Úvod do analýzy spoločnosti
Spoločnosť je druh sociálneho systému a jeden zo subsystémov konania ľudí. Samotné konanie je zložené z procesov, pomocou ktorých si človek vymedzuje isté ciele a tie sa následne snaží naplniť v rôznych situáciách. Zmysluplnosť cieľa je odvodená od vzťahu k nemu a má symbolickú úroveň. Jeho realizáciu podmieňuje schopnosť meniť tento vzťah v rámci situácie smerom k vyplneniu tohto cieľa. Všetky ľudské produkty sú výsledkom tohto procesu. I keď je ľudská činnosť vždy činnosťou jednotlivca, obsahuje tie isté prvky v rámci spoločenstva. Tento fakt je daný tým, že motivácia k činnosti je interpretovaná v symboloch, ktoré sú v jednotlivých spoločenstvách univerzálne.
Organizmus správania je definovaný druhovým typom jednotlivca. Vyvíja sa ako psychologický mechanizmus a vzor správania v interakcii s fyzickým prostredím v priebehu života organizmu. Bez ohľadu na variácie sú takýmito vzormi správania veľké skupiny ako napríklad jednotlivé pohlavia. Činnosť sa uskutočňuje na základe naučených vzorov, ktoré sú typické pre tú ktorú skupinu.
Kultúrny systém na báze symbolov vznikol vývojom. Systémom kultúrnych symbolov je i jazyk. Jazyk je špecifikom pre náš druh a je geneticky podmienený. Medzi jednotlivými jazykmi sú však rozdiely, ktoré geneticky podmienené nie sú a platia len pre jednotlivé skupiny ľudí. Jazyk v symbolickej rovine chápeme ako určitú normu – lingvistickú formu vyjadrenia. Jazyk a písmo súvisia s mnohými ďalšími zmysluplnými prejavmi ako sú gestá.
Táto konštitúcia sa počas života vyvíja a vytvára istý vzor interakcií. Faktory tohto vývinu rozdeľujeme na tie, ktoré určujú nededičné prvky fyzického organizmu a tie, ktoré určujú naučené prvky správania vyplývajúce z kultúrnej orientácie. Napriek schopnosti učiť sa a tvoriť prvky kultúrneho systému jednotlivec nedokáže vytvoriť komplexný kultúrny systém. Vzory tohto systému sú tvorené veľkými skupinami a dedia sa z generácie na generáciu. Jednotlivec má stále dosť priestoru na samostatnú interpretáciu kultúrnych vzorov a tým vytvára vlastný systém správania – osobnosť. Osobnosť sa preto nevzťahuje iba na jeden z týchto systémov (organizmus, kultúra) a je analyticky nezávislým systémom, nesúcim spoločné rysy s inými osobnosťami.
Systém sociálnej interakcie, ako štvrtý v poradí, je úzko spojený s kultúrnym systémom a s osobnosťami v interakcii. I tento systém funguje nezávisle, čoho dôsledkom môže byť konflikt medzi osobnosťami v interakcii. Systém sociálnej interakcie podmieňuje vznik sociálneho systému, ktorým sa budeme zaoberať.
Sociálny systém
Sociálny systém tvoria interakcie v skupine ľudí. Každý jednotlivec je subjektom i objektom interakcie pre ostatných i pre seba. Jednotlivca tvorí organizmus i osobnosť a je účastníkom kultúrneho systému. Všetky tieto systémy sú súčasťou prostredia jednotlivca. Prostredia stojace mimo činnosť jednotlivca sú: jeho fyzicko-organické prostredie a prostredie najvyššej reality.
Fyzicko-organické prostredie je prostredie, v ktorom sú zahrnuté jednotlivé orgány bez správania, ktorých funkciu ovplyvniť nemôžeme, no samy nám sprostredkúvajú všetko poznanie prostredníctvom fyzických procesov.
Prostredie najvyššej reality je prostredie ideí, ktoré sú nám sprostredkované iba prostredníctvom symbolov. Sú to všetky koncepcie bohov a nadprirodzena, symbolické zobrazenia nadprirodzenej reality, nie však sama nadprirodzená realita.
Vnútorné prostredia sociálneho systému sú: prostredie inštitucionalizovaných kultúrnych vzorov, štát a ekonomika. Na tieto prostredia sa viažu už spomínané tri subsystémy. Tieto tri subsystémy sú taktiež jednotlivými prostrediami subsystému spoločenskej komunity, ktorá sa považuje za integračné jadro spoločnosti.
Spoločnosť, jej štruktúra a prostredie
Spoločnosť považujeme za typ sociálneho systému, ktorý je sebestačný vzhľadom k vonkajšiemu prostrediu. Kritériá sebestačnosti môžeme rozdeliť na subkritériá, viažuce sa na konkrétne prostredie od najvyššej reality, cez kultúrny systém, systém osobnosti, správania až po fyzicko-organické prostredie. Správna kombinácia vzťahov k týmto prostrediam podmieňuje sebestačnosť spoločnosti.
Hierarchia riadenia týchto kritérií je vysvetlená takto: „systémy vysokého stupňa informácie, ale nízkeho stupňa energie regulujú systémy vyššieho stupňa energie a nižšieho stupňa informácie“ (príklad práčky). Podľa tohto vzorca stojí kultúrny systém najvyššie ako tvorca zmysluplných záväzkov a povinností a motor činnosti. Pod ním stojí sociálny systém, systém osobnosti a správania a nakoniec organizmus jednotlivca. Fyzické prostredie prináša podmienky na adaptáciu, ktoré nie sú dielom kyberneticky vyššieho systému a niekedy je nutné sa im podriadiť (závislosť na kyslíku). Z hľadiska dlhodobého vývoja môžeme tvrdiť, že práve kultúrny systém sa stal najdôležitejším zo subsystémov, keďže sociálne systémy sú čoraz viac adaptabilné a oslobodzujú sa od závislosti na podmienkach, ktoré nemôžu ovplyvniť. Práve na kultúrny systém sa zameriavame, aby sme mohli skúmať zdroje väčších zmien.
Jadro spoločnosti tvoria normy, ktorými je obyvateľstvo kolektívne organizované. Obsahuje hodnoty a pravidlá, ktoré musia byť kultúrne zakotvené. Je to podmienka zmysluplnosti a legitímnosti. Táto spoločnosť si potom určuje, kto do nej patrí a kto nie. Rozhodovanie o tejto skutočnosti predpokladá istú formu legitímneho donucovania a vyberania sankcií za porušenie pravidiel. Donucovanie má zmysel, kým problém nie je kritický a spoločnosť dokáže konať jednotne, rovnako ako jej subkolektívy. To však nevylučuje aj kolektívy, ktoré sú len čiastočne integrované. Jadro spoločnosti však musí pozostávať z dokonale integrovaných členov.
Jednotné konanie je znakom komunity. Komunita je ďalej tvorená systémom noriem, statusmi, záväzkami a privilégiami, ktoré z jej členstva vyplývajú. Zdieľanie týchto znakov spolu s kultúrnou orientáciu je predpokladom k udržaniu stability a vývoja spoločnosti.
Kultúrny systém v spoločnosti
Legitimizácia sociálneho systému vychádza zo vzťahov k najvyššej realite. Jej charakter je náboženský a je hlavným predpokladom vzájomných vzťahov medzi sociálnym a kultúrnym systémom.
Kultúrne vzory sú tvorené kultúrnymi systémami. Hodnoty sú základné častice spájajúce kultúrne a sociálne systémy. Hodnotové vzory sa potom objavujú na viacerých úrovniach hierarchie štruktúry spoločnosti či subkolektívu, no nie len v rámci jedného sociálneho systému. Kultúrne systémy z ktorých vychádzajú, sú spravidla širšie ako spoločnosti. Hodnoty presahujú jednotlivé sociálne systémy a môžu sa prelínať.
Normy vychádzajúce z kultúrneho systému fungujú ako regulátory vzťahov pri integrácii do sociálneho systému, no neprechádzajú hranice konkrétneho sociálneho systému. Štruktúrou týchto noriem je právny systém. Hodnoty a normy patria medzi hlavné štrukturálne kategórie spoločnosti.
Vo vyspelejších spoločnostiach rastie aj význam iných – komplikovanejších kultúrnych štruktúr, ako napríklad umenia, ktoré dáva osobnosti možnosť prezentovať vlastný obraz sveta.
Osobnosť v spoločnosti
Osobnosť stojí v hierarchii nižšie ako sociálny systém a vzťah spoločnosti k tomuto prostrediu je podstatne odlišný. Správanie funguje v dvoch rovinách. Analytická – je prítomná v sociálnom systéme a ekologická – vychádza z fyzicko-organického prostredia a vníma človeka ako organizmus. Vo vzťahu k spoločnosti si osobnosť osvojuje motiváciu a zúčastňuje sa na široko akceptovaných vzoroch správania v priebehu života. Spoločnosť by mala primerane odmeňovať svojich lojálnych členov.
