Takýmto procesom je i diferenciácia rolí ktorú vidieť na zmene štruktúry pracovného procesu. Kým v prevažne poľnohospodárskych spoločnostiach sa uskutočňuje v domácnostiach, vo vyspelých spoločnostiach je sústredená v špecializovaných jednotkách – továrňach, úradoch. Členovia týchto jednotiek sú zároveň členovia domácností a tým dochádza k diferenciácii rolí a oddeleniu. Táto diferenciácia sa deje aj na úrovni hodnotového a normatívneho systému. Užitočnosť takejto zmeny posudzujeme podľa zmeny adaptivity novej štruktúry. Je prirodzené, že výroba v dielni je efektívnejšia, ako výroba v domácnosti. Domácnosť teda už nie je výrobcom, ale plní ďalej ostatné funkcie a lepšie ako v predošlej štruktúre. Vytvorenie novej štruktúry prináša nové otázky týkajúce sa koordinácie a kontroly. Organizácia je nútená vytvoriť systém autorít, ktorý nie je založený na príbuzenskom vzťahu a musí sa zladiť s jednotkami rodiny a brať tak ohľad aj na zmeny štruktúr miestnej komunity.
Ďalším procesom vedúcim k zvýšeniu adaptivity je sprístupnenie špecifických schopností a činností okrajovým jednotkám, u ktorých sa vytvorili predpoklady legitímnej schopnosti ovplyvňovať fungovanie systému a tým získali členstvo v komunite. Bežné sú prípady systémov nižšej a vyššej triedy, kedy sa príslušníci nižšej triedy nepovažujú za plnohodnotných občanov. Neustále zvyšovanie adaptivity spôsobuje neudržateľnosť týchto systémov.Posledným faktorom procesu zmeny je vzťah k hodnotovému systému. Vychádza z inštitucionalizovaného rámca sociálneho systému. Tento vzor je aplikovaný na všetky štruktúry a úrovne sociálneho systému. Vo všetkých týchto štruktúrach funguje variabilne, no nesie vždy podobné rysy.
Inovácia v jednom systéme, mení podmienky súťaženia medzi jednotlivými systémami v prospech spoločnosti, ktorá ju vykonala. Je niekoľko modelov vyrovnania sa ostatných systémov s takouto zmenou. Silnejšia spoločnosť môže takúto zmenu likvidovať. Je to však obtiažnejšie, pokiaľ sa jedná o kultúrnu zmenu – takýto typ zmeny môže pretrvať dlho po zániku spoločnosti. Druhým modelom je vyrovnanie podmienok prijatím inovácie. Ďalšou možnosťou je vytvorenie relatívne uzavretého systému, v ktorom je možné udržiavať predošlú kultúru. Poslednou možnosťou je strata identity v dôsledku pohltenia silnejším spoločenským systémom. Tieto modely predstavujú základné typy, ktoré s rôznymi zmenami môžeme pozorovať.
Diferenciácia subsystémov
Miera diferenciácie primitívnych subsystémov je minimálnou mierou potrebnou na realizáciu ich členov. Rozdiely medzi kultúrnym a spoločenským systémom vidieť v prístupe k náboženstvu. Vo vyspelejších spoločnostiach rastie vzdialenosť medzi bohom a človekom a konanie sa stáva autonómnym.
Vo vzťahu osobnosti k spoločnosti sa týka miery autonómie jednotlivcov v spoločenskom systéme a vo vzťahu organizmu k spoločnosti je jeho diferenciácia viditeľná na úrovni techniky a optimálneho rozdeľovania fyzických zdrojov.
Systém udržiavania zdrojov sa rozlišuje medzi jednotlivými spoločnosťami ako prvý. Tieto sféry môžu časom stáť mimo náboženstva i keď je ich legitimizácia náboženského charakteru. To vedie k oddeleniu cirkvi od štátu a k rozvoju nezávislého právneho systému.
Nakoniec ekonomika je systém nezávislý na technike, štáte, či usporiadaniu vzorov na základe príbuzenstva. Jej prvky ako trh, peniaze, ekonomické koncepcie a iné prešli vývojom v procese modernizácie systému.
Toto rozčlenenie je čisto analytické a nedá sa prakticky realizovať. Všetky tieto základné subsystémy – udržiavanie vzorov, integrácia, štát a ekonomika – pracujú v súvzťažnosti a každý jeden obsahuje prvky ostatných troch. Analytické rozčlenenie slúži iba na teoretické účely ako nástroj.
Stupne vývoja spoločnosti
Vývoj smeruje neustále zvyšovanie adaptivity. Jeho hlavné stupne sú: primitívny, prechodný, a moderný. Hlavné rozlišovacie znaky sú výsledkom prechodu medzi jednotlivými štádiami a sú výsledkom vývoja normatívnych symbolických systémov. V tejto kapitole sú popísané podmienky postupu do jednotlivých štádií. Súvisia najmä s vývojom kódových prvkov a normatívnych štruktúr.
