Východoeurópske národy sa podieľali na vytváraní klasických občianskych práv a slobôd väčšinou sprostredkovane a po druhej svetovej vojne bol ich podiel na rozvoji ľudských práv minimálny, preto majú často odťažitý vzťah k štátoprávnym otázkam, ľahostajný alebo naopak nadmerne agresívny prístup k porušovaniu ľudských práv a k držiteľom moci, zatiaľ čo vzťah občana a štátu si vyžaduje viac vzájomného rešpektovania a umiernenosti činov.
2. Ideové zdroje ľudských práv a slobôd

Vývoj ideových predstáv, týkajúcich sa ľudských a občianskych práv a slobôd je možné stopovať od antiky po súčasnosť. Postupne, a to vychádzajúc z veľmi rozdielnych myšlienkových východísk sa zlial do mohutného prúd koncepcií, ktoré rozhodujúcou mierou začali ovplyvňovať nielen vedecké myslenie, ale aj myslenie kultúrne a politické.
Myšlienka priority prirodzeného pred pozitívnym právom sa objavuje už v antike v 5. storočí pred n.l. u sofistov. Sofisti zároveň formulujú postulát rovnosti ľudí. Alkidamas (4. storočie p.n.l.) tvrdil, že Boh stvoril ľudí slobodných a nikoho neučinil otrokom. Rovnako Aristoteles rozlišoval právo prirodzené (právo dané z prirodzenosti a spravodlivosti) a právo pozitívne (právo dané politickou mocou). Sformuloval formálnu teóriu spravodlivosti, založenú na princípe rovnosti. „ Právo je vlastne všeobecná spravodlivosť, ku ktorej možno dospieť sktivitou smerujúcou k ustanoveniu týchto správnych proporcií, teda čiastkovou spravodlivosťou. Spravodlivosť je špecifickým cieľom práva.“ (Krsková, 1997, str. 33) Stoia a stoici významne prispeli k ďalšiemu prehĺbeniu myšlienok rovnosti ľudí. Ideu rovnosti pritom opierali o argument neoddeliteľnej existencie človeka a rozumu. Ďalší impulz nového obrazu človeka, ktorý viedol k akceptovaniu ľudských práv, predstavuje kresťanstvo. Tomáš Akvinský (1225 – 1274), najvýznamnejší predstaviteľ scholastiky, chápe človeka ako verný obraz Boha. Aj keď Akvinský sám uznával nerovnosť štátov, nevoľníkov (otrokov), radikálne a dôsledné interpretácie jeho téz, ho viedli k postulátu rovnosti všetkých ľudí pred Bohom. Nový významný medzník vo vývoji kresťanských predstáv o rovnosti, znamená reformáciu, opustenie centrálnej cirkevnej štruktúry a prenesenie jej náležiacich úloh na cirkevné obce. Reformácia takisto prináša novú predstavu nikým nesprostredkovaného spojenia každého jednotlivca s Bohom a je tak impulzom individualistického poňatia ľudskej existencie. Za zdroj kultúrnych predstáv o ľudských právach je nutné považovať taktiež stredoveké prirodzené právo, v jeho rámci najmä právo na odpor (Widerstandsrecht).
Významný impulz v individualizácií človeka predstavuje renesancia. Je s ňou spojená idea sekularizácie štátu a idea suverenity ľudu. Jej autorom je Marsilius z Padovy (1275 – 1943) vo svojom diele Defensor pacis, sa panovníkova moc neodvíja od Boha, ale od ľudí. Z tohoto dôvodu nie je panovník naďalej viazaný na cirkev a pápež, ale na zákony.