Rasizmus a antisemitizmus

Úvod

V poslednom období sa stáva na Slovensku čoraz viac používaným termínom pojem multikulturalizmus, no interpretácie jeho významu sú rôzne. Možno sa stretnúť s vyjadreniami o tom, že Slovensko je multikultúma krajina, najmä v súvislosti s faktom, že na jej území žije viacero národnostných menšín. Tieto vyjadrenia sú však zjednodušením toho čo prívlastok „multikultúrny", resp. pojem „multikulturalizmus" naozaj predstavuje. V odbornej literatúre však nenájdeme len jednu, všeobecne platnú definíciu tohto pojmu. Jeho význam sa prispôsobuje lokálnej situácii, časovému obdobiu a používa sa v rôznych krajinách odlišne. Z toho dôvodu je termín multikulturalizmus používaný s rôznou intenzitou a odlišným záberom v západnej Európe alebo v zámorí.

Je dôležité pochopiť skutočný význam multikulturalizmu a jeho uplatnenia v bežnom živote, nakoľko sme sa stali členmi Európskej únie, a tým i partnermi, či spojencami iných štátov a tým i národov a kultúr. Čoraz častejšie sa môže každý z nás stretnúť s príslušníkmi iných kultúr. Je preto potrebné poznať ich a tým predchádzať vzniku možných nedorozumení. Okrem harmonizácie našich právnych a ekonomických predpisov, je nevyhnutné zmeniť aj postoje a predsudky, ktoré nám bránia pochopiť etnickú odlišnosť ako prirodzenú a obohacujúcu súčasť každej spoločnosti. V tomto procese si je však potrebné uvedomiť, že v súvislosti s rómskou národnostnou menšinou je najskôr nevyhnutná ich inklúzia do spoločnosti. ,,V západných spoločnostiach získava stále silnejúcu podporu téza teoretikov multikulturalizmu. Podľa nich tradične liberálne individuálne ľudské práva neposkytujú dostatočný priestor na zabezpečenie skutočnej rovnosti všetkých občanov. Multikulturalisti sa odkláňajú od tradičného liberalizmu a obhajujú takzvané skúpinovo-diferencujúce práva (angl. group-differentiated rights). Tie sú efektívnym prostriedkom na zabezpečenie slobody a rovnosti členov menšinových kultúr.“(Bezáková, 2002, str. 6)

Akomodácia kultúrnych menšín vytvára priestor na ich rozvoj a súčasne predchádza vzniku etnicky motivovaného násilia. Krajiny, ktoré zaujali takýto prístup k pôvodnému obyvateľstvu, národnostným, náboženským menšinám a imigrantom, vytvorili pluralitné spoločnosti, v ktorých príslušníci menšín podstatne jednoduchšie dosahujú nielen právne, ale aj socio-ekonomicky rovnocenné postavenie s majoritou. Multikulturalizmus sa preto stal veľmi efektívnym spôsobom riešenia menšinovej politiky.

Rasizmus

Rasizmus je nevedecké učenie o nerovnosti ľudských rás.
Spočiatku, vo vedeckých pokusoch o vysvetlenie vzniku ľudských rás, nachádzame pokusy telesné a ostatné rozdiely medzi rasami pripísať rôznym podmienkam, v ktorých jednotlivé rasy žili. Ako príklad spomenieme výrok otca medicíny, ktorým bol Hippokrates:
"Z fyziologického hľadiska je len jeden ľudský rod, národy rozrôzňuje podnebie, vody, zemepisné podmienky, stravovanie a mravy."
Po viacerých predchodcoch zakladateľom rasizmu sa stal J. A. C. Gobineau (1816 - 1882), ktorý v štvorzväzkovom diele "Štúdia o nerovnosti ľudských rás" dokazuje, že nemožno telesné charakteristiky a kultúrne znaky (napr. rozumové schopnosti), ktorými sa jednotlivé rasy líšia medzi sebou, vysvetľovať len podmienkami prostredia, že príčiny týchto rozdielov treba hľadať "hlbšie". Podľa neho sa každá civilizácia udrží len dovtedy, kým sa jej podarí vyhnúť sa miešaniu s "menejcennými rasami". Samozrejme, za najvyššiu rasu považoval rasu bielu (árijskú). Vyvrcholenie rasizmu je v ideológii "čistej nordickej rasy", ktorá vládla v nacistickom Nemecku a ktorá doviedla rasizmus k obludnému systému vyvražďovacích táborov smrti, v ktorých boli vraždení príslušníci "nižších rás" (aj národov, etnických skupín, politických odporcov atď).

Základné dôvody pre vznik rasizmu treba hľadať v:
- xenofóbii - strachu z neznámeho
- hospodárskych dôvodoch - snaha ovládnuť slabšieho, kolonializmus a pod.

Musíme si uvedomiť, že existuje rasizmus bielych proti čiernym, ale rovnako tak rasizmus čiernych proti bielym, bielych proti žlto - hnedým aj žltohnedých proti bielym a čiernym a čiernych proti žlto - hnedým, no skrátka existuje rasizmus všetkých proti všetkým.

Ktoré argumenty uvádzajú rasisti na podporu svojich názorov ?
- príslušníci čiernej rasy v USA majú IQ o 15 až 20 bodov nižšie ako belosi.
Skutočnosť, dokázaná konkrétnymi výskumami, teda dá sa proti názoru, že čierni sú menej inteligentní niečo povedať?
- schopnosti merané inteligenčnými testami nie sú totžné s vrodenými vlohami,
- výsledky testov závisia aj od školského vzdelania,
- dedivosť IQ je pravdepodobne podstatne nižšia ako 80%,
- rovnaké sociálno - ekonomické prostredie ešte neznamená rovnaké životné okolnosti,
- pre rozvoj dieťaťa má veľký význam vzťah s rodičmi (do 6 rokov),
- matka významnejšou mierou vplýva na IQ detí ako otec
- testy sú robené na belošskej populácii.

Často sa poukazuje na to, že medzirasoví miešanci sú delikventi. Skutočne je vo väzniciach veľa miešancov, ktorí už pri sobáši s partnerom inej rasy boli vydedení z oboch rodičovských prostredí, dostali sa na perifériu spoločnosti a potom medzi zločincov.

Medzi miešancami nachádzame aj vynikajúce postavy: Puškin, Al. Dumas,...
Aj príslušníci iných rás vytvorili veľké kultúrne pamiatky.

Znaky, podľa ktorých by sme mohli belochov zaradiť medzi "nižších":
- nadočnicové valy sú u ľudoopov, austrálskych domorodcov a belochov, najslabšie sú u černochov
- pery: chýbajú u ľudoopov, najvýraznejšie sú u černochov
- silné ochlpenie tela. Ľudoopi, austrálci, belosi - černosi málo

Vývoj ľudských práv a slobôd na Slovensku

Rozpadom habsburgskej monarchie sa vytvorili priaznivé podmienky pre uznanie a uplatňovanie ľudských práv a slobôd u nás v období prvej Československej republiky. Ústava Československej republiky z roku 1920 zakotvovala princíp rovnosti, osobnú, majetkovú a domovú slobodu, slobodu tlače, právo zhromažďovania a združovania, petičné právo, listové tajomstvo, slobodu vzdelávania, slobodu prejavu, ochranu manželstva a rodiny.

Ústavná listina zabezpečovala i ochranu národnostných, náboženských a rasových menšín. Demokratický charakter Československa, popri všetkých jeho nedostatkoch, sa podarilo udržať i koncom 20. a začiatkom 30. rokov, keď v okolí boli nastolené fašistické diktatúry. Po zahájení kampane Hitlera proti Československu, podpísaní Mníchovskej dohody a po ovládnutí Európy dochádza k popieraniu a porušovaniu ľudských práv v mene nadradenej rasy, či národa. Za najtragickejšiu kapitolu tohto obdobia možno považovať prenasledovanie a vyvražďovanie židovského obyvateľstva. I na Slovensku po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 bolo vydaných mnoho zákonov a nariadení, ktoré zbavovali Židov základných ľudských práv: nesmeli vykonávať kvalifikované povolania, nesmeli mať vedúce postavenie v podnikoch, pracovať v štátnych službách.

Ich vklady v bankách zablokovali, zhabali domy, obchody, nájomné domy. Nakupovať mohli iba v určených hodinách, cestovať iba na povolenie a vo vybraných dopravných prostriedkoch. Nesmeli navštevovať kiná, divadlá, koncerty, kaviarne atď. Nesmeli vlastniť majetok, nesmeli sa stretávať s nežidmi. Židovské deti mohli navštevovať iba ľudové školy, aj to iba v určených triedach. Začiatkom roku 1941 bratislavská vláda prijala ponuku Nemcov, že Židov vyvezú na práce do Poľska. Väčšina vyvezených zahynula v plynových komorách, alebo zomrela od hladu, chorôb a vysilenia. Všeobecné uplatnenie demokratických zásad, teda i rešpektovanie ľudských práv a slobôd bolo hlavným cieľom politiky obnovenej republiky, ako to vyjadroval známy Košický vládny program / 5. apríl 1945 /. Vyjadril sa za dôsledné zrovnoprávnenie žien vo všetkých oblastiach politického, hospodárskeho a kultúrneho života, zaručoval ústavné slobody, predovšetkým osobnú slobodu, slobodu zhromažďovania, združovania, slobodu prejavu, listové tajomstvo, slobodu vzdelávania, svedomia a náboženského vyznania. Obsahoval i významné sociálne práva a zakazoval diskrimináciu občanov z rasových dôvodov. Približne v tomto duchu je i text Ústavy z 9. mája 1948.

