Charta OSN tím jednoznačne potvrdila, že jedným z pilierov budúcej existencie ľudstva je okrem zachovania mieru, taktiež ochrana ľudských práv. Vzniklo tak nové odvetvie medzinárodného práva – medzinárodné právo ľudských práv a OSN dalo podnet k ustanoveniu Komisie pre ľudské práva (1946) a uložila jej pripraviť medzinárodnú ústavu ľudských práv, ktorej prvá časť bola predložená v septembri 1948 (Všeobecná deklarácia ľudských práv).
Všeobecná deklarácia ľudských práv nebola prijatá ako záväzná zmluva, ale ako spoločný cieľ pre všetky národy a všetky štáty a ako úvod zamýšľanej ústavy ľudských práv. Nezrovnateľne ťažším než vyhlásenie ľudských práv v podobe deklarácie, majúca doporučujúcu podobu, sa ukázalo vypracovanie medzinárodných paktov ľudských práv. Obtiažnosť tejto práce pramenila z odlišných predstáv o pojatí a funkcii ľudských práv v danej spoločnosti. Minimálny štandard ľudských práv bol prijatí valným zhromaždením v decembri 1966 v znení: Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.
Doslovným prelomom v oficiálnom prístupe k ľudským právam vo východnej Európe sa stala následná viedenská Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (1973 – 1975), ktorá prebiehala súčasne s prevratnými zmenami v ZSSR a v niektorých socialistických krajinách. Záverečný dokument rozširuje rozsah ľudských práv nad rámec medzinárodnej ústavy ľudských práv, ale predovšetkým upravuje možnosť širšej medzinárodnej kontroly dodržovania ľudských práv prijatím záväzkov štátu vymieňať si informácie týkajúce sa ľudskej dimenzie KBSE. V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť regionálny európsky vývoj ochrany ľudských práv, ktorý ale bohužiaľ prebiehal bez účasti socialistických krajín.
Po skončení druhej svetovej vojny uzavrelo 10 európskych štátov zmluvu o zriadení Rady Európy s cieľom usilovať o väčšiu jednotu medzi členmi a podporovať hospodársky a sociálny pokrok. Významnou súčasťou činnosti Rady Európy je harmonizácia právnych poriadkov členských štátov a medzinárodná právna kodifikácia na vybraných úsekoch. Z podnetu Rady Európy bola v novembri 1952 v Ríme podpísaná Európska zmluva na ochranu ľudských práv a slobôd (Rímsky dohovor), ktorá vstúpila do platnosti v roku 1953. V nasledujúcich rokoch bol tento dohovor doplnení ôsmimi dodatkovými protokolmi. Podľa dohovoru bola vytvorená Európska komisia pre ľudské práva a Európsky súd pre ľudské práva.