Vznik a vývoj koncepcie ľudských práv a slobôd

1. ÚVOD

Ľudia žijúci na začiatku tretieho tisícročia v krajinách s vyspelou právnou kultúrou, spravidla nerozlišujú medzi pojmom človek a občan. V prevažujúcich storočiach ľudstva neboli všetci ľudia slobodnými občanmi. Jedna z najdokonalejších demokracií, demokracia aténska, stála tak vysoko iba preto, že dokázala svojich občanov oslobodiť od otrockej práce – na úkor otrokov. Status plnoprávneho aktívneho príslušníka štátu bol v antike priznávaný len veľmi obmedzenému počtu obyvateľov. Bol tu podstatný rozdiel medzi postavením otroka, slobodného človeka alebo štátneho občana. Občianstvo bolo a je zvláštny právom upravený vzťah, presnejšie povedané zväzok s politicko-mocenskou organizáciou obyvateľov – štátom a len občania sú nositeľmi zákonom zaručených osobných a politických práv. Miera práv a slobôd občanov, daná sociálnymi možnosťami tej ktorej vývojovej etapy, je veľmi rozdielna. Spravidla čím ďalej ideme do minulosti, tím sú práva menšie a naviac veľmi diferencované. Najmä v stredoveku, keď za občanov môžeme označiť iba šľachtu a meštianstvo, mala každá skupina špecifický právny status. S odstraňovania feudálnych privilégií sa status občana stáva stále viac obecným a buržoázna revolúcia nakoniec formálne rozdiely medzi ľuďmi väčšinou ruší a priznáva občianske práva a slobody všetkým dospelým mužom (ženám až omnoho neskôr), aj keď je výkon týchto práv viazaný na určité podmienky (napríklad výšku majetku). Východiskom je tu učenie o prirodzených právach človeka, ktoré sú neodňateľné, nezrušiteľné a poznateľné rozumom. Štátna moc, ktorá práva človeka nevytvorila, ich môže teda len registrovať a reprodukovať v zákonoch ako občianske práva. Spoločnosť po víťazstvách buržoáznych revolúcií stále nemala dosť prostriedkov, aby zrušila faktické rozdiely, plynúce z vlastníctva, vzdelania a zamestnania a negarantovala teda existenčné a sociálne práva. Napriek tomu spojenie občianskych práv a slobôd s ľudskou bytosťou predstavuje jeden z najväčších úspechov ľudského hľadania na ceste od barbarstva k humanizmu a až dnešné najvyspelejšie spoločnosti vytvárajú predpoklady k úplnej identite človeka a občana, lebo výsledky vedecko-technickej revolúcie môžu tento krát oslobodiť od otrockej práce nielen občana, ale človeka vôbec.

Východoeurópske národy sa podieľali na vytváraní klasických občianskych práv a slobôd väčšinou sprostredkovane a po druhej svetovej vojne bol ich podiel na rozvoji ľudských práv minimálny, preto majú často odťažitý vzťah k štátoprávnym otázkam, ľahostajný alebo naopak nadmerne agresívny prístup k porušovaniu ľudských práv a k držiteľom moci, zatiaľ čo vzťah občana a štátu si vyžaduje viac vzájomného rešpektovania a umiernenosti činov.
2. Ideové zdroje ľudských práv a slobôd

Vývoj ideových predstáv, týkajúcich sa ľudských a občianskych práv a slobôd je možné stopovať od antiky po súčasnosť. Postupne, a to vychádzajúc z veľmi rozdielnych myšlienkových východísk sa zlial do mohutného prúd koncepcií, ktoré rozhodujúcou mierou začali ovplyvňovať nielen vedecké myslenie, ale aj myslenie kultúrne a politické.
Myšlienka priority prirodzeného pred pozitívnym právom sa objavuje už v antike v 5. storočí pred n.l. u sofistov. Sofisti zároveň formulujú postulát rovnosti ľudí. Alkidamas (4. storočie p.n.l.) tvrdil, že Boh stvoril ľudí slobodných a nikoho neučinil otrokom. Rovnako Aristoteles rozlišoval právo prirodzené (právo dané z prirodzenosti a spravodlivosti) a právo pozitívne (právo dané politickou mocou). Sformuloval formálnu teóriu spravodlivosti, založenú na princípe rovnosti. „ Právo je vlastne všeobecná spravodlivosť, ku ktorej možno dospieť sktivitou smerujúcou k ustanoveniu týchto správnych proporcií, teda čiastkovou spravodlivosťou. Spravodlivosť je špecifickým cieľom práva.“ (Krsková, 1997, str. 33) Stoia a stoici významne prispeli k ďalšiemu prehĺbeniu myšlienok rovnosti ľudí. Ideu rovnosti pritom opierali o argument neoddeliteľnej existencie človeka a rozumu. Ďalší impulz nového obrazu človeka, ktorý viedol k akceptovaniu ľudských práv, predstavuje kresťanstvo. Tomáš Akvinský (1225 – 1274), najvýznamnejší predstaviteľ scholastiky, chápe človeka ako verný obraz Boha. Aj keď Akvinský sám uznával nerovnosť štátov, nevoľníkov (otrokov), radikálne a dôsledné interpretácie jeho téz, ho viedli k postulátu rovnosti všetkých ľudí pred Bohom. Nový významný medzník vo vývoji kresťanských predstáv o rovnosti, znamená reformáciu, opustenie centrálnej cirkevnej štruktúry a prenesenie jej náležiacich úloh na cirkevné obce. Reformácia takisto prináša novú predstavu nikým nesprostredkovaného spojenia každého jednotlivca s Bohom a je tak impulzom individualistického poňatia ľudskej existencie. Za zdroj kultúrnych predstáv o ľudských právach je nutné považovať taktiež stredoveké prirodzené právo, v jeho rámci najmä právo na odpor (Widerstandsrecht).
Významný impulz v individualizácií človeka predstavuje renesancia. Je s ňou spojená idea sekularizácie štátu a idea suverenity ľudu. Jej autorom je Marsilius z Padovy (1275 – 1943) vo svojom diele Defensor pacis, sa panovníkova moc neodvíja od Boha, ale od ľudí. Z tohoto dôvodu nie je panovník naďalej viazaný na cirkev a pápež, ale na zákony.

„Cirkev má byť len jednou zložkou štátnej správy a plne podlieha zákonom, ktoré vydal ľud. Duchovenstvo, ako učiteľ božieho zákona, môže používať dobré slovo, presvedčovanie, ale za žiadnych okolností nie donútenie. Ani pápež nemá svetskú moc na to, aby donútil veriacich plniť príkazy cirkvi. Viera je vecou svedomia, nie donútenia.“ (Krsková, 1997, str. 101)
Vývoj prirodzeného právneho myslenie postupne smeroval k myšlienke neodňateľnosti ľudských práv. Podľa W. Occama (1290 – 1343) vlastníctvo a sloboda sú práva človeka prepožičané Bohom a sú s ním neodňateľne späté. Occam prvý krát sformuloval ideu neodňateľnosti ľudských práv. Celú radu myšlienkových impulzov pre oblasť ľudských práv priniesla anglická revolúcia (1640 – 1660). Patril medzi ne hlavne liberalizmus. Zo stredu jeho veľkých predstaviteľov treba uviesť J. Miltona (1608 – 1674) slávneho svojim bojom za slobodu tlače, ďalej významného predstaviteľa liberalistického učenia o prirodzenom práve J. Locka (1632 – 1704) a z oblasti právneho myslenia W. Blackstonea, ktorý vychádza z Locka a sformuloval koncepciu absolútnych práv anglických poddaných. Lockova myšlienka, podľa ktorej slobodu nestačí iba filozoficky postulovať, ale je nutné ju inštitucionálne zakotviť. Táto teória ho viedla k náčrtu teórie deľby moci, ktorá našla svoje spracovanie v diele Ch. Montesquiea (1689 – 1755) Duch zákonov, ako aj v prácach otcov americkej ústavy v roku 1787 (Listy Federalistov).
Mimoriadny prínos pre zdôvodnenie ľudských práv zaznamenal racionalizmus a osvietenstvo. V dielach B. Spinozy (1632 – 1677) a J. J Rousseaua (1712 – 1778) sa rozvíja demokratická interpretácia teórie spoločenskej zmluvy, zdôvodňujúca kategórie rovnosti a slobody. „To, čo človek stráca spoločenskou zmluvou, to je jeho prirodzená slobody a neobmedzené právo na všetko, čo ho láka, čo je v jeho dosahu. Ale, to čo získava, to je občianska sloboda a vlastníctvo všetkého, čo má v držbe, hovorí Rousseau.“ (Krsková, 1997, str. 189)
Pre ďalší vývoj oblasti ľudských práv a občianskych práv a slobôd nadobudol rozhodujúci význam obraz človeka, ktorý vytvoril I. Kant (1724 – 1804). Poznatok, že človek ako subjekt je samostatnou príčinou svojho správania a rozhodovania, a že táto subjektivita ho odlišuje od zvierat, Kanta viedol k základnému postulátu slobody, podľa ktorého k podstate človeka patrí možnosť slobodne plánovať svoj život. Bez slobody je zničená podstata ľudskej existencie. 3.

Historický vývoj ľudských práv

Rozhodujúci obraz v chápaní postavenia človeka v spoločnosti priniesla Veľká francúzska revolúcia, ktorá úplne rozbila doterajšie predstavy o usporiadaní spoločenských pomerov. Jej vplyv zmenil myslenie obyvateľov väčšiny krajín Európy v 19. storočí. Veľká francúzska revolúcia bola vyvrcholením dlhodobého myšlienkového, hospodárskeho a sociálneho vývoja, ktorého začiatky treba hľadať už v antických štátoch z ich pomerne presne formulovanými právami a povinnosťami občanov. Taktiež v stredoveku vyhlasujú panovníci rôzne privilégia a majestáty, obsahujúce obmedzenia štátnej moci a súpis práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva. Medzi najvýznamnejšie dokumenty tej doby patrí nesporne anglická Magna charta libertatum z roku 1215 alebo uhorská Zlatá bula z roku 1222. Magna charta libertatum alebo Veľká listina slobôd je výsledkom zápasu medzi Jánom Bezzemkom a anglickými barónmi o obmedzenie kráľovskej moci. Má celkom 63 článkov, týkajúcich sa materiálnych záujmov jednotlivých sociálnych vrstiev, politického zriadenia a postavenia štátneho aparátu. Nevyjadruje síce celkový pomer obyvateľstva k štátu , ale jej ustanovenia, majú prekvapivý obsah, napríklad čl. 39 hovorí, že žiadneho slobodného človeka nemôžu zatknúť, uväzniť ani vyhnať zo štátu.
Naproti tomu sa stredovek musel vážne zapodievať otázkou slobody náboženstva, ktorá sa stala príčinou nespočetných vojen. Potom, čo sa v Európe s nástupom reformácie rozpadla jednotná cirkevná organizácia, žiadny právny dokument (napr. Basilejská kompaktáta z roku 1434, norimberský náboženský mier z roku 1532, augšpurský náboženský mier z roku 1555, Česká konfesia z roku 1575, Edikt nanský z r. 1598 alebo Rudolfov majestát z r. 1609) nezaručoval slobodu vyznania obecne, ale len upravoval vzájomné postavenie určitých kresťanských cirkví. Naviac boli poddaný z voľby spravidla úplne vylúčený, ako dokladá zásada augšpurského mieru: „čia vláda, toho viera.“ Širší výklad slobody vyznania (samozrejme len v rámci kresťanstva) môžeme nájsť v prísahe poľského kráľa Jindřicha z roku 1573, ktorý sa zaviazal, že zabezpečí mier a pokoj medzi náboženskými disidentmi a nedovolí akýmkoľvek spôsobom, aby bol niekto z náboženských dôvodov napádaný alebo utlačovaný.
Liberálna je taktiež dohoda o Konfederácií nekatolíckych českých, moravských, hornosliezskych, horno a dolnolužických stavov proti Ferdinandovi II. z 31. júla 1619.
Myšlienka náboženskej slobody sa objavuje až v priebehu anglickej buržoáznej revolúcie ako originálne právo človeka na sebaurčenie vo veciach viery a je v severoamerických kolóniách uznaná i právne a následne po roku 1663 potvrdená aj anglickým kráľom.

Prvý krát sa tu stretávame sa uplatením univerzálneho práva, ktorému nepodlieha štátna moc, ale je podstatou človeka.
Postupne sa utvára náuka prirodzeného práva, ktorej popredným tvorcom je anglický filozof John Locke, ktorý prehlásil, že právo na život, osobnú slobodu a užívanie majetku nie je možné oddeliť od ľudskej bytosti, a preto štát musí tieto práva rešpektovať.
Je nutné pripomenúť mimoriadne priaznivé podmienky angloamerickej právnej oblasti pre utváranie prirodzeného právneho učenia. Anglický právny systém, na rozdiel od zvyšku kontinentálnej Európy sa neopiera len o zákonné právo, ale predovšetkým o tzv. Obecné právo (Common Law) t.j. pôvodné právo rozvíjajúce sa súdnymi rozhodnutiami a tiež o právo spravodlivosti, vytvárané zvláštnymi súdmi (Courts of Equity). Anglický sudca dodnes nachádza právo pre každý jednotlivý prípad tak, že celý systém je vo svojej podstate veľmi pružný a umožňuje právne predpisy vykladať a aplikovať v duchu stále sa meniacich spoločenských pomerov bez novelizácie jednotlivých právnych noriem. Tento spôsob tvorby práva umožnil prisúdiť pôvodne ešte stredovekým listinám práv a slobôd moderný obsah. Takýmito dokumentmi sú predovšetkým Pettition of Rights z roku 1628 a Listina práv (Bill of Rights) z roku 1689, ktoré vlastne len zhrňujú všetky doterajšie uzákonené feudálne slobody a práva a v tejto kodifikovanej podobe sú potvrdené panovníkom. Listina práv stvrdzuje mimo iného, že voľby do parlamentu majú byť slobodné, že pozastavovanie účinnosti či výkonu zákonov panovníkom bez súhlasu parlamentu je nezákonné a tiež, že poddaní majú právo podávať kráľovi petíciu, a že akékoľvek prenasledovanie alebo zatýkanie za takúto petíciu je nezákonné.
Interpretácia týchto ustanovení v duchu náuky o prirodzenom práve v 18. storočí otvára celkom novú kapitolu rozvoja ľudských práv. Anglicko bolo stále krajinou spútanou feudálnym dedičstvom, a tak cesta slobody smerovala na západ, cez oceán do Severnej Ameriky, kde bola voľná pôda a kde noví osadníci chceli dosiahnuť lepšieho hospodárskeho, ale aj spoločenského postavenia. Vývoj nakoniec dospel k otvorenému nepriateľstvu s metropolou a v roku 1776 vyvrcholil prijatím Prehlásenia nezávislostí Spojených štátov, ktorá sa opiera o právo človeka vzoprieť sa proti porušovaniu svojich práv, odstrániť despotickú vládu a nahradiť ju inou.
Jednotlivé štáty v priebehu revolúcie formulovali v duchu názorov J. Locka, Charlesa Louise Montesquieu a ďalších osvietencov Prehlásenie práv, z ktorých najucelenejšie bolo vypracované v štáte Virginia v roku 1776. Prehlásenie napríklad potvrdzovalo, že všetci ľudia sú od prírody rovnako slobodní a nezávislí, majú vrodené a neodňateľné právo tešiť sa zo života a slobodne získavať majetok, usilovať sa o šťastie, bezpečnosť a dosiahnuť ich. Vláda je zriadená pre obecné blaho a k ochrane bezpečnosti. Pokiaľ, podľa názoru väčšiny občanov tento účel neplní, je možné ju pretvoriť alebo odstrániť, pretože všetka moc v štáte pochádza z ľudu.

Verejné funkcie nie je možné obsadzovať dedične, vylučujú sa privilégiá jednotlivcov alebo skupín. Súdnictvo je oddelené od zákonodarnej a výkonnej moci a ich predstavitelia sa musia na základe častých a slobodných volieb striedať. Bez súhlasu zástupcov národa nie je možné rušiť zákony, alebo brániť ich vykonávaniu. Každá osoba, obvinená z trestného činu má právo vedieť z čoho je obvinená, má právo na konfrontáciu so žalobcom aj so svedkami obžaloby, právo predložiť dôkazy vo svoj prospech a odoprieť výpoveď proti sebe. Slobody nemôže byť nikto zbavený inak, než na základe zákona alebo rozsudku. Zakazuje sa ukladať nadmerné pokuty a ukrutné alebo neobvyklé tresty. Nemôžu sa vydávať všeobecné zmocnenia k prehliadkam a nevyplnené zatykače. Prehlásenie ďalej obsahuje ustanovenie o slobodu tlače a taktiež o slobode vyznania. Keď konvent, už nezávislých Spojených štátov prijímal v roku 1787 novú federálnu ústavu, najdôležitejšie demokratické prvky americkej revolúcie v nej v dôsledku kompromisu medzi severnou buržoáziou a južanskými otrokármi neboli zakotvené. Až po prejednaní ústavy s jednotlivými štátmi, kongres v roku 1791 doplnil ústavu prvými desiatimi doplňujúcimi článkami – Listinou práv.
V Paríži bola 14. júla 1789 dobitá Bastila a tým bol podstatne urýchlený chod revolučných udalostí. Francúzsky ľud povstal v Národnom zhromaždení, aby obhájil svoje práva a slobody, ktoré sa rozhodol vyložiť v deklarácii, ktorá mala stáť pred všetkými členmi ľudskej spoločnosti, aby im pripomínala ich práva a a povinnosti, a aby boli rešpektované požiadavky občanov. Prehlásenie práv človeka a občana bolo prijaté 26. augusta 1789. Toto Prehlásenie v sedemnástich článkoch vyhlasuje, že ľudia sa rodia a zostávajú slobodnými a rovnoprávnymi, a že cieľom každého spoločenského zriadenia je zachovanie prirodzených a nepremlčateľných ľudských práv. Tieto práva sú sloboda vlastníctva, bezpečnosť a odpor proti útlaku. Zásada zvrchovanosti je v podstate v národe. Nikomu nemôže byť bránené v tom, čo nie je zakázané zákonom, a nikto nie je nútený robiť to, čo zákon nenariaďuje. Zákon je charakterizovaný ako všeobecná vôľa a je rovnaký pre všetkých, či poskytuje ochranu alebo trestá. V Prehlásení sú taktiež uplatnené zásady talianskeho právnika Cesare Bonesana de Beccarii (1737 – 1794), ktorý vo svojich prácach presadzoval humanizáciu trestného práva vrátane zrušenia trestu smrti. Tak napríklad každý môže byť obžalovaní alebo väznení iba v prípadoch určených zákonom a spôsobom, ako zákon predpisuje. Každý je považovaní za nevinného až do doby, kým nie je dokázaná jeho vina.

Ak je nutné niekoho zatknúť, je potrebné, čo najprísnejšie zákonom zakázať všetku tvrdosť, ktorá nie je nutná k jeho zaisteniu. Slobodné vyjadrovanie myšlienok a názorov sa označuje za jedno z najdrahocennejších práv človeka. Každý občan môže preto slobodne hovoriť, písať a tlačiť s výnimkou zneužitia tejto slobody v prípadoch určených zákonom. Nikto nesmie byť stíhaný za svoje názory i náboženské, pokiaľ ich prejav nenarušuje verejný poriadok. V závere Prehlásenia nájdeme potrebu zaistiť práva človeka a občana pomocou verejnej moci, zriadenou v prospech všetkých a všetkými rovnomerne vydržovaná prostredníctvom kontrolovaných daní. Ďalej sa stanovuje, že vlastníctvo je nedotknuteľným a posvätným právom, nikto ho nemôže byť zbavený, ibaže by to vyžadoval verejný záujem v zákone uvedený a pod podmienkou spravodlivého odškodnenia. Ako americké prehlásenie práv, opierajúce sa o angloamerický právny vývoj, tak aj francúzske prehlásenie, kodifikujúce predstavy osvieteneckých filozofov, anticipovali nasledujúci revolučný vývoj v európskych krajinách. Po krátkom útlme po napoleonských vojnách, vypukla francúzska júlová revolúcia v roku 1830 a idei občianskych práv a slobôd sa presadili v zákonodarstvách v rade západoeurópskych krajín.
Revolučný vývoj v strednej Európe (najmä v habsburskej monarchii) cez nenaplnený ideál občianskych práv a slobôd nakoniec prispel k rozšíreniu katalógu občianskych práv o záruky národnej rovnoprávnosti, ochranu národnostných menšín a používanie vlastného jazyka na školách, pri jednaní s úradmi, pretože sa tieto práva nerealizovali v plnej šírke. Nové politické prúdy požadovali, aby štát nielen zasahoval do rady otázok a aby občania mali takéto zasahovanie strpieť, ale aby sa ho tiež aktívne zúčastňovali. Požiadavka sociálne spravodlivého štátu, vedome sa snažiaceho prekonať hranice liberalizmu sa výrazne uplatnila pri vypracovaní ústavy Ruskej socialistickej federatívnej sovietskej republiky, schválenej 5. Všezväzovým zjazdom sovietov 10. júla 1918, avšak jeho interpretácia, opieraná o jednostranné podriadenie osobných slobôd záujmom jednej triedy, viedla k prijatiu dokumentu, ktorý napriek nesporne obohateným právam človeka o práva hospodárske a sociálne bol v kontexte celkového vývoja ľudských práv krokom späť. Úvodom ústavy je Deklarácia práv pracujúceho a vykorisťovaného ľudu, schválená v januári 1918 3. Všeruským zjazdom sovietov.

Deklarácia už v názve zdôrazňuje v protiklade s Prehlásením práv človeka a občana kolektívne poňatie ľudských práv a v samotnom znení taktiež negarantuje práva jednotlivých občanov, ale všeobecné práva ľudstva, ľudí pracujúcich. Takmer úplná absencia presného vymedzenia hraníc štátnej moci a záujmov socialistickej revolúcie bola neskôr príčinou subjektívneho výkladu a zneužitia jednotlivých zásad deklarácie úzkou mocenskou skupinou komunistickej strany a umožnila vznik politickému systému, ktorý bol postavený na nekontrolovateľnej osobnej moci. Pokrokovou myšlienkou deklarácie je úloha zrušiť akékoľvek vykorisťovanie človeka človekom, ktorého príčina sa ukazuje v súkromnom vlastníctve, ktoré sa preto buď ruší a majetok sa prevádza do vlastníctva štátu, alebo sa podriaďuje robotníckej kontrole. Súčasne sa zavádza všeobecná pracovná povinnosť. Samotná ústava potom zbavuje jednotlivé osoby a jednotlivé skupiny práv, ktoré užívajú ku škode záujmov socialistickej revolúcie, bez toho aby boli tieto záujmy presne vymedzené.
Použitím argumentu politickej účelnosti k zdôvodneniu nezákonného postupu štátnych orgánov, z toho vyplývajúca degradácia ostatných zákonov a monopolné nekontrolovateľné ovládanie štátu, ktorý vlastní alebo spravuje všetok majetok, sa stali základnou príčinou bezprávneho postavenia jednotlivých občanov a ich vykorisťovanie nielen v Sovietskom zväze, ale neskôr vo všetkých socialistických štátoch. To všetko navzdory pomerne široko zakotvenému súpisu občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv v ústavách v týchto krajinách.





















4. Obsah základných práv a slobôd

4.1. Základné ľudské práva a slobody vyplývajúce z rovnosti ľudí

Ideovými zdrojmi, postulujúcimi povinnosť štátu rovnako zaobchádzať s ľuďmi, sú stoia, scholastická kresťanská filozofia, teória spoločenskej zmluvy (predpokladajúca prirodzený stav, v ktorom sú si všetci ľudia rovní), liberalizmus, osvietenstvo i racionalizmus. Myšlienka rovnosti sa najprv presadila v politických právach prijatím princípu „one man one vote“ (jeden muž, jeden hlas). Jej zobecnenie potom súvisí s epochou zániku stavovskej spoločnosti, s odstránením diskriminácie, danej stavovskými privilégiami. Postupne sa odstraňovanie diskriminácie rozšírilo aj na ďalšie hľadiská (napríklad pohlavia) a tak isto sa rozšírilo aj vo vzťahu k okruhu práv a slobôd a to predovšetkým na rovnosť v politických právach.
Princíp rovnosti bol ústavne vyjadrení zakotvením rovnoprávnosti všetkých ľudí pred zákonom. Táto rovnosť však neznamená rovnosť absolútnu. Vyžaduje si rozpracovanie pre jednotlivé prípady, situácie a skupiny subjektov.

Na princíp rovnosti nadväzuje teda jeho interpretácia, podľa ktorej sa s rovnakými má zachovávať rovnako, s nerovnakými nerovnako (napríklad z obecných podmienok obsahu trestnej zodpovednosti trestné právo vylučuje mladistvých, pre ktorých stanovuje odlišné podmienky ako aj obsah trestnej zodpovednosti). Aplikácia princípu rovnosti v zákonodarstve i v aplikácii práva je preto spojená z hľadiska odlišnosti jednotlivých skupín právnych subjektov alebo samotných jedincov a s akceptovaním týchto hľadísk z pohľadu princípov demokratickej spoločnosti. Odlišnosť jednotlivých skupín subjektov alebo skutkových podstát a na ne naväzujúcich práv a povinností, musí byť spojená s akceptovaním hľadísk rozlišovania z pohľadu ústavy a z pohľadu princípov demokratickej spoločnosti. Rámec pre zákonodarcov je pritom o to užší, o čo silnejšie môže nerovnaké posudