Konflikt panovníka a vazalov v priebehu stredoveku viedol k oddeleniu vlastníctva a štátnej moci a v kontinentálnom právnom myslení k oddeleniu súkromného a verejného práva. Toto oddelenie prinieslo zároveň zložité a postupné utváranie podmienok možného zasahovania štátu do vlastníckeho práva. Obmedzenie vlastníckeho práva daňovou povinnosťou vlastníka už od 13. storočia bolo viazané zásadou No Taxation without Representation (Magna Charta Libertatum).
Ústavné chápanie slobody vlastníctva modernej doby je späté s menom J. Locka, ktorý svoju zmluvnú koncepciu štátu vybudoval práve na slobode vlastníctva. Liberalizmus tím priniesol požiadavku princípu rovnosti a slobody rovnako do vlastníckeho práva.
Vo svojej úprave vlastníckej slobody Deklarácia práv človeka a občana v čl. 17 vymedzila vlastnícke právo: „Každý má právo vlastniť majetok ako sám, tak spolu s inými. Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku.“ (www.unhchr.ch/udhr/lang/slo.htm, 15.1.2002) Vyvlastnenie táto úprava pripúšťala a stala sa tým vzorom pre ústavné úpravy vlastníckeho práva dodnes, iba za predpokladu „ zákonom ustanovenej verejnej nevyhnutnosti“ a „pod podmienkou spravodlivého a predchádzajúceho odškodnenia.“
V súčasnosti vlastnícke právo nie je obmedzované iba inštitúciou daní a vyvlastnenia, ale aj rozvojom sociálnych práv, požiadavkami ľudského života a zdravia, požiadavkami ochrany životného prostredia i ochranou slobodnej konkurencie.
Hospodársky liberalizmus skoncipoval požiadavku práva na slobodný hospodársky rozvoj, kritiku štátneho protekcionizmu, požiadavku slobody svojej vlastnej aktívnej činnosti získavať prostriedky na vlastné živobytie. Z toho odvodili požiadavku slobody podnikania a slobody povolania.



4. 6. Sociálne práva

Úsilie odstrániť výrazné sociálne nerovnosti viedli od konca 19. storočia k vytvoreniu skupiny základných sociálnych práv. Medzi sociálne práva patrí právo na prácu (resp. právo získavať prácou prostriedky pre svoje životné potreby), právo na spravodlivú odmenu za prácu, právo na humánne pracovné podmienky, právo na stávku, právo na ochranu a podporu rodiny, právo na ochranu matiek, detí a mládeže, právo na všeobecný a rovnoprávny prístup k právu (pomoc pri riadení, poradenstvo a pod.), právo na dôstojné bývanie, právo na vzdelanie, právo na zdravotnú starostlivosť a sociálne zabezpečenie, právo na ochranu spotrebiteľa, právo na ľudské, dôstojné a ekologicky zdravé životné prostredie, právo na odpočinok atď.
Sociálne práva viedli k odstráneniu najvýraznejších podôb sociálnej nerovnosti a stali sa neodmysliteľnou súčasťou moderného demokratického štátu. Aj keď časť týchto práv má povahu teleologickú (t.j.