„Cirkev má byť len jednou zložkou štátnej správy a plne podlieha zákonom, ktoré vydal ľud. Duchovenstvo, ako učiteľ božieho zákona, môže používať dobré slovo, presvedčovanie, ale za žiadnych okolností nie donútenie. Ani pápež nemá svetskú moc na to, aby donútil veriacich plniť príkazy cirkvi. Viera je vecou svedomia, nie donútenia.“ (Krsková, 1997, str. 101)
Vývoj prirodzeného právneho myslenie postupne smeroval k myšlienke neodňateľnosti ľudských práv. Podľa W. Occama (1290 – 1343) vlastníctvo a sloboda sú práva človeka prepožičané Bohom a sú s ním neodňateľne späté. Occam prvý krát sformuloval ideu neodňateľnosti ľudských práv. Celú radu myšlienkových impulzov pre oblasť ľudských práv priniesla anglická revolúcia (1640 – 1660). Patril medzi ne hlavne liberalizmus. Zo stredu jeho veľkých predstaviteľov treba uviesť J. Miltona (1608 – 1674) slávneho svojim bojom za slobodu tlače, ďalej významného predstaviteľa liberalistického učenia o prirodzenom práve J. Locka (1632 – 1704) a z oblasti právneho myslenia W. Blackstonea, ktorý vychádza z Locka a sformuloval koncepciu absolútnych práv anglických poddaných. Lockova myšlienka, podľa ktorej slobodu nestačí iba filozoficky postulovať, ale je nutné ju inštitucionálne zakotviť. Táto teória ho viedla k náčrtu teórie deľby moci, ktorá našla svoje spracovanie v diele Ch. Montesquiea (1689 – 1755) Duch zákonov, ako aj v prácach otcov americkej ústavy v roku 1787 (Listy Federalistov).
Mimoriadny prínos pre zdôvodnenie ľudských práv zaznamenal racionalizmus a osvietenstvo. V dielach B. Spinozy (1632 – 1677) a J. J Rousseaua (1712 – 1778) sa rozvíja demokratická interpretácia teórie spoločenskej zmluvy, zdôvodňujúca kategórie rovnosti a slobody. „To, čo človek stráca spoločenskou zmluvou, to je jeho prirodzená slobody a neobmedzené právo na všetko, čo ho láka, čo je v jeho dosahu. Ale, to čo získava, to je občianska sloboda a vlastníctvo všetkého, čo má v držbe, hovorí Rousseau.“ (Krsková, 1997, str. 189)
Pre ďalší vývoj oblasti ľudských práv a občianskych práv a slobôd nadobudol rozhodujúci význam obraz človeka, ktorý vytvoril I. Kant (1724 – 1804). Poznatok, že človek ako subjekt je samostatnou príčinou svojho správania a rozhodovania, a že táto subjektivita ho odlišuje od zvierat, Kanta viedol k základnému postulátu slobody, podľa ktorého k podstate človeka patrí možnosť slobodne plánovať svoj život. Bez slobody je zničená podstata ľudskej existencie. 3.