Proces nadobúdania a udržiavania členstva v komunite, nazývame socializácia. Úspešná socializácia na základe sociálneho a kultúrneho učenia si aj vyžaduje podporu mechanizmov potešenia organizmu. Na to sú potrebné dôverné vzťahy medzi deťmi a dospelými, ktoré sa potom premietajú do vzťahov v procese socializácie a predpokladajú fungovanie príbuzenských vzťahov. To si vyžaduje usporiadanie každodenného života a vytvorenie priestoru na uspokojovanie vlastných potrieb. Rodina je základná solidárna jednotka v spoločnosti. Dospelosť je podmienená zodpovednosťou jednotlivca. Tento znak je spoločný vo všetkých sociálnych systémoch. Jednotlivec slúži kolektívnej organizácii. Táto služba sa prevažne realizuje v pracovnom kolektíve.
Vzťah medzi osobnosťou a spoločnosťou na základe služby prináša nový – politický aspekt. Politika organizuje kolektívnu činnosť za cieľom dosiahnutia významných cieľov. To si vyžaduje diferenciáciu statusov podľa miery zodpovednosti, ktoré im prináležia a podľa znalostí a schopností jednotlivca potrebných k vykonávaniu rolí vyplývajúcich zo statusov. Treba brať do úvahy pluralitný charakter rolí. Osobnosť ich prijíma niekoľko v závislosti od kolektívu, v ktorom sa práve nachádza. Existencia rolí a kolektívov ako ďalších dvoch hlavných štrukturálnych kategórií spoločnosti je podmienená vzťahmi medzi nimi a tie sú regulované normami na základe hodnotových vzorov. Politická organizácia na tomto princípe si vyžaduje inštitucionalizáciu vyšších statusov. Okrem všeobecného súhlasu musí existovať aj forma donucovania zo strany autorít, prostredníctvom „legálnych postupov“.
Organizmus v spoločnosti
Tento vzťah vyplýva najmä z plnenia fyzických potrieb organizmu – obstarávanie potravy a prístrešku a mnoho iných, ktoré súvisia so zdokonaľovaním nástrojov až na úroveň komplikovaných systémov – techniky – ktorá je dnes sociálne organizovanou schopnosťou meniť fyzické okolie v súlade s potrebami organizmu. Len výnimočne si jednotlivci vypestujú zručnosti a potom vyrábajú sami. Je to nepravdepodobné pri vyspelejšej technike. Technické procesy slúžia na uspokojovanie ľudských potrieb, spôsob ich vykonávania má však korene v kultúrnom systéme. Zručnosť je ukážkou prvkov kultúry v organizme. Mierou užitočnosti techniky je však ekonomika (dôležité je čo sa má vyrábať a pre koho, viac ako spôsob výroby).
Výroba je vždy kolektívne organizovaným procesom a vyznačuje sa koordinačnou zložkou - systémom vzťahov medzi subjektami výroby a subjektami spotreby prispôsobujúcich procesy potrebám sociálneho systému a jeho jednotkám. Tento systém nazývame ekonomikou. Jej úlohou je rozdeľovať tak, aby uspokojila čo najširšie potreby obyvateľstva. Kým v starších spoločnostiach zohráva pri službe spoločnosti významnejšiu rolu príbuzenstvo, náboženstvo, či politické záujmy v dnešnej dobe je to prostriedok výmeny – ekonomická kategória. Začlenenie sa do pracovného procesu znamená prijatie politického rámca pracovnej organizácie za účelom dosiahnutia cieľov spoločnosti alebo subkolektívu. Výber lokality pre umiestnenie priemyslu je jedným z príkladov, kedy sa zohľadňuje predovšetkým prístup k materiálu a zariadeniu a tým sa kladú do popredia ekonomické zretele.
Sebestačnosť komunity
Komunita je závislá od kultúrnej orientácie, čoho dôsledkom je normatívne ustanovenie, ktoré tvorí vzťahy pre politický systém spojený s prostredím osobnosti a ekonomický systém spojený s fyzicko-organickým prostredím. Podobnosť medzi politickým a ekonomickým systémom je v ich inštitucionalizovaných vzťahoch.
Kolektívnosť prináša ďalšie kritérium sebestačnosti komunity. Tá nevyžaduje, aby sa všetky jej role vykonávali v nej, no mala by zaistiť dostatok príležitostí na realizáciu svojich členov, aby sa nemuseli dívať za hranice tejto komunity. Ekonomicko-technické kritérium sebestačnosti leží v efektívnom využívaní fyzického prostredia. Žiadne z týchto kritérií nie je dôležitejšie ako iné. Ich súvzťažnosť je veľmi citlivá a každá ich výraznejšia zmena môže zničiť celú spoločnosť, alebo viesť k fatálnym zmenám v systéme.
