Obsahom tohto princípu je požiadavka, aby každé rozhodovanie, ktoré vedie k obmedzeniu slobody jednotlivca, spĺňalo tieto náležitosti:
1. je nutné v ňom vylúčiť osobný záujem toho, kto rozhoduje na rozhodovanej veci,
2. v takomto procese je naďalej nutné zabezpečiť nezávislosť, toho kto rozhoduje,
3. rozhodovať je možné len v určitom dopredu oznámenom rámci (napríklad v rámci zákona),
4. ten, kto rozhoduje, musí predviesť nestranné dokazovanie v predpísanom „fair“ riadení, v ktorom poskytne rovnaké šance obom stranám,
5. rozhodnutie podlieha kontrole vyššej inštancie
Pre vývoj anglických ústavných dejín bola charakteristická priorita procesných garancií pred materiálnou úpravou základných práv a slobôd.


4.4. Duchovné práva a slobody

Východiskom, od ktorého sa odvíjal rozvoj tejto skupiny práv a slobôd, bola požiadavka náboženskej slobody. V Európe je neodlučiteľne spätý s dôsledkami reformácie a nástupom osvietenstva. V anglickej revolúcií návrh ústavy, predložený stranou levellerov Agreement of the People (1647), obsahoval ustanovenie, podľa ktorého svetská spoločnosť nemá právo ovplyvňovať vieru a svedomie jednotlivých ľudí. Významní zástancovia náboženskej slobody sa v tejto neskoršej dobe stali Spinoza, Voltaire, Kant, Fichte a Hegel. Ústavnú pozitívne – právnu úpravu náboženskej slobody priniesla Deklarácia človeka a občana (čl. 18) a 1. dodatok Ústavy USA, prijatý v roku 1791. „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo společne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov.“ (www.unhchr.ch/udhr/lang/slo.htm, 15.1.2002) Sloboda viery a svedomia sa postupom času s vývojom demokratickej pluralitnej spoločnosti rozšírila v právo, chrániace nielen náboženské, ale každé svetonázorové presvedčenie. Do tohto rámca je nutné zaradiť i právo na slobodu vedeckého bádania a slobodu umeleckej tvorby.
Nevyhnutným dôsledkom slobody viery, svedomia a svetonázorového presvedčenia je sloboda prejavu. Postupne sa začalo považovať za prirodzené, že každý, kto si niečo myslí, o niečom je presvedčení, v niečo verí, má právo to rovnako slobodne vysloviť. Sloboda prejavu (spolu s princípom rovnosti) sa stala predpokladom utvárania politických práv, konštituovaní demokratických procesov.
Od slobody prejavu vedie priama cesta k slobode združovania sa, k slobode vytvárania politických strán a občianskych združení, k formovaniu systému reprezentatívnej demokracie, zahrňujúcej všeobecné volebné právo, ako aj právo zastávať verejné funkcie. So slobodou prejavu je ďalej úzko spätá sloboda tlače a právo verejnosti na informácie (a to hlavne na informácie o veciach verejných, t.j. o činnosti a pôsobení vlády, správy, hospodárskych výsledkov, osobných predpokladov osôb, ktorí vykonávajú verejné funkcie alebo sa o ne uchádzajú).


4.5. Hospodárske práva a slobody

Medzi hospodárske slobody patrí najmä sloboda vlastníctva, sloboda povolania a sloboda podnikania.