa narodí je bytosťou biologickou t.j. niesú mu známe, vlastné ľudské spôsoby správania ak by nevyrástal medzi ľuďmi ani by si ich nikdy neosvojil, nemal by sa ich od koho naučiť. Príkladom toho sú tzv. nesocializované deti. Tým, že človek žije v spoločnosti iních ľudí postupne sa od nich učí reč, osvojuje si návyky, písmo, rôzne zručnosti, hodnoty, normy, zaužívane spôsoby správania. Tým sa človek postupne mení z bytostí iba biologickej na bytosť spoločenskú (bytosť s ľudským správaním).

Socializácia ako soc. jav plní dve základne úlohy:

1. jednotlivcovi umožňuje stať sa plnohodnotnou spoločenskou bytosťou
2. spoločnosti umožňuje jej prežitie a to tým, že staršia generácia odovzdáva to čo v spoločnosti už existuje v určitej podobe mladšej generácii.
Socializácia je prenosom nazhromaždenej kultúry z jednej genrácie na druhú - kultúru tvorí v spoločnosti všetko čo ľudia vytvorili, čo je výsledkom ich práce, k čomu dospeli, a čím sa líšia od zvierat.

V procese socializácie rozlišujeme dve základne fázy:

1. primárna fáza socializácie: sa začína hneď po narodení, trvá počas detstva, dospievania až po začiatok dospelosti. Táto fáza socializácie je založená na výchove a vzdelávaní. Prevláda v nej proces učenia. Väčšinou tu ide o jednosmerné pôsobenie spoločnsoti na človeka. Človek v tejto etape je viac menej pasívny, pretože iba príjma podnety od iních ľudí. Ak si tieto podnety osvojí a potom sa podľa ich správa hovoríme že ich interiorizuje. Túto fázu socializácie nazývame anticipačnou fázou.
2. sekundárna fáza učenia: pretrváva až v dospelosti a vyznačuje sa tým, že v nej už dominuje proces sebavýchovy, sebarealizácie, sebavzdelávania. Človek už sám cíti potrebu ďalej rozvíjať svoju osobnosť. K spoločnosti je aktívny a prispieva jej rozvoju a zúčastňuje sa na primárnej socializácii detí.

Niekedy dochádza v sekundárnej fáze socializácie k tomu, že človek prehodnocuje svoje hodnoty a cíti potrebu vymeniť ich za iné. Osvojuje si nové poznatky, rozvíja svoje schopností, vzory správania a pod. tomuto procesu hovoríme resocializácia. Dochádza k nej buď preto, že sa zmenia napr. podmienky spoločnosti, alebo človek vymenil staré zamestnanie za nové úplne iné, alebo pri dlhodobom pobyte v cudzine a pod.

V každej spoločnosti sa však nájdu aj takí jedinci, ktorí sú nedostatočne alebo nesprávne socializovaní (páchatelia trestných činov, mladí delikventi). Voči takýmto jedincom spoločnosť používa nanútenú resocializáciu umiestňuje ich do reedukačných ústavov, väzenie a pod., kde by mali počas svojho pobytu vymeniť staré hodnoty, normy, vzory správania za nové.

Socializačné prostredia

Základom socializácie je kontakt s inými ľuďmi. Donedávna bola možná socializácia iba v priamom kontakte ľudí. 20 st. prinieslo taký rozmach techniky, že dnes možno hovoriť o socializácii prostredníctvom masových médii.
Zo všetkých prostredí, ktoré sa významnou mierou podieľajú na socializácii jedinca možno vyčleniť tieto základne socializačné prostredia:

1. rodinné prostredie
2. rovesnícke prostredie
3. školské prostredie
4. pracovné prostredie
5. masové média v procese socializácie

Rodinné prostredie:
pre socializáciu je dôležité, pretože zabezpečuje primárnu socializáciu jedinca. Mimo toho, že poskytuje dieťaťu základne návyky reč a vzory správania je dôležité aj preto, že poskytuje aj citové stimuly dieťaťu. Rodina určuje nielen to akým jazykom bude dieťa rozprávať, ale výrazne ovplyvňuje jeho spôsob života, jeho náboženské, politické postoje; dokonca ovplyvňuje aj jeho budúce správanie, keď už nebude priamo členom tejto rodiny. Ovplyvňuje to či bude rešpektovať alebo porušovať sociálne normy alebo napr. aký vzťah bude mať k alkoholu, jeho rasové predsudky a pod.

Rovesnícke prostredie:
pôsobí na človeka takmer súčasne s rodinným prostredím, vzniká o niečo neskôr ako rod. prostredie ale socializáciu dieťaťa ovplyvňuje už v rannom detstve. V rod. prostredí má dieťa svoje pevné, stabilné miesto; v rovesníckom prostredí to je medzi deťmi rovnakého veku a svoje miesto si musí získať, vydobiť si ho. Vzťahy v rovesníckom prostredí sú demokratickejšie ako v rod. prostredí. Ale v rovesníckom prostredí platia skupinové normy a skupiny vyžaduje ich dodržiavanie (dieťa sa musí skupine prispôsobiť). Najsilnejšie ovplyvňuje roves. prostredie jedinca v období dospievania, vtedy ovplyvňuje jeho spôsob vyjadrovania obliekania, trávenie voľného času a pod. Menej už ovplyvňuje napr. ich náboženske postoje. Vplyv rovesníckeho prostredia na jedinca sa zvýšil od obdobia industriálnych spoločností a v súčasnom období je to preto, lebo sa začala zvyšovať zamestnanosť žien a mladí ľudia trávia veľa času mimo rodi. prostredia.
Rovesnícke prostredie ovplyvňuje človeka len v mladosti ale sa udržiava praktický v celomďalšom živote aj keď nie intenzívne.

Školské prostredie:
posilňuje vplyv rod. prostredia a uskutočňuje kultúrnu socializáciu jedinca. Škola odovzdáva vedomosti, ale zároveň učí žiakov disciplíne plnenia úloh, povinností, učí ich rešpektovať autoritu, čiže nadriadeného a tým ich pripravuje na prechod z rod. prostredia do reálneho života.

Pracovné prostredie:
socializuje človeka hlavne po odbornej stránke (človek sa musí naučiť vykonávať svoje postavenie). Súčasne naň pôsobí aj rovesnícke prostredie kolegov, vzťahy medzi spolupracovníkmi.

Masové média v procese socializácie:
masové média nadobudli význam v socializácii človeka hlavne v 20.st. Prostredníctvom médii je možné v jednom okamihu pôsobiť na veľký počet ľudí; pričom nemusia byť na jednom mieste, dokonca ani osoby, ktoré vysielajú informácie, a osoby, ktoré ich príjímajú nemusia byť na rovnakom mieste. Prostriedkami masovej komunikácie sú noviny, TV, rozhlas, internet. Masové média zvyšujú informovanosť ľudí a zároveň ovplyvňujú ich postoje. To je pozitívny vplyv médií na socializáciu. Má však aj svoju negatívnu stránku, hlavne pokiaľ ide o ich vplyv na detí a mládež. Prostredníctvom médii sa skracuje obdobie detstva, pretože deti získavajú informácie ktoré by v ich veku mali byť ešte neprípustné.

Sociálny status a sociálna rola:

Každý človek v priebehu svojho života zaujímal množstvo rôznych postavení spoločnosti napr. je dieťaťom, sestrou, žiakom, priateľom, vnukom, učiteľom, rodičom...
Takejto pozícii človeka v spoločnosti sociálny status. Človek v priebehu svojho života ale aj v jednom časovom období, zaujme rôzne soc. statusy. Niekto je súčasne napr. otcom, manželom, vedúcim stavby, rozhodcom, poslancom a pod. Spomedzí tíchto statusov je vždy jeden rozhodujúci t.j. kľúčový sociálny status. U človeka sa soc. statusy menia, niektoré môžu zaniknúť, vznikajú nové a pod. Za kľúčový soc. status považujeme taký, ktorý človeka najviac charakterizuje. Najčastejšie človeka najvýraznejšie charakterizuje jeho práca, činnosť ktor vykonáva pre spoločnosť. V niektorích prípadoch to môže byť práve to, že človek nepracuje, alebo príslušnosť k určitej etnickej skupine alebo nová činnosť ktorá ho výrazne charakterizuje.

Soc. status môžme rozdeliť na:
 
1. vrodený: t.j. taký, ktorý nemôžme priamo ovplyvniť napr. pohlavie, vek, príslušnosť ku kráse a pod.
2. získaný: je to pozícia v našom živote, ktorú si vybudujeme a dopracujeme sa k nej sami. Typickým príkladom je povolanie, alebo pozícia športovca, speváka, herca, speváka, šoféra... Je to pozícia, ktorú človek sám nechce ale nanúti mu ju spoločnosť. Môžme tu zaradiť aj pozíciu nezamestnaních, väzňov, ...

Sociálna rola: zo soc. statusom vždy vyplývajú pre človeka rôzne úlohy a povinností. Spoločnosť očakáva od toho, kto zostáva určitý status plnenie rôznych požiadaviek. Všetkým úloham, povinnosťiam a požiadávkam vyplyvajúcim zo soc. statusa hovoríme soc. rola.
V sociológii považujeme socializáciu za učenie sa soc. rolám.

Soc. rola predstavuje štandartné správanie (optimálne, v súlade so soc. normami). Preto treba rozlišovať predpísanú soc. rolu (štandartné správanie) a výkon roly (skutočné správanie sa človeka). Nie každý človek je ochotný plniť soc. rolu tak, ako sa to od neho očakáva, ak porušuje normy môže nastať konflikt soc. rol.

Škola - ako socializačný činiteľ

Škola v živote každého človeka zohráva významnu úlohu v jeho socializácii. Škola vychováva a vzdeláva mladú generáciu a pripravuje ju na život a prácu v spoločnosti. Škola tvorí akýsi spojovací medzičlánok medzi rodinou a skutočným svetom. V rodine má každé dieťa svoje pevné miesto, o ktoré nemusí bojovať, dieťa má v rodine hodnotu už preto, že je dieťaťom. Lásku a pozornosť rodičov získava bez zásluh.
V skutočnom svete je to naopak. Človek v ňom má cenu podľa toho čo dokáže a hodnotu má iba dovtedy kým si ju zaslúži. O svoje miesto tu musíme bojovať, musíme si ho zaslúžiť.

Škola ako medzičlánok privádza človeku s rodinného okruhu do sveta. V škole sa dieťa učí upravovať svoje správanie, konanie podľa toho čo sa od neho očakáva, podľa určitých pravidiel. V škole dieťa začína byť hodnotené podľa toho, čo dokáže. Škola robí určitý spoločenský "nátlak" na dieťa. Dieťa musí chodiť do školy, musí v nej pracovať, plniť požiadavky učiteľa a správať sa určitým spôsobom.

Socializáciu dieťaťa v škole ovplyvňujú:
1. výchovno-vzdelávací proces
2. sociálne vzťahy v škole, v triede
3. zloženie pedagogického zboru (to, či je prevažne ženský, alebo aj mužský; aby bol pre žiakov dostatok vzorov správania ..chlapcom väčšinou chýbajú mužské vzory)
4. technické a materiálne vybavenie školy
5. vzťahy medzi spolužiakmi

Funkcie školy:

Každá škola plní voči spoločnosti vieceré funkcie:

1. vzdelávacia funkcia: škola sprostredkúva žiakom poznatky, staršia generácia odovzdáva poznatky tej mladšej
2. výchovná funkcia: škola rozvíja nielen rozumovú stránku ale aj mravnú, etickú, telesnú, svetonázornú a pod. Úlohou školy je všestranne rozvíjať osobnosť žiaka.
3. selektívna funkcia: na základe dosahovaných výsledkov škola žiakov diferencuje, umožňuje im potom prístup buď k nižšiemu alebo vyššiemu vzdelaniu
4. personalizačná funkcia: úlohou školy je vytvoriť zo žiaka samostatne konajúcu osobnosť
5. kvalifikačná funkcia: škola poskytuje žiakom nielen všeobecné ale aj odborné pozntky, ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie určitého konania
6. integračná funkcia: škola pripravuje žiaka na soc. rolu občana sprístupňuje mu poznatky o štáte, ústave, práv, demokrácii a pod.
7. socializačná funkcia: túto funkciu plní škola tým, že uskutočňuje všetky predchádzajúce funkcie a tým pripravuje žiakov pre vstup do spoločnosti.

Škola plní aj iné funkcie napr. poradenskú (orientuje žiakov pri výbere povolania); sociálnu funkciu zaisťuje voľný čas žiakov, kým sú rodičia v zamestnaní)

Socializácia do najvýznamnejších soc. rol. :
Človek sa v priebehu svojho života socializuje do množstva soc. rol. Medzi najdôležitejšie z nich patrí:
1. socializácia do pohlavnej roly
2. socializácia do rodičovskej roly
3. socializácia do pracovnej roly

Socializácia do pohlavnej roly
V každej spoločnosti existujú predstavy o tom, ako sa má správať žena a ako sa má správať muž. Počas tejto socializácie je potrebné naučiť dievčatá a chlapcov osvojiť si správanie žien a mužov, naučiť ich čo je pre ich správanie charakteristické. Predstavy o správaní sa mužov a žien sa formovali už veľmi dávno a prenášajú sa z jednej generácie na druhú. Všeobecne sa od žien očakáva, že budú pasívne, ohľaduplné, citovo založené; že sa budú starať o domácnosť a venovať sa výchove detí.

Od mužov sa očakáva že bude aktívní, samostatní, rozhodní, dobrí organizátori, že nebudú dávať najavo svoje city a pod. V posledných desaťročiach sa predstavy o soc. roly ženy mierne upravili, počíta sa zo zamestnanosťou žien a ich účasťou vo verejnom živote. Problémom však ostáva, že sa neupravila aj soc. rola mužov, pretože práca v domácnosti a vychová detí ostáva stále súčasťou soc. roly ženy. To ženy výraznejšie zaťažuje a vyvoláva u nich stresové situácie.

Socializácia do pohlavnej roly sa uskutočňuje predovšetkým v rodine. Hlavnú úlohu tu majú rodičia, ktorí predstavujú pre deti soc. vzor správania. Zároveň detí socializujúdo tejto roly tým, že od nich vyžadujú plnenie niektorích povinností vyplyvajúcich z ich pohlavnej roly napr. dievčatá-upratať; chlapci-pokosiť trávu

Socializácia do rodičovskej roly:
Aj táto prebieha v rod. prostredí, keď rodičia sú opäť soc. vzorom pre svoje deti. Plnenie tejto roly je nevyhnutné, pretože od nej závisí prežitie spoločnosti. Rodina je zákl. jednotkou spoločnosti.

Socializácia do pracovnej roly:
Od nej závisí biologické a ekonomické prežitie spoločnosti. Ľudia svojou prácou produkujú statky potrebné k ich prežitiu.
Táto socializácia prebieha z pravidla v štyroch etapách.

Prvá etapa - voľba kariéry: je to prvý krok k príprave na povolanie, spočíva v orzhodovaní sa, vo výbere štúdia, školy, ktorú bude dieťa navštevovať.
Druhá etapa - príprava na povolanie: je to časť štúdia, časť teoretickej prípravy pre výkon budúceho povolania
Tretia etapa - výkon pracovnej roly: začína sa buď po ukončení štúdia a nástupe do práce; v tejto etape sa človek zoznamuje s pracovnou rolou, poznáva nové prostredie, nové normy, požiadavky, úlohy.
Štvrá etapa - začína sa vtedy keď si človek osvojil normy, požiadavky, interiorizoval ich a ich rešpektovanie a plnenie považuje za prirodzenú vec.
Človek sa v tejto etape už stotožnil so svojou pracovnou rolou.

Nie vždy a nie každý človek prechádza pri socializácii prac. roly všetkými štyrmi etapami. V niektorých prípadoch sa môže stať, že človek ukončí svoju socializáciu v tretej etape pretože neinteriorizuje svoju pracovnú rolu a povolanie opúšťa a hľadá si niečo iné.
Môže nastať aj taký prípad, že človek začína svoju socializáciu do pracovnej roly bez predchádzajúcej prípravy v tretej etape.

Sociálna štruktúra:

Typickou črtou života každej spoločnosti je usporiadané spolužitie. Každé usporiadané spolužitie má svoju štruktúru. Označujeme ju pojmom sociálna štruktúra. Slovo štruktúra znamená, že určitý celok je organizovaný, že sa vyznačuje usporiadanosťou, pravidelnosťou. Určitým usporiadaním celku do častí je napr. kniha je jeden celok a má svoje častí (kapitoly); obsah predstavuje jej štruktúru.; rodina je celok jej časťami sú členovia rodiny, v ktorej má každý svoj vlastný soc. status.
Aj spoločnosť v takom zmysle tvorí celok, ktorý má svoju štruktúru - je rozčlenený na určité časti.

Zákl. prvkami soc. štruktúry, sú:
- soc. status
- soc. rola
- soc. inštitúcie

Opakom štruktúry je chaos, zmätok, neusporiadanosť a nepravidelnosť.

Soc. inštitúcie:
Sú jedným zo základných prvkov soc. štruktúry. Pre existenciu spoločnosti sú soc. inštitúcie nevyhnutné. Spoločnosť si ich vytvára preto, aby prežila, aby spoločnosť nezanikla, aby netrpela a nestratila zmysel.
Soc. inštitúcie usmerňujú život v spoločnosti. Predstavuje pre jej členov soc. vzory správania, konania, vykonávania určitých činností. Pre každého člena spoločnosti sú záväzné. Každý, kto chce byť členom určitej spoločnosti sa musí riadiť existujúcími soc. inštitúciami. Aby spoločnosť nezanikla a aby sa zdravo vyvíjala musí svojich členov usmerňovať. Spoločnosť si preto vytvára rôzne popisy činnosti, ktoré sa majú v spoločností vykonávať napr. predkladá svojím členom, ako musí vyzerať a fungovať rodina, ako sa má vykonávať činnosť v školstve, v zdravotníctve, v oblasti vojenstva, bankovníctva a pod. Týmto popisom činnosti hovoríme - soc. inštitúcia.

Soc. inštitúcie niesú nemenné, ale určité vzory správania, zastaralé zariadenia nahradia novými normami. Základnými soc. inštitúciami sú rodina, manželstvo, školstvo, výchova, zdravotníctvo.

Soc. inštitúcie predstavujú štandardizované vzory správania činností, ktorú musí každý kto chce v spoločností žiť poznať a uskutočňvať.

V bežnej reči dochádza často k tomu, že ľudia používajú pojem inštitúcia ako synonymum slovu organizácia, napr. našu školu niekto označí ako inšitúciu, nemocnicu označia ako inšitúciu a nieje to správne, lebo v sociológii sú pojmy soc. inšitúcia a organizácia odlišné, označujú rôzne skutočnosti; nikdy sa nemôže stať členom soc. inštitúcie (pretože je to iba popis, vzor). Nemôže byť členom konkrétnej organizácii. Organizácia je teda konkrétne firma, škola, banka. Napr. školstvo je inšitúcia, a hociktorá škola je organizácia...

Komformita

Ak má v spoločnosti prevládať usporiadané spolužitie, jej členovia sa musia riadiť platnými soc. inštitúciami a soc. normami. Spoločnosť nielen očakáva, ale aj vyžaduje od svojich členov aby ich rešpektovali. Pojem komformita sa vzťahuje na správanie človeka. Používa sa pojem komformné správanie. Za komformné správanie považujeme každé správanie, ktoré je v súlade s požiadavkami spoločnosti. Komformné je napr. učiť sa rešpektovať vnútorny poriadok školy, pozdraviť známych, platiť dane, pomáhať starším... V každej spoločnosti žijú rôzni ľudia. Niektoré soc. normy, ale ktoré sa v spoločnosti dajú ešte tolerovať označujeme ako nonkomformné správanie. Také je napr. keď sa človek výstredne oblieka, má výstredný účes, žije neprimeraným spôsobom a pod. Ide o extravagntné správanie, za ktoré sa neudeľujú tresty ale môže vyvolavať pohoršenie, pokarhanie, výsmech, ale u niektorích aj obdiv.

Devízia:

Ak človek hrubo porušuje soc. inštitúcie, a soc. normy jeho správanie je nesprávane, prípadne je protispoločenské. Označujeme ho ako deviantné - deviáciu. Deviantným je napr. pitie alkoholu mladistvých, užívanie drog, krádeže, znásilnenia, vraždy, finančné podvody...Deviantné správanie spoločnosť netoleruje. Deviácia sa posudzuje poda platných soc. noriem a trestá sa.
To čo považujeme za deviatné závisí v každej spoločnosti od toho aké soc. normy v nej platia. Potom čo je deviantné v prvej krajine nemusí byť deviantné v inej krajine. Deviácia je vždy relatívna. Relatívnosť deviácie znamená aj to že napr. to čo bolo v minulosti komformné, dnes sa môže považovať za deviantné a naopak... pretože sa zmenili soc. normy.

Sociálna kontrola

Aby sa v spoločnosti zabezpečilo usporiadané spolužitie, vytvárajú sa nielen soc. normy, ale aj mechanizmus na ich dodržiavanie, na kontrolu správania sa podľa týchto noriem. Tento mechanizmus tvorí soc. kontrola. Cieľom soc. kontroly je zabezpečovať konformné správanie členov spoločnosti. Úlohou soc. kontroly je na jednej strane podporovať existujúce komformné správanie rôznymi pochvalami, odmenami, uznavaním. Na druhej strane u niektorých ľudí zmeniť ich nonkomformné alebo deviantné psrávanie na komformné

Rozlišujeme tieto druhy soc. kontroly:
a) sebakontrola: je to najúčinnejší druh soc, kontroly. Znamená kontrolu seba samého. Človek sa sám posudzuje, hodnotí svoje správanie a snaží sa o to, aby soc. normy rešpektoval, aby sa správal tak ako sa od neho očakáva. Úroveň našej sebakontroly závisí od toho do akej miery sme si interiorizovali soc. normy. Sebakontrola nieje len najúčinnejším ale aj najlacnejším druhom soc. kontroly.

b) formálna soc. kontrola: je to taká soc. kontrola, ktorú nemôže vykonávať hocikto, ale iba ľudia alebo skupiny ľudí, ktorý sú osobitne poverený vykonávaním tejto kontroly. V škole ju vykonávajú učitelia hodnotením vedomostí a právania. V autobusoch revizóri, na cestách policajti...Formálna soc. kontrola existuje na každom pracovisku, kde nadriadený kontroluje podriadených. Formálnu kontrolu uskutočňujú napr. daňové úrady. V každej spoločnosti sú vytvorené špeciálne organizácie, ktoré vykonávajú iba formálnu soc. kontrolu. Jej úlohou je takisto zabezpečiť komformitu. Typickým príkladom takejto kontroly sú aj súdy. Pri formálnej soc. kontrole sa požívajú sankcie (tresty a odmeny).

c) neformálna soc. kontrola: vykonávaním tejto kontroly niesú poverený konkrétni ľudia, môže ju vykonávať hocikto a kdekoľvek. Je to spontánna kontrola založená na dobrovoľnosti, ochotne zabezpečovať komformitu v spoločnosti. Aj pri tejto konrole sa používajú sankcie. Komformné správanie pri nej podporujeme alebo sa snažíme zabezpečiť rôznymi prostriedkami napr. úsmevom, darčekom, poďakovaním, napomenutím, odmietaním komunikácie, ale aj bitkou...atď

Sankcie:
- sú najčastjejšiu využívané počas soc. kontroly. Sankcie sú akékoľvek prostriedky soc. kontroly, ktoré slúžia na podporu, dosahovanie a udržiavanie komformného správania.

Delíme ich na:
a) pozitívne a negatívne
b) formálne a neformálne

Pozitívne sankcie:

Sú to všetky kladné prostriedky, ktoré využívame na to, aby sme podporili už existujúce komformné správanie. Hovoríme im aj odmeny. Patrí sem napr. pochvala, finančná odmena, knižná odmena za vysvedčenie...Odmeny prinášajú ľuďom určité výhody.

Ich opakom sú Negatívne sankcie, ktoré označujeme aj ako tresty. Používajú sa pretom aby sa zmenilo napr. deviantné správanie na komformné. Používajú sa aj vtedy ak človek nedodržuje vždy a správne soc. normy a vtedy prinášajú človeku určité nevýhody napr. oneskorený príchod domov má za následok sankciu zákaz vychádzok.

Odmeny možno rozdeliť:
Materiálne odmeny: finančné alebo vecné
Morálne odmeny: vyznamenanie, pochvaly, úsmev, pohladenie
Sociálne povýšenie postupy v práci a kariére

Tresty delíme na:
Fyzické tresty: bitka, palicovanie
Materiálne tresty: pokuty, odobratie vecí
Socialna dekrácia: zníženie soc. statusu

Sankcie ďalej delíme na formálne a neformálne:

Formálne: uďeľujú sa v procese formálne soc. kontroly. Môžu mať podobu pozitívnych ale aj negatívnych sankcii. Udeľovaním negatívnych formálnych sankcií je zvlášť poverená polícia, súdy, väzenstvo (udeľujú len negatívne sankcie). Pozitívne formálne sankcie udeľujú viaceré spoločenské organizácie napr. škola, červený kríž. Udeľujú sa v súlade so zákonmi.

Neformálne: ich udeľovanie skôr z dodržiavaním obyčajov, tradícii a mravov, morálky. Aj v tejto kontrole sa udeľujú tak pozitívne ako aj negatívne sankcie. Môže ich udeľovať ktorýkoľvek člen spoločnosti. Pozitívné sú napr. úsmev, pohladnie, pochvala, darček. Negatívne neformálne sankcie sú napr. pokarhanie, napomenutie, výsmech, kritika, bitika...
Pri formálnych negatívnych sankciach je presne určený druh, výška trestu za porušenie konkrétnej normy.
Pri neformálných sankciach nieje určené akú sankciu je treba pri porušení normy.

Kolektívne správanie:

Zaraďujeme ho k neusporiadaným formám spolužitia. Kolektívnym správaním označujeme to ak ľudia rovnako reagujú na spoločný podnet napr. zaujme ich havária na ulici, idú na koncert, diskotéku...kolektívne správanie zaraďujeme k neusporiadanému spolužitiu, preto lebo neprebieha v stabilných čiže pevných skupinách ľudí. Prebieha iba v náhodných zoskupeniach ľudí, pričom sa nemusia ľudia navzájom ani poznať, mali rovnaký záujem a všetci naňho rovnako reagovali napr. zúčastnili sa štrajku.

Aj keď je kolektívne správanie neusporiadaným spolužitím aj ono sa vyznačuje určitými prvkami usporiadanosti, ale na nižšej úrovní napr. každý kto chce ísť na koncert, diskotéku musí si kúpiť lístok, niekto tu diskotéku musí pripraviť, musí byť prítomna polícia a požiarnici; napr. získanie povolenia pre štrajk je prejavom usporiadanosti kolektívneho správania. Kolektívne správanie sa vyznačuje emotívnosťou, spontánnosťou, impulzívnosťou, náhodnosťou.
Pri kolektívnom správaním sa často porušujú soc. normy. Kolektívne správanie je iba dočasné, netrvá dlho, skôr či neskôr zanikne. Neusporiadané spolužitie je krátko trvajúcim, pričom usporiadané spolužitie je relatívne dlho trvajúce.

Kolektívne správanie má dva druhy:
a) dav
b) masa

a) Dav - Davové správanie

- jedným z druhov kolektívneho správania
- za dav považujeme, také zoskupenie ľudí, ktoré sa nachádza v rovnakom čase na rovnakom mieste, pričom ich spája spoločný záujem, postoj či presvedčenie a konajú v jeho mene.

Davové správanie trvá spravidla krátko. Ľudia sa v dave správajú následovne:
- sú viac ovplyvniteľní ako keď sú sami
- majú pocit anonymity
- konajú emotívnejšie, impulzívnejšie ako keď sú sami
- ľudia v dave majú pocit nezraniteľnosti
- majú väčšiu odvahu, istotu a silu

Interakciaľudí v dave je pomerne slabá, niekedy sa ľudia navzájom nepoznajú. Interakcia medzi nimi trvá iba dovtedy kým trvá davové správanie, tým existuje táto situáia.

Druhy davu:

1. náhodný dav: vzniká napr. vtedy ak pozornosť okolo idúcich zaujme havária, výklad v obchode, pouličný predajca. Ľudia, ktorí sa zoskupia okolo takejto udalosti označujeme ako náhodny dáv. Trvá krátko a ľudia vzájomne buď niesú v interakcii alebo len v obmedzenej interakcii.

2. konvenčný dav: vzniká vtedy, ak ľudia s cieľom dosiahnúť určitý zážitok sa sústredia na jednom mieste hovoríme im aj diváci alebo obecenstvo. Tento dav tvoria ľudia v divadle na koncerte, v kine alebo na športovom zápase. V tomto dave sa rešpektujú soc. normy napr. predvolebné kampane.

3. expresívny dav: tvoria ho ľudia, ktorí chcú mať nielen určitý zážitok ale to čo cítia a prežívajú chcú dať aj určitým spôsobo najavo, chcú to prejaviť. Expresívnym davom sú ľudia na diskotéke, na koncertoch, aj na športových zápasoch

4. aktívny dav: v tomto dáve ľudia nielen dávajú najavo čo cítia a prežívajú ale v mene toho chcú aj niečo urobiť. Chcú urobiť niečo pre niekoho alebo niečo alebo proti niekomu alebo niečomu. napr. linčujúca skupina, násilná demonštrácia. V tomto dave sa porušujú soc. normy.

5.protestný dav: je kombináciou konvenčného a expresívneho davu.

b) Masa - Masové správanie

- je to ďalší druh kolektívneho správania. Pri masovom správaní ľudia nemusia byť v rovnakom čase na jednom mieste.
- za masu považujeme skupinu ľudí, ktorí sú v rovnakom čase na mnohých miestách, pričom aj týchto ľudí spája rovnaký záujem, postoje a presvedčenie a všetci konajú v ich mene. Masou sú napr. všetci ľudia, ktorí v rovnakom čase sledujú ten istý TV program alebo sú to ľudia ktorí napr. v tom istom období vyznávajú rovnaký štýl hudby...atď...

Druhy masy:

1.šírenie zvestí: ide o šírenie určitej informácie, ktorá zaujme pozornosť ľudí a ktorí sa potom podľa nej správajú. Zvesti sa šíria veľmi rýchlo a nedajú sa zastaviť. Informácie, ktoré sa takto šíria môžu a nemusia byť pravdivé. Obsah informácie sa v procese šírenia často mení a na konci môže mať celkom inú podobu ako v čase keď vznikla. Šírenie zvesti môže vyvolávať paniku a masové správanie prejde do davového správania. Šírením zvestí môže byť napr. neoficiálna informácia, že v blízkej budúcnosti skrachuje niektorá banka a jej klienti sa snažia čím skôr si povyberať svoje peniaze.

2. módne, konjuktívne správanie: vzniká vtedy ak ľudia podľahnú nejakej módnej vlne napr. podľahnú rovnakému štýlu hudby, uprednostňujú podobný štýl obliekania, nosia rovnaké účesy. Módne správanie sa môže objaviť napr. aj v zdravotníctve, keď ľudia vyhľadávajú určitý typ lieku, alebo napr. v zahradníctve: pestovanie tulipánov, muškátov.

Verejnosť:

- považujeme za osobitný druh masového správania, týmto pojmom označujeme v spoločnosti všetkých ľudí, ktorí prejavujú záujem a to relatívne dlhší čas a pravidelne, stály záujem o určitú oblasť spoločenského života, nejakú činnosť, poznanie, predmety a pod.
V tejto súvislosti hovoríme napr. o športovej verejnosti, filmovej verejnosti, zberateľskej verejnosti, umeleckej a pod.

V každej spoločnosti sa pravidelne objavujú udalostí alebo rôzne otázky či problémy, ktoré pozornosť väčšiny ľudí v spoločnosti stanú sa predmetom širokého záujmu napr. voľby, poplatky za štúdium a pod. V takomto prípade pred slovo verejnosť nedávame prívlastok ale hovoríme o verejnosti ako takej. Aby mohla vzniknúť verejnosť musia mať ľudia dostatok informácii o tom čo ich zaujíma napr. o športe, o voľbách a pod.

Informácie ľudia získavajú:
1. prostredníctvom médii: napr. televízia rádio, internet, časopisy
2. prostredníctvom seminárov, konferencií zhromaždení, stretnutie, burza a pod.
3. prostredníctvom šírenia zvestí

S verejnosťou súvisí: verejná mienka a propaganda

Verejná mienka:
je to presvedčenie verejnosti na určitú oblasť. Verejná mienka sa zisťuje výskumom verejnej mienky na základe neho sociologóvia zisťujú čo si ľudia myslia o určitom probléme, a aký je stav ich presvedčenia napr. ktorý sú za niečo, proti niečomu alebo nevedia posúdiť; zisťujú sa napr. sympatie či antipatie k politikom, k politickým stranám a pod. Výskumom verejnej mienky sa zúčastňujú väčšinou aktívni obyvatelia spoločnosti.

Propaganda:
používa sa na tvorbu verejnej mienky. Využíva sa najmä v obchode (reklama) a v politike (kampaň). Cieľom propagandy je ovplyvniť myslenie, presvedčenie a postoje ľudí tak, aby si týchto ľudí získali na svoju stranu. Propaganda pôsobí na psychiku ľudí, má za cieľ ovplyvniť ich tak, aby vyvolal sympatie k tomu, čo sa v propagande presadzuje a antipatie k opačnej myšlienke. Cieľom politickej alebo volebnej kampane je získať čo najviac ľudí na svoju stranu.

Sociálne skupiny:

Pojem soc. skupina je jedným z najčastejšie používaných pojmov v sociológii. Aj pri tomto pojme musíme rozlišovať jeho dva významy. Pojem soc. skupina sa inakšie používa v bežnej reči a inakšie v sociológii. V bežnej reči označíme skupinu alebo skupinku akéhokoľvek zoskupenia ľudí či žiakov v triede alebo ľudí na autobusovej zástavke a pod.

Pri odbornom používani pojmu soc. skupina musíme rešpektovať znaky sociálnej skupiny. Za soc. skupinu považujeme v sociológii iba také zoskupenie ľudí, ktoré sa vyznačuje:

1. členovia skupiny majú rovnaké záujmy, rovnaké ciele
2. pre členstvo skupine platia určité kritéria
3. činnosť skupiny sa riadi spoločnými normami, pravidlami
4. skupina má svoju vnútornú štruktúru
5. v skupine vzniká pocit spolupatričnosti - vedomie "my"
6. v skupine prebieha sociálna interakcia podľa skupinových noriem
7. v skupine majú členovia vymedzený soc. status a soc. rolu
8. skupina má vytvorené skupinové hodnoty a vzory správania

Soc. skupinou je podľa toho napr. športové družstvo, politická strana, školská trieda, pracovný kolektív a pod.
Podľa tejto charakteristiky nemôžme v sociológii považovať za soc. skupinu žiadne náhodné zoskupenia ľudí, tým v sociologii hovoríme agregáty.

Za soc. skupinu v sociológii nepovažujeme:
1. akékoľvek náhodne zoskupenie napr. cestujúcich v jednom autobuse, ľudí na diskotéke, v kine, ľudí v obchode a pod.
2. ktorýkoľvek druh davu: sú to iba agregáty
3. spoločnosť, ktorej prvoradou úlohou je zabezpečiť sebestačnosť členov
4. množinu ľudí, ktorých spája nejaká spoločná vlastnosť, znak - rovnaká farba očí, vlasov, ľudia rovnakého veku, pohlavia a pod.

Skupinový konformizmus:
- znamená, to že každá soc. skupina má svoje vnútorné soc. normy, rešpektovanie ktorých od svojich členov nekompromisne vyžaduje. Soc. skupiny sú v tomto smere voči svojim členom málo tolerantné a to hlavne v malých soc. skupinách. Nekonformné správanie soc. skupina odmieta.

Vznik soc. skupiny:

Soc. skupiny vznikajú z dvoch dôvodov:
1. môže vzniknúť pre potreby členov skupiny. Za takéto soc. skupiny môžeme považovať napr. politické strany. Všetci členovia tejto skupiny majú spoločný cieľ a tým je víťazstvo vo voľbách a miesto v parlamente. Soc. skupina v tomto prípade slúži svojím členom. Popri spoločnom cieli môžu mať členovia skupiny aj individuálne ciele, ktoré chcú dosiahnúť pomocou víťazstva strany vo voľbách, napr. niektorý člen sa chce stať poslancom, iný chce získať postup v zamestnaní alebo chce získť nejaké prestížne pracovné miesto

2. soc. skupina môže vzniknúť pre potreby nečlenov soc. skupiny napr. vznik vojenskej skupiny v armáde neslúži potrebám tích, ktorí sú jej členmi ale potrebám tích, ktorí vznik tejto skupiny vyvolali. Takouto skupinou je akákoľvek pracovná skupina ktorá plní tiež potreby nečlenov napr. murárska skupina, oprávari ciest, lekári, učitelia...To však neznamená, že v takejto soc. skupine si nemôžu uspokojovať svoje potreby aj členovia tejto skupiny

Vodcovstvo v soc. skupine

Každá soc. skupina má svojho vodcu. Vodca má na členov skupiny najväčší vplyv.
Vodca v skupine môže byť:
1. inštrumentálny
2. emocionálny

Soc. skupina by bez vodcu neprežila. Malá soc. skupina by určitý čas mohla fungovať bez vodcu, ale neprítomnosť vodcu vo veľkej skupine by vyvolalo chaos a zánik soc. skupiny.