Proces a zmena
Zmeny prebiehajú v na báze sociálnych interakcií a sú charakteristické pre sociálny systém. Aby sme pochopili zmysel procesu, musíme sa pozrieť do jeho symbolickej roviny. To podmieňuje lingvistickú formu výrazu i jeho zobrazenie v iných symbolických systémoch, použiteľných v komunikácii. Komunikácia zvyčajne ovplyvňuje adresáta správ, no miera ovplyvnenia je ťažko odhadnuteľná. Správa môže stimulovať adresáta k odpovedi.
Tento proces nazývame rozhodovanie a je dielom osobností aktérov. V komunikácii sa prejavujú i jednotlivé sociálne role, ktoré si osobnosť osvojila. Rozhodnutie je produktom kombinácie faktorov a podnet k rozhodovaniu je len jedným z týchto faktorov.
Vývojová zmena
Zmena sa deje najmä kvôli „zvýšeniu adaptivity“ v systéme vytvárajúcom novú štruktúru, alebo kvôli prelínaniu kultúr. Niektoré spoločnosti nadobudli význam až po vlastnom zániku a aj napriek nie dlhému pôsobeniu. Tieto ustanovenia nám doteraz slúžia ako modely pre dnešné spoločnosti. Zmeny v sociálnom systéme sa dejú prostredníctvom procesov.
Takýmto procesom je i diferenciácia rolí ktorú vidieť na zmene štruktúry pracovného procesu. Kým v prevažne poľnohospodárskych spoločnostiach sa uskutočňuje v domácnostiach, vo vyspelých spoločnostiach je sústredená v špecializovaných jednotkách – továrňach, úradoch. Členovia týchto jednotiek sú zároveň členovia domácností a tým dochádza k diferenciácii rolí a oddeleniu. Táto diferenciácia sa deje aj na úrovni hodnotového a normatívneho systému. Užitočnosť takejto zmeny posudzujeme podľa zmeny adaptivity novej štruktúry. Je prirodzené, že výroba v dielni je efektívnejšia, ako výroba v domácnosti. Domácnosť teda už nie je výrobcom, ale plní ďalej ostatné funkcie a lepšie ako v predošlej štruktúre. Vytvorenie novej štruktúry prináša nové otázky týkajúce sa koordinácie a kontroly. Organizácia je nútená vytvoriť systém autorít, ktorý nie je založený na príbuzenskom vzťahu a musí sa zladiť s jednotkami rodiny a brať tak ohľad aj na zmeny štruktúr miestnej komunity.
Ďalším procesom vedúcim k zvýšeniu adaptivity je sprístupnenie špecifických schopností a činností okrajovým jednotkám, u ktorých sa vytvorili predpoklady legitímnej schopnosti ovplyvňovať fungovanie systému a tým získali členstvo v komunite. Bežné sú prípady systémov nižšej a vyššej triedy, kedy sa príslušníci nižšej triedy nepovažujú za plnohodnotných občanov. Neustále zvyšovanie adaptivity spôsobuje neudržateľnosť týchto systémov.
Posledným faktorom procesu zmeny je vzťah k hodnotovému systému. Vychádza z inštitucionalizovaného rámca sociálneho systému. Tento vzor je aplikovaný na všetky štruktúry a úrovne sociálneho systému. Vo všetkých týchto štruktúrach funguje variabilne, no nesie vždy podobné rysy.
Inovácia v jednom systéme, mení podmienky súťaženia medzi jednotlivými systémami v prospech spoločnosti, ktorá ju vykonala. Je niekoľko modelov vyrovnania sa ostatných systémov s takouto zmenou. Silnejšia spoločnosť môže takúto zmenu likvidovať. Je to však obtiažnejšie, pokiaľ sa jedná o kultúrnu zmenu – takýto typ zmeny môže pretrvať dlho po zániku spoločnosti. Druhým modelom je vyrovnanie podmienok prijatím inovácie. Ďalšou možnosťou je vytvorenie relatívne uzavretého systému, v ktorom je možné udržiavať predošlú kultúru. Poslednou možnosťou je strata identity v dôsledku pohltenia silnejším spoločenským systémom. Tieto modely predstavujú základné typy, ktoré s rôznymi zmenami môžeme pozorovať.
Diferenciácia subsystémov
Miera diferenciácie primitívnych subsystémov je minimálnou mierou potrebnou na realizáciu ich členov. Rozdiely medzi kultúrnym a spoločenským systémom vidieť v prístupe k náboženstvu. Vo vyspelejších spoločnostiach rastie vzdialenosť medzi bohom a človekom a konanie sa stáva autonómnym.
Vo vzťahu osobnosti k spoločnosti sa týka miery autonómie jednotlivcov v spoločenskom systéme a vo vzťahu organizmu k spoločnosti je jeho diferenciácia viditeľná na úrovni techniky a optimálneho rozdeľovania fyzických zdrojov.
Systém udržiavania zdrojov sa rozlišuje medzi jednotlivými spoločnosťami ako prvý. Tieto sféry môžu časom stáť mimo náboženstva i keď je ich legitimizácia náboženského charakteru. To vedie k oddeleniu cirkvi od štátu a k rozvoju nezávislého právneho systému.
Nakoniec ekonomika je systém nezávislý na technike, štáte, či usporiadaniu vzorov na základe príbuzenstva. Jej prvky ako trh, peniaze, ekonomické koncepcie a iné prešli vývojom v procese modernizácie systému.
Toto rozčlenenie je čisto analytické a nedá sa prakticky realizovať. Všetky tieto základné subsystémy – udržiavanie vzorov, integrácia, štát a ekonomika – pracujú v súvzťažnosti a každý jeden obsahuje prvky ostatných troch. Analytické rozčlenenie slúži iba na teoretické účely ako nástroj.
Stupne vývoja spoločnosti
Vývoj smeruje neustále zvyšovanie adaptivity. Jeho hlavné stupne sú: primitívny, prechodný, a moderný. Hlavné rozlišovacie znaky sú výsledkom prechodu medzi jednotlivými štádiami a sú výsledkom vývoja normatívnych symbolických systémov. V tejto kapitole sú popísané podmienky postupu do jednotlivých štádií. Súvisia najmä s vývojom kódových prvkov a normatívnych štruktúr.
Od primitívnej k prechodnej spoločnosti
Vývoj jazyka spolu s písmom je predpokladom prechodu od primitívnej k prechodnej spoločnosti. Tieto systémy podporujú diferenciáciu na sociálny a kultúrny systém. Písmo nesie symbolický obsah kultúry. Tento obsah môže byť prostredníctvom písma ľahšie sprostredkúvaný, čo napomáha distribúcii myšlienok bližšie nekonkretizovanému adresátovi a prelínaniu kultúr. Zároveň uchovávaním vedomosti odpadá časové obmedzenie ústneho zdieľania správ. Dejiny kultúr tvorené svedectvami o udalostiach presahujúcich pamäť žijúcich osôb bez existencie písma nie sú možné. Spočiatku sa písanie pokladalo za remeslo malých skupín, neskôr bývala gramotnosť vlastná dospelým mužom hornej vrstvy, ktorých kultúra bola založená na významných spisoch ktorých poznanie predpokladalo začlenenie medzi nich. Moderné spoločnosti sledujú gramotnosť všetkého dospelého obyvateľstva, čo môže byť ďalším stupňom modernosti. Písmo prispieva k stabilizácii vzťahov predtým vedených ústnou formou a balansujúcich na pamäti zmluvných strán. Písmo je základom kumulatívneho kultúrneho rozvoja a zaznamenáva presne odlišnosti spôsobené inováciou. Písmo podporuje nezávislosť kultúrneho systému na potrebách spoločnosti.
Prechod k modernej spoločnosti
Ďalšie štádium prechodu leží vo vytvorení normatívneho systému vo vnútri spoločenskej štruktúry a inštitucionalizácii tohto systému. Rámec tvorí vzniknutý právny systém ako normatívny aparát sociálneho systému. Podmienkou jeho funkcie je nezávislosť na politických a ekonomických záujmoch, rovnako ako na osobných potrebách a potrebách organizmu, prostredníctvom ktorých pôsobí. Druh práva, ktoré môžeme nazvať moderným, naráža na problém univerzálnosti. Tento fakt znemožňuje zaradenie niektorých právnych noriem do kategórie moderného práva. Tieto normy nie sú všeobecné. Procedurálna stránka moderných právnych systémov pracuje nezávisle od okolností a typu prípadu, čo znemožňuje rozhodnúť „istým spôsobom“ K tomuto sa najviac priblížilo Rímske právo, avšak nedokázalo dostatočne integrovať právny systém a postaviť ho mimo vplyv vlády.
PARSONS, T.: Kapitola 2, Pojem společnost: skladebné složky a jejich vzájemné vztahy, in: Společnosti – Vývojové a srovnávací hodnocení - en.wikipedia.org/wiki/AGIL_Paradigm
