Hierarchia riadenia týchto kritérií je vysvetlená takto: „systémy vysokého stupňa informácie, ale nízkeho stupňa energie regulujú systémy vyššieho stupňa energie a nižšieho stupňa informácie“ (príklad práčky). Podľa tohto vzorca stojí kultúrny systém najvyššie ako tvorca zmysluplných záväzkov a povinností a motor činnosti. Pod ním stojí sociálny systém, systém osobnosti a správania a nakoniec organizmus jednotlivca. Fyzické prostredie prináša podmienky na adaptáciu, ktoré nie sú dielom kyberneticky vyššieho systému a niekedy je nutné sa im podriadiť (závislosť na kyslíku). Z hľadiska dlhodobého vývoja môžeme tvrdiť, že práve kultúrny systém sa stal najdôležitejším zo subsystémov, keďže sociálne systémy sú čoraz viac adaptabilné a oslobodzujú sa od závislosti na podmienkach, ktoré nemôžu ovplyvniť. Práve na kultúrny systém sa zameriavame, aby sme mohli skúmať zdroje väčších zmien.
Jadro spoločnosti tvoria normy, ktorými je obyvateľstvo kolektívne organizované. Obsahuje hodnoty a pravidlá, ktoré musia byť kultúrne zakotvené. Je to podmienka zmysluplnosti a legitímnosti. Táto spoločnosť si potom určuje, kto do nej patrí a kto nie. Rozhodovanie o tejto skutočnosti predpokladá istú formu legitímneho donucovania a vyberania sankcií za porušenie pravidiel. Donucovanie má zmysel, kým problém nie je kritický a spoločnosť dokáže konať jednotne, rovnako ako jej subkolektívy. To však nevylučuje aj kolektívy, ktoré sú len čiastočne integrované. Jadro spoločnosti však musí pozostávať z dokonale integrovaných členov.
Jednotné konanie je znakom komunity. Komunita je ďalej tvorená systémom noriem, statusmi, záväzkami a privilégiami, ktoré z jej členstva vyplývajú. Zdieľanie týchto znakov spolu s kultúrnou orientáciu je predpokladom k udržaniu stability a vývoja spoločnosti.
Kultúrny systém v spoločnosti
Legitimizácia sociálneho systému vychádza zo vzťahov k najvyššej realite. Jej charakter je náboženský a je hlavným predpokladom vzájomných vzťahov medzi sociálnym a kultúrnym systémom.
Kultúrne vzory sú tvorené kultúrnymi systémami. Hodnoty sú základné častice spájajúce kultúrne a sociálne systémy. Hodnotové vzory sa potom objavujú na viacerých úrovniach hierarchie štruktúry spoločnosti či subkolektívu, no nie len v rámci jedného sociálneho systému. Kultúrne systémy z ktorých vychádzajú, sú spravidla širšie ako spoločnosti. Hodnoty presahujú jednotlivé sociálne systémy a môžu sa prelínať.
Normy vychádzajúce z kultúrneho systému fungujú ako regulátory vzťahov pri integrácii do sociálneho systému, no neprechádzajú hranice konkrétneho sociálneho systému. Štruktúrou týchto noriem je právny systém. Hodnoty a normy patria medzi hlavné štrukturálne kategórie spoločnosti.
Vo vyspelejších spoločnostiach rastie aj význam iných – komplikovanejších kultúrnych štruktúr, ako napríklad umenia, ktoré dáva osobnosti možnosť prezentovať vlastný obraz sveta.
Osobnosť v spoločnosti
Osobnosť stojí v hierarchii nižšie ako sociálny systém a vzťah spoločnosti k tomuto prostrediu je podstatne odlišný. Správanie funguje v dvoch rovinách. Analytická – je prítomná v sociálnom systéme a ekologická – vychádza z fyzicko-organického prostredia a vníma človeka ako organizmus. Vo vzťahu k spoločnosti si osobnosť osvojuje motiváciu a zúčastňuje sa na široko akceptovaných vzoroch správania v priebehu života. Spoločnosť by mala primerane odmeňovať svojich lojálnych členov.
Proces nadobúdania a udržiavania členstva v komunite, nazývame socializácia. Úspešná socializácia na základe sociálneho a kultúrneho učenia si aj vyžaduje podporu mechanizmov potešenia organizmu. Na to sú potrebné dôverné vzťahy medzi deťmi a dospelými, ktoré sa potom premietajú do vzťahov v procese socializácie a predpokladajú fungovanie príbuzenských vzťahov. To si vyžaduje usporiadanie každodenného života a vytvorenie priestoru na uspokojovanie vlastných potrieb. Rodina je základná solidárna jednotka v spoločnosti. Dospelosť je podmienená zodpovednosťou jednotlivca. Tento znak je spoločný vo všetkých sociálnych systémoch. Jednotlivec slúži kolektívnej organizácii. Táto služba sa prevažne realizuje v pracovnom kolektíve.
Vzťah medzi osobnosťou a spoločnosťou na základe služby prináša nový – politický aspekt. Politika organizuje kolektívnu činnosť za cieľom dosiahnutia významných cieľov. To si vyžaduje diferenciáciu statusov podľa miery zodpovednosti, ktoré im prináležia a podľa znalostí a schopností jednotlivca potrebných k vykonávaniu rolí vyplývajúcich zo statusov. Treba brať do úvahy pluralitný charakter rolí. Osobnosť ich prijíma niekoľko v závislosti od kolektívu, v ktorom sa práve nachádza. Existencia rolí a kolektívov ako ďalších dvoch hlavných štrukturálnych kategórií spoločnosti je podmienená vzťahmi medzi nimi a tie sú regulované normami na základe hodnotových vzorov. Politická organizácia na tomto princípe si vyžaduje inštitucionalizáciu vyšších statusov. Okrem všeobecného súhlasu musí existovať aj forma donucovania zo strany autorít, prostredníctvom „legálnych postupov“.