Inštrumentálny vodca je taký, ktorý sa snaží viezť skupinu k dosiahnutiu vytýčeného cieľa. Organizuje jej činnosť tak, aby tento cieľ skupina dosiahla.
Emocionálny vodca rieší v skupine problémy, usmerňuje soc. vzťahy, má vytvárať harmóniu, pohodu, jednotu v skupine.
Skupina môže úspešne pracovať len vtedy, ak má obidva druhy vodcov. Ak by mala iba inštrumentálneho vodcu v skupine by nastali rozpory, zhoršili by sa soc. vzťahy. Inštrumentálny vodca musí vo svojej činnosti udeľoval aj sankcie a preto sa môže stať, že sa stane do určitej miery neobľubeným, členovia môžu získať pocit že su mu ľahostajný a to by narušilo jednotu skupiny.

Nieje správne ak skupina má na druhej strane emocionálneho vodcu v takomto prípade by v skupine boli dobre vzťahy, ale splnenie aj tej najjednoduchšej úlohy by bolo pre skupinu veľkým problémom, čo by takisto ohrozilo jej existenciu.
Každá skupina by mala mať preto inštrumentálneho ale aj emocionálneho vodcu. V niektorých prípadoch ho dokáže plniť aj jeden človek, ale je to veľmi náročne.
Príkladom rozdelenia vodcovstva v rodine je : otec-inštrumentálny; mama-emocionálny vodca; v štáte prezident-emocionálny; vláda-inštrumentálny.

Vodcovia vo svojej činnosti uplatňujú jeden z týchto štýlov riadenia:

1. autoritatívny štýl riadenia: vodca soc. skupiny príjma všetky rozhodnutia sám
2. demokratický vodca: pri rozhodnutiach v postupe skupiny berie do úvahy pripomienky a návrhy členov skupiny
3. liberálny vodca: necháva v skupine voľný priebeh, do jej postupu výraznejšie nezasahuje

V súvislosti so soc. skupinou je zaujímava aj otázka kritérii preto, kto má byť vodcom. Zo sociologických výskumoch vieme, že neexistujú vyhranené objektívne kritéria pre vodcovstvo, pretože vlastnosti aké má vodca skupiny môžu mať aj iní členovia soc. skupiny. Medzi správaním a vlastnosťami vodcu a ostatných členov skupiny sú často rozdiely veľmi malé až zanedbateľné. Platí, že vodca by mal byť inteligentnejší mal by to byť extrovert, sebavedomejší, psychický stabilný a pod. Takéto vlastnosti však majú aj ľudia, ktorí sa vodcami nestávajú preto, pre vznik vodcovstva sú dôležité situačné faktory, to znamená, že ak niekto chce byť vodcom musí byť v správnom čase na správnom mieste (platí to hlavne pri formálnej soc. skupine).

Druhy sociálnych skupín:

Sociálne skupiny delíme na:
1. malé a veľké
2. primárné a sekundárné
3. vnútorné a vonkajšie
4. členské a vzťažné
5. formálné a neformálné

Malé a veľké soc. skupiny:
takto delíme soc. skupiny podľa počtu ich členov. Malá soc. skupina má max. 30-40 členov. Platí v nej, že členovia skupiny sa navzájom poznajú a komunikujú tvárou v tvár. Malou skupinou je napr. školská tireda, športové družstvo, rodina. Vo veľkej sociálne skupine neplatí, že jej členovia sa musia navzájom poznať aj napriek tomu sa aj v tejto skupine môže vytvoriť vedomie "my". Je to hlavne vo chvíľach, keď je skupina v ohrození. Veľkou skupinou je napr. národ u ktorého sa v čase vojny utvára pocit spolupatričnosti, alebo politická strana, zamestnanci veľkej firmy a pod.

Primárna soc. skupina:
takto označujeme prvú soc. skupinu, v ktorej sa človek stáva členom. Pre väčšinu ľudí je to rodina. Úlohou primárnej skupiny je primárna socializácia jedinca. Primárna skupina je založená na citových vzťahoch a členovia tejto skupiny sa v nej prejavujú po všetkých stránkach.

Sekundárna soc. skupina:
považujeme za ňu každú soc. skupinu ktorej sme členom mimo primárnej skupiny, Sekundárna je napr. školská trieda, športové družstvo, tanečný krúžok ...atď... V sekundárnej skupine sa človek neprejavuje všetkými stránkami svojej osobnosti, ale iba tou stránkou, ktorá súvisí s dosahovaním cieľa soc. skupiny, ktorej sme členom napr. v škole prejavujeme iba svoju pripravenosť na vyučovanie a vedomosti.

Vnútorna sociálna skupina:
je taká, ku ktorej patríme, ktorej sme členom a v ktorej prevláda vedomie "my". Na všetky ostatné skupiny sa pozeráme na cudzie a označujeme ich "oni" - každú takúto skupinu označujeme ako vonkajšiu sociálnu skupinu. Aj soc. skupina, ktorá je z nášho pohľadu vonkajšiou je pre tích, ktorí k nej patria vnútornou a naopak.

Členská soc. skupina:
je to tá, ktorej sme fyzicky, čiže priamo členom. Táto skupina je pre nás zároveň vnútornou. Soc. skupiny sa na členské a vzťažné delia preto, lebo človek sa nie vždy stotožňuje s normami skupiny ku ktorej patrí.

Vzťažná soc. skupina:
považujeme za ňu každú soc. skupinu z normami, cieľmi ktorej sa stotožňujeme a soc. skupinu pri tom ovplyvňuje jeho správanie, posôbí naňho. Ak sa stotžňujeme s normami členskej skupiny, táto skupina má na nás vplyv, tá je pre nás zároveň vzťažnou skupinou. Ten kto sa nestotožňuje s normami soc. skupiny ignoruje ich a niekedy koná v rozpore so soc. skupinou, tak je preňho táto skupina iba členskou.

Niekedy sa človek môže stotožňovať s normami aj takej soc. skupiny, ktorej nieje členom. Prejavuje sa to napr. pri voľbách keď ľudia dávajú hlasy politickým stranám a pri tom nemusia byť ich členom. V takomto prípade je pre nich táto politická strana vzťažnou, referenčnou soc. skupinou. Vzťažná soc. skupina môže byť pre nás aj taká skupina ku ktorej nepatríme, ktorá pre nás nieje členskou.

Formálna soc. skupina:
väčšina soc. skupín sú formálne. Formálna je každá skupina, ktorá má svoju štruktúru, sú v nej určené vzťahy nadriadenosti a podriadenosti, prevládajú v nej pozičné vzťahy; dopredu sú určené sankcie, je určený vodca soc. skupiny.

Neformálna soc. skupina:
v tejto skupine sa určuje iba cieľ, ktorý má skupina dosiahnúť. Metódy a postupy ako to dosiahnúť sa už presne neurčujú. Činnosť takejto skupiny je spontánna, samovoľná. Takáto skupina nemá pevnú štruktúru, presné vymedzenie vzťahov, noriem, zodpovedností a pod. V takejto skupine prevládajú viac vzťahy na základe ktorých si skupina sama vyberá svojho vodcu. Príkladom neformálnej skupiny je napr: svojpomocná skupina alebo sociálne hnutie.

Sociálne organizácie:

Každú soc. organizáciu môžeme označiť ako:
sekundárnu, formálnu soc. skupinu. Soc. organizácia vzniká preto, aby pomáhala spoločnosti dosahovať určité konkrétne ciele. Soc. organizácie rozdeľujeme podľa viacerých kritérií:

1. podľa toho, aký konkrétny cieľ sledujú ich delíme, napr. na: vzdelávacie, ekonomické, charitatívne
2. podľa toho akým spôsobom vzniklo členstvo v organizácii a ako v tejto organizácii prebieha soc. kontrola, ich delíme: dobrovoľné, donucovacie, utiltárne

Dobrovoľné organizácie:
členstvo vzniká na princípe dobrovoľnosti. Činnosť spravidla nieje odmeňovaná. Člen organizácie súhlasí s jej cieľom, princípmi, normami, identifikuje sa s nimi, preto pre takého v takejto organizácii prevláda sebakontrola. Príkladom môžu byť rôzne mládežnicke, ženské, charitatívne, ochrancovia prírody.

Donucovacie organizácie:
členstvo vzniká na princípe donútenia, preto aj člen takejto organizácie sa z jej normami, neidentifikuje sa s ňou odmieta jej normy a preto tu prevláda formálna soc. kontrola. Na zabezpečenie činnosti a dosahovanie cieľov používajú sankcie. Príkladom takýchto organizácii sú napr. väzenie, armáda, psychiatrické liečenie.

Utilitárne organizácie:
sú medzistupňom medzi dobrovoľnými a donucovacími, členstvo tu nieje nevyhnutné, ale človek sa stáva členom z iných dôvodov. Členstvo v takýchto oranizáciach prináša ľuďom určitý prospech, úžitok. Človek si v nich uspokujeje svoje potreby, získava napr. vzdelanie, prostriedky na živobytie, rozvíja svoje záujmy a pod. Formálna soc. kontrola je v nich kombinovaná, uplatňuje sa v nich aj sebakontrola členov, ale významné postavenie má aj formálna soc. kontrola. Ulitárnou organizáciou je napr. každá škola a každé pracovisko - banky, pošty, liečebne a pod.

Byrokracia:

Tento pojem na používa v dvoch rôznych významoch. V bežnej reči používame slovo byrokracia v negatívnom význame. Označujeme nim negatívne javy, v práci na úradoch a v práci úradníkov. Ako napr. nadbytočnú administráciu a zdlhavé vybavenie vecí na úradoch. V sociológii má slovo byrokracia iný význam. Byrokoracia vznikla pre potreby organizácie. Byrokracia vznikla z potreby racionalizovať činnosť organizácie, urobiť ju efektívnejšou a sprehľadniť ju. Byrokracia znamená, že v organizácii sa učia vzťahy nadriadenosti a podriadenostia, že sa presne vymedzia každému členovi soc. statusy a soc. roly, určia sa pravidla odmeňovania za prácu, určia sa soc. normy v organizácii (školský poriadok, pracovný poriadok). Takto fungujúca byrokracia má pomáhať v každej organizácii rýchlejšie a kvalitnejšie dosahovať jej ciele.

Sociálne hnutie:

Prostredníctvom soc. hnutia sa v spoločnosti niekedy riešia veľmi dôležité spoločenské otázky. Soc. hnutia prebiehajú spontánne, ale vyznačujú sa organizovanosťou. Svojou organizovanosťou sa odlišuje od kolektívneho správania.
Soc. hnutie má vždy presne vymedzený cieľ. Cieľom je zvyčajne dosiahnúť v spoločnosti soc. zmenu alebo naopak jeho cieľom je zabrániť tomu, aby k určitej zmene došlo. Aj soc. hnutie prebieha nedokončenými spôsobmi správania.
Kým kolektívne správanie prebieha skôr chaotický a nemá svoju štruktúru, soc. hnutie je organizované a má svoje zložky. Soc. hnutie prebieha dlhšie ako kolektívne správanie.

Zložky soc. hnutia:

a) ideológia
b) organizácia
c) taktika

Ideológia:
ideológiu hnutia tvoria názory, myšlienky, ktoré odôvodňujú potrebu hnutia, vysvetľuje stanovisko k určitej veci, vysvetľuje aký je cieľ hnutia a prečo sa má uskutočniť. Prostredníctvom ideológie hnutie získava svojich stupencov.

Organizácia:
každé soc. hnutie má na začiatku niekoľkých vodcov, organizátorov, ktorí vytvoria ideológiu. Prostredníctvom nej si získavajú ďalších členov organizátorov hnutia a svojich sympatizantov. Začínajú organizovať rôzne akcie na podporu a dosiahnutie svojho cieľa. Organizujú napr. mítingy, manifestácie, protestné pochody

Taktika:
týmto pojmom označujeme postupy a metódy, ktoré sa používajú pri dosahovaní cieľa hnutia. To akú taktiku si hnutie zvolí závisí od toho či spoločnosť soc. hnutie príjma, alebo nie.