Po Februári 1948

Nastupuje však obdobie mocenského monopolu komunistickej strany a uplatňovanie metód stalinizmu. Vyhlásenie ľudských práv a slobôd tak postupne strácalo svoju silu a presvedčivosť. Politická moc si čoraz viac prisvojovala nadvládu nad ľuďmi, neustále popierala ich základné ľudské práva a slobody. V dôsledku toho rástlo úsilie o obhajobu ľudských práv a slobôd proti komunistickej totalitnej moci v päťdesiatych rokoch. Významnú úlohu v tomto úsilí zohrala Spoločnosť pre ľudské práva, ďalej celý rad protestov, štrajkov študentov, sebaupálenie študenta filozofie Jana Palacha, stredoškoláka Jana Zajíce, vznik Hnitia revolučnej mládeže, vznik Charty 77, Výboru na ochranu nespravodlivo stíhaných, Československého helsinského výboru atď. Veľkú úlohu zohrali i voľné petičné zoskupenia – Niekoľko viet, Iniciatíva kultúrnych pracovníkov a obrovská katolícka petičná akcia na ochranu náboženských slobôd, ktorú podpísalo viac ako 600 000 československých občanov. Všetky tieto občianske iniciatívy poukazovali na hrubé porušovanie ľudských práv a slobôd – práva slobody a prejavu, práva na vzdelanie, slobodu náboženského vyznania, práva prijímať, vyhľadávať a šíriť informácie, práva pokojne sa zhromažďovať, práva zakladať bez obmedzení organizácie, práva na štrajk a pod. Ďalej bol porušovaný zákon svojvoľného zasahovania do súkromného života, do rodiny, obydlia alebo korešpondencie, petičné právo, sloboda pohybu a pobytu a iné. Ľudské práva sa posudzovali oficiálnou ideológiou nie ako práva prirodzené, ale ako práva, ktoré jednotlivcom poskytuje tzv. socialistický štát. Otázky dodržiavania ľudských práv sa stali i zjednocujúcim momentom opozičných síl bývalých socialistických štátov v boji proti totalitným režimom.

Terorizmus

Útok na Ameriku

Spojené štáty americké prežívajú najväčší teroristický útok v histórii. Dňa 11. septembra 2001 dve dopravné lietadla narazili do dvoch mrakodrapov svetového obchodného centra v New Yorku, čím sa tieto budovy zrútili. V tom čase sa terčom ďalšieho útoku stal Pentagon v hlavnom meste Washingtone. Civilné lietadlo zdemolovalo časť budovy. V tom čase explodovali nálože aj pred sídlom amerického konzulátu a pri ministerstve zahraničných veci. Do tejto akcie muselo byť nasadených okolo 100 teroristov.

Utorok sa stal pre a Ameriku doslova vojenským dňom. Prvé lietadlo narazilo do 110 poschodového mrakodrapu. Vrchné poschodia explodovali a okamžite sa ocitli v plameňoch. O 18 minút neskôr do druhej budovy WTC narazilo druhé lietadlo tipu boeing 767. To už Američania sledovali v priamom prenose. Na Manhattane nastal chaos, prepukala panika. V budovách a v ich okolí zahynuli nevinný ľudia a spolu so záchrancami a požiarnikmi. V tom čase bola už v plameňoch aj časť pentagonu- centrum vojenskej moci USA.
V USA okamžite uzatvorili všetky letiská. Civilné lietadlá dostali okamžitý príkaz pristať. Neďaleko Pittsburghu v tom čase havarovalo lietadlo typu boing 747, ktoré smerovalo z New Yorku do San Francisca. Pravdepodobne bolo tiež unesené teroristmi a zostrelené vojenským letectvom. Nastal jeden z najhorších dní v histórii USA. Mannhattan zahalil prach, dym, bolo počuť krik a plač.
Američania boli naučení žiť v pokoji a v kľude a taká vec im ani vo sne nezišla na um. Dátumom 11. 9. 2001 sa všetko zmenilo, New York sa na chvíľu zastavil, život v ňom už nebude nikdy ako predtým. Teroristi pokorili najvyššie miesta USA.
Faktom zostáva, že útok na USA bol dokonale zorganizovaný. Tento teroristický čin sa pripisuje saudsko arabskému milionárovi Úsama Bin Ladinovi.

V USA sa začala príprava na odvetu. A v Afganistane sa zvyšovalo napätie s blížiacou sa odvetou USA. Ľudia sa boja a utekajú z krajiny. Množstvo utečencov sa dostane do Európy a s tamadial su deportovaný späť. Táto americká tragédia otriasla celým svetom. Americká verejnosť túži po odvete za tento čin a žiada Taliban o vydanie Usáma Bin Ladina.

Terorizmus na svete

Nedávna tragédia v New Yorku a Washingtone otriasla asi každým. Krvavý deň vrhá asi väčší tieň ako sa dalo čakať. Nečudujem sa Američanom že majú strach nastúpiť do lietadla veď aký pocit museli mať ľudia v lietadlách, ktoré spadli na New York, Washington či Pennsylvánie. Preto 11. september 2001 ostane asi v pamäti každého človeka.
Aby sa tento deň už neopakoval Amerika spolu so všetkými spojencami sa pripravovali na odvetu za septembrové útoky pod názvom Trvalá Sloboda.
Presne 27 dní po útoku Američania zaútočili na Afganistan kde sa mal skrývať hlavný podozrivý Úsama bin Ládin. Prvým cieľom sa stala afganská metropola Kábul. Mesto zasiahli rakety Tomahawk. Krátko nato USA bombardovali mestá Kandahar a Džalalabad.
Cieľom vojenského útoku malo byť najmä zničenie teroristických tréningových táborov skupiny AL – KAJDÁ, letísk a ciest, ktoré majú sťažiť situáciu Talibanu pri koordinovaní diabolských plánov.

Čo je Taliban?

Hnutie založili v júli 1994 študenti koránu pod vedením mullu Mohameda Omara. Štruktúra Talibanu pripomína náboženskú sektu s jedným vodcom. Podľa legendy, ktorú rozširuje talibanská propaganda, Mohamedovi Omarovi sa zjavil prorok, ktorý ho vyzval, aby v Afganistane nastolil mier. Mulla Omar má vnútri organizácie neobmedzenú moc a používa titul amír – al – muminín – knieža veriacich.

V roku 1996 vojaci Talibanu dobili Kábul. Prvým cieľom bol prezident Nadžíbulláh, ktorého dosadili do funkcie sovietski vojaci, a vládol až do vyhlásenia islamského štátu Afganistan v roku 1992. V čase príchodu talibánskych jednotiek do mesta sa ukrýval v komplexe OSN na severe Kábulu. Útočníci ho najprv zbili potom vykastrovali, vláčili za džípom ulicami a nakoniec zastrelili. Počas ďalších dvoch rokov Taliban ovládol vojenskými ofenzívami takmer celé územie Afganistanu. V krajine nastolil vládu, ktorá spája duchovenstvo s politikou.

Existuje nejaká definícia terorizmu?

Neexistuje jednoduchá všeobecne platná definícia. Dokonca aj v Spojených štátoch rôzne agentúry používajú rozdielne pracovné definície. Ale všetky obsahujú spoločné prvky.
Terorizmus je veľmi zložitý spoločenský jav, ktorý sa dá charakterizovať ako systematické páchanie násilia s cieľom vyvolať strach, umožňujúce dosiahnutie politických cieľov. Za terorizmus sa považuje každé nezákonné použitie sily a násilia proti osobám alebo majetku so zámerom zastrašiť vládu, civilné obyvateľstvo či jeho určitú skupinu a tým dosiahnuť určité politické alebo spoločenské ciele.
Ak chcú na seba teroristi upozorniť, hrdo sa k svojim činom hlásia, inokedy naopak, v snahe znížiť riziká volia stratégiu anonymity. Za symbol terorizmu je neraz považovaný výbuch, rozmetanie dovtedy existujúceho predmetu, budovy. K teroristickým akciám môže dochádzať z rôznych dôvodov.
Všeobecne existuje niekoľko hlavných cieľov terorizmu:

Reklamný cieľ
Ide o upútanie pozornosti pomocou masmédií. Násilnou akciou je prejavená snaha o zverejnenie programu teroristickej organizácie. Tomu významnou mierou napomáhajú aj dnešné svetové mediálne prostriedky, ktoré vyhľadávajú takéto drastické exkluzívne správy.
Jednorazový násilný akt - ide o dosiahnutie cieľov ako je likvidácia osoby alebo osôb, ničenie konkrétneho objektu alebo objektov. Pri snahe vynútiť si vyjednávanie, slúžia teroristické akcie na zastrašovanie politickej moci alebo ako nátlak na politickú moc. Pri tomto taktickom použití násilia sa obeťami útokov stávajú často nevinní ľudia, ktorí nemajú nič spoločné s prípravou alebo výkonom vládnej politiky.

Strategický cieľ
Terorizmus predstavuje destabilizačný nástroj daného režimu. Vychádza z predpokladu, že teroristické akcie vyprovokujú štátnu moc k takým represiám a násiliu, ktorého výsledkom má byť revolučná vzbura. Toto predpokladajú predovšetkým anarchistické doktrinálne koncepcie.

Terorizmus, ktorý sa stal novou hrozbou, zmenil charakter 20. marca 1995. Vtedy po prvý raz teroristi použili chemické bojové látky proti civilnému obyvateľstvu. V tokijskom metre bola vypustená nervová látka sarin. V dôsledku tohto činu muselo viac ako 550 ľudí vyhľadať lekársku pomoc.

V množstve prejavov terorizmu sa pri ich analýze vymedzujú typy, druhy a formy terorizmu. Ide o záležitosť, ktorá sa vzhľadom na meniaci sa charakter terorizmu kontinuálne dopracováva najmä v spojitosti s jeho aktuálnymi príčinami, zdrojmi a prejavmi. Skupiny uskutočňujúce samovražedné atentáty sa odlišujú svojou formou, veľkosťou, ideovou orientáciou, cieľmi a podporou.
Momentálne je na svete mnoho skupín aktívnych v tomto spôsobe útokov, prakticky každá teroristická skupina však má možnosť spáchať samovražedný teroristický útok.

Druhy a formy terorizmu

Druhy terorizmu sa spravidla vymedzujú na základe jeho vybraných vonkajších prejavov. Medzi najčastejšie uvádzané patria: medzinárodný, vnútroštátny (domáci), mestský, vidiecky, náboženský, nacionalistický, kriminálny, podvratný, narkoterorizmus, počítačový, jadrový, extrémistický, sociálny, informačný, psychologický a podobne.
Medzi teroristické prejavy patria:
- únosy osôb
- vraždy
- bombové útoky
- únosy lietadiel
- samovražedné útoky rôznymi prostriedkami
- bioterorizmus – použitie biologických bojových látok

Najnovšími druhmi terorizmu sú bioterorizmus a agroterorizmus

Najmä v spojení s možnosťami teroristických útokov v podobe otrávenia ovzdušia, vodných zdrojov a potravín rôznymi biologickými látkami. Medzi najčastejšie prejavy teroristických útokov patria bombové útoky, pričom ako výbušnina môžu byť použité bomby odpaľované na diaľku, alebo prostriedky, ktoré môžu mať pri určitom použití charakter bomby. Formy terorizmu sa vyčleňujú predovšetkým na základe použitých prostriedkov.

K najpoužívanejším patria:
Atentáty a politické vraždy, používanie zbraní pri prepadnutiach bánk a iných spôsoboch získavania finančných prostriedkov atď. Ide o najstaršiu a relatívne najjednoduchšiu formu terorizmu. Pri tejto forme terorizmu je niekedy ťažké rozlíšiť, či ide o kriminálnu činnosť alebo akt teroristu s politickou motiváciou.
Politicky motivované únosy, zavlečenia a branie rukojemníkov, ktorých obeťami sú predstavitelia štátnej a spoločenskej moci, alebo aj náhodné osoby. Zadržanie rukojemníkov teroristi využívajú najmä na nátlak voči vláde a silovým rezortom pri rokovaní o svojich požiadavkách. Aj táto forma terorizmu sa javovo prelína s kriminálnou činnosťou, prípadne so sociálno-patologickým správaním jednotlivcov.

Únosy lietadiel a iných dopravných prostriedkov (lodí, autobusov), spravidla s osádkou i pasažiermi. Únosy lietadiel sa stali súčasťou arzenálu teroristov najmä v 70-tych rokoch minulého storočia a využívali ich predovšetkým palestínske teroristické skupiny. Uskutočňovali sa v záujme dosiahnutia rôznych politických cieľov. Symbolicky najvýraznejšie dokazovali medzinárodný charakter terorizmu, pretože nerešpektovali hranice štátov a obeťami únosov sa stávali ľudia bez ohľadu na štátnu príslušnosť či národnosť. - Používanie výbušných zariadení (bombové útoky), ktoré sú zamerané proti osobám alebo proti významným objektom.
Útoky proti osobám majú častejšie plošný charakter a len v menšom počte prípadov sú orientované proti jednotlivcom zastávajúcim vysoké funkcie najmä vo vláde, priemysle, obchode, finančníctve či v silových zložkách.

Výbušné zariadenia sa umiestňujú do miest s vysokou koncentráciou pobytu a pohybu ľudí, aby usmrtili alebo zranili čo najvyšší počet osôb a najčastejšie sa umiestňujú v zaparkovaných automobiloch, odpadkových košoch a inde na voľnom priestranstve. Bombové útoky proti objektom sa uskutočňujú po ich dôkladnom výbere. Dôležitejší ako samotný objekt sú pre teroristov dôsledky útoku proti nemu – priame i nepriame škody jeho vyradenia z prevádzky.
Objekty útokov môžu mať aj symbolický charakter - predstavujúci najmä znaky moci - v tomto prípade nie je ničivý efekt akcie rozhodujúci. Má byť predovšetkým provokáciou voči moci, alebo aj priamo jej urážkou. Bombové útoky majú niekedy charakter série útokov (kampane) a používajú sa na to, aby sa splnili špeciálne požiadavky - napr. prepustenie väznených teroristov a pod. Do tejto oblasti foriem terorizmu patrí rozosielanie listových bômb.
Teroristické akcie sa môžu zameriavať na vyvolanie sekundárnych účinkov havarijných dejov, ako pri vojnových udalostiach útokmi konvenčných zdrojov na
infraštruktúru napr. na:
- chemické zariadenia
- jadrové zariadenia
- dopravné uzly a systémy
Tieto javy sa síce podobajú mierovým haváriám, ale vzhľadom k spúšťaciemu mechanizmu sa líšia rozsahom a rýchlosťou nástupu ničivých faktorov.

Príklad:
Havária
Prasklina v nádrži so skvapalneným chlórom Cl2 alebo porucha veľkého chladiaceho zariadenia s kvapalným amoniakom NH3 sa prejaví ako dlhodobý bodový zdroj, ktorému zodpovedá aj charakter a rýchlosť šírenia zamoreného oblaku.
Teroristická akcia
Naproti tomu deštrukcia výbušninou alebo zásah reaktívnou strelou vyvolá v chemických zariadeniach výbušný dej. U toxických chemikálií považujeme tento zdroj podľa zákonitosti rozptylu za objemový s vysokým účinkom na blízke okolie. Môže sa vytvoriť ohnivá guľa, respektíve tlaková vlna s ničivým účinkom na citlivé ciele.

Do tejto kategórie patrí vyvolanie havárie vodohospodárskych diel, havárie dopravného vlaku alebo havárie veľkého dopravného lietadla.
11. septembra 2001 štyria teroristi uniesli dopravné lietadlá typu Boeing a samovražedným manévrom únoscov sa tieto lietadlá stali „riadenými strelami“, ktoré pomocou kombinácie kinetickej a tepelnej energie horiaceho kerosínu zničili dva mrakodrapy Svetového obchodného centra (WTC).

Prevencia proti terorstickému útoku

V súčasnosti neexistuje účinná prevencia, respektíve je veľmi ťažká, pretože akcie teroristov sú väčšinou nepredvídateľné.

Postup pri záchranných a likvidačných prácach závisí od toho, v akom stave sú trosky objektu. Vyhodnocovanie situácie je závislé od rozsahu rozrušenia jednotlivých objektov.
Triedenie a delenie postihnutých prebieha podobne ako vo vojnových podmienkach. Rozdiel je v tom, že ide o obdobie všeobecného mieru, takže v neohrozenej oblasti platia princípy mierovej lekárskej starostlivosti.

Antisemitizmus

Antisemitizmus je nepriateľstvo alebo predpojatosť voči Židom ako predstaviteľom židovského náboženstva (judaizmu), etnickej skupine alebo rase. Aj keď samotné slovo (anti-semitizmus) je odvodené od slova Semiti, slovom antisemitizmus sa dnes neoznačuje nepriateľstvo voči semitským národom všeobecne (kam patria aj Arabi), ale len voči Židom. Extrémnym príkladom antisemitizmu je otvorene nepriateľská nacistická ideológia Adolfa Hitlera, ktorá viedla ku genocíde európskych Židov (1939-1945).

Náboženský antisemitizmus (niekedy nazývaný antijudaizmus) je zamierený proti židovstvu ako náboženstvu a proti praktikovaniu židovskej viery. Pochádza z rozporov medzi judaizmom a kresťanstvom, prípadne medzi judaizmom a islamom. Až do začiatku 19. storočia mal antisemitizmus hlavne náboženský základ. Pretože judaizmus bol najväčším menšinovým náboženstvom v kresťanskej Európe a v časti islamského sveta boli židia často hlavným cieľom nábožensky motivovaného násilia a perzekúcií. Toto násilie však väčšinou nezahŕňalo ľudí, ktorí mali židovský pôvod, ale prestúpili k inému náboženstvu. (Boli však aj výnimky, napríklad španielski marranos). Náboženský antisemitizmus je pôvodom stredovekých zákonov, ktoré zakazovali vyznávanie židovského náboženstva a mali za následok vyháňanie Židov z mnohých európskych krajín.

Rasový antisemitizmus je forma nenávisti namierená proti všetkým ľuďom, ktorí majú židovský pôvod. Ideologicky je založený na nesprávne pochopených myšlienkach o vývoji rás. Rasový antisemitizmus nahradil nenávisť k judaistickému náboženstvu presvedčením, že Židia sú bez ohľadu na náboženské vyznanie rasovo odlišnou skupinou ľudí a ako takí sú nižšou rasou, ktorá si zaslúži pohŕdanie. S nástupom rasového antisemitizmu sa začali tiež objavovať populárne konšpiračné teórie, v ktorých sú vykreslené údajné židovské plány na ovládnutie sveta. Od konca 19. storočia je rasový antisemitizmus najrozšírenejšou formou antisemitizmu.
Nový antisemitizmus. Podľa názoru mnohých analytikov a židovských skupín sa na konci 20. storočia objavila odlišná forma antisemitizmu spojovaná s extrémnou ľavicovou i pravicovou politikou, ktorá prevzala vyjadrovacie prostriedky a koncepciu antisionizmu. Prejavom nového antisemitismu je démonizácia alebo spochybňovanie existencie štátu Izrael. O tom, či sa skutočne jedná o novú samostatnú formu antisemitizmu alebo iba o nové prejavy starej nenávisti, sa však vedú spory.

Pôvod slova

Slovo Semiti je odvodené od biblického mena Sem (syn Noema, predok Abraháma, ktorý je poodľa legendy praotcom Židov i Arabov). Slovo antisemitizmus sa pravdepodobne prvýkrát použilo v roku 1860 v práci Antisemitské predsudky (nemecky Antisemitische Vorurteile) rakúskeho židovského učenca Moritza Steinschneidera. Steinschneider slovo použil na charakterizáciu myšlienok Ernesta Renana o „semitských“ a „árijských“ rasách. V 19. storočí boli domnelo vedecké teórie týkajúce sa rás, civilizácií a pokroku v Európe veľmi rozšírené. Veľkým zástancom tejto formy rasizmu bol pruský nacionalistický historik Heinrich von Treitschke. Na rozdiel od Renana a ďalších autorov bolo v jeho spisoch slovo semitský v podstate synonymom slova židovský.
Nemecký politický agitátor Wilhelm Marr použil slovo antisemitizmus v roku 1879 v svojej knihe Cesta k víťazstvu germánstva nad židovstvom (Der Weg zum Siege des Germanentums über das Judentum) v zmysle „nenávisť voči Židom“. Táto nenávisť popísaná novým slovom sa tak javila ako vedecky podložená, racionálna. Marrova kniha sa stala veľmi populárnou a Marr v tom istom roku založil Antisemitskú ligu (Antisemiten-Liga), prvú nemeckú organizáciu, ktorá sa otvorene angažovala v boji proti údajnej hrozbe Nemecka zo strany židov a presadzovala ich násilný odsun z krajiny.

Oblasť jazyka a kultúry

,,Napriek tomu, že Ústava SR zabezpečuje práva národnostných menšín, realita v praxi bola v minulosti iná. Jazyk a kultúra, tieto dva zo základných dominánt rómskej národnostnej menšiny, boli najmä v rezortoch školstva a kultúry často ignorované, prehliadané, najmä potreby ich rozvoja.“ (informačný servis)
Rómsky jazyk má mnoho dialektov a je prostriedkom dorozumenia všetkých Rómov, nech žijú kdekoľvek vo svete. Je používaný v literatúre (poézia, próza), dramatických a hudobno-dramatických dielach, v dennej i umeleckej tlači, vyučuje sa na Katedre rómskej kultúry na Univerzite K. Filozofa v Nitre a na Strednej umeleckej škole v Košiciach, existuje slovník, rómsky šlabikár a čítanka. Uvedené skutočnosti dávajú aj odpoveď na kodifikáciu rómskeho jazyka.

Často bola Rómska kultúra zužovaná na rómske piesne, tance a hudbu. Jej rozvoju bránila najmä politika prostriedkov zo štátneho rozpočtu, čím minulá vláda znížila na minimum možnosti rozvoja kultúry a kultúrnych organizácií a spolkov. I administratívne opatrenia spôsobili stagnáciu jediného rómskeho divadla (inštitúcie významnej z celosvetového pohľadu), rómskych novín a časopisov, súborov, kultúrnych spolkov, festivalov piesní a tancov a pod.
Vláda bude pristupovať ku kultúrnym a jazykovým hodnotám rómskej národnostnej menšiny pozitívne aj tým, že uznáva jazyk a kultúru Rómov za nesporné kultúrne hodnoty spoločnosti Slovenskej republiky. Rómčina a rómska kultúra budú požívať nielen ochrany, ale aj podpory na rozvoj.

Vláda SR vyhlásila že ,,na vysokých školách v Nitre a Prešove vytvorí podmienky na uchovanie, kultiváciu a rozvoj rómskeho jazyka. Zabezpečí podmienky na rozvoj kultúry, kultúrnej činnosti a vydávania periodickej a neperiodickej tlače kultúrnych organizácii, spolkov a vydavateľstiev. Bude podporovať výskum o kultúre a histórii Rómov na Slovensku na ďalšie využitie pre príslušných pracovníkov zaoberajúcich sa problematikou rómskej národnostnej menšiny.“
Vláda sa tiež zaviazala, že podporí v masovokomunikačných prostriedkoch projekty pre Rómov o Rómoch. Vo verejnoprávnych médiách sa vytvoria rómske redakčné skupiny. Pozitívnu stimuláciu uplatní vláda na rozvoj rómskej kultúry najmä tým, že v súlade s možnosťami štátneho rozpočtu príjme mechanizmus pravidelnej a včasnej dotácie zo štátneho rozpočtu na pestovanie a rozvoj rómskej kultúry ako celku.

Záver

Napriek tomu, že na Slovensku sa nenachádza toľko rôznych kultúr ako vo svetových metropolách, počet cudzincov u nás sa neustále zvyšuje a i naši občania často pracovne odchádzajú do iných krajín, kde sa stretávajú s rozdielnými kultúrami. My všetci sa budeme s pre nás cudzími kultúrami stretávať čoraz častejšie je preto nevyhnutné, aby sme sa čo najviac pripravili na možné strety názorov a zvykov. Je nutné poznať cudzie kultúry, ich filozofické a historické pozadie, aby sme ich mohli pochopiť a rešpektovať bez ohľadu na to, či sme alebo nie sme schopní a ochotní ich prijať a súhlasiť s nimi. Pokiaľ cudzie zvyky nezasahujú do našich chránených práv a záujmov nemáme právo ich odsudzovať, či snažiť sa ich obmedzovať.

Je nanajvýš potrebné učiť občanov tolerancii, ktorá je v súčasnom cudzím kultúram čoraz otvorenejšom svete nevyhnutná. Byť tolerantný však nestačí, je potrebné postaviť sa i na stranu cudzej kultúry, ak sú obmedzované jej práva, a to najmä zo strany extrémistov a nacionálšovinistov. Potrebná je vôľa, a najmä aktívny prístup nielen jednotlivcov zmeniť svoje postoje, názory a predsudky, ale najmä predstaviteľov vládnej politiky zmeniť inštitucionálne štruktúry tak, aby umožňovali aktívnu participáciu a rovnosť všetkých. Táto politika sa však nedá realizovať jednosmerne, bez priameho zapojenia menšín. Tento fakt si treba uvedomiť v slovenskom prostredí najmä v súvislosti s rómskou národnostnou menšinou.

V porovnaní so západnými krajinami sa na naše územie dostáva moderná koncepcia multikulturalizmu s oneskorením, pričom stredná Európa sa dnes vyrovnáva s tými istými prístupmi (asimilácia, integrácia, segregácia), akými prešli USA alebo krajiny západnej Európy. Je dôležité poučiť sa z chýb iných, inšpirovať sa v pozitívnych a úspešných prístupoch a nájsť si čo najrýchlejšie cestu k modernému multikulturalizmu. Slovensko by malo chcieť svojou činnosťou a myslením dosiahnuť stav, ktorý je v súlade s kultúrnym pluralizmom, s princípom slobody, tolerancie, rovnosti a akceptácie individuálnych rozdielov.

Slovensko vstúpilo do Európskej únie a tým sa otvorilo kultúram, ktoré ju tvoria a stalo sa jednou z nich, malo by sa teda snažiť spoznať , pochopiť a tolerovať všetky kultúry s ktorými sa stretne a zároveň nájsť rozumnú hranicu medzi odmietaním cudzích kultúr a úplnou asimiláciou a stratou tej vlastnej.
Dúfajme, že s filozofiou moderného multikulturalizmu a jeho uplatnením v praxi sa staneme súčasťou sveta, na ktorého mapách bude čo najmenej ohnísk sporov a nepokojov. (obrázok č.2 – Mapa medzinárodných sporov – zdroj Príručný atlas sveta, 2000, str. 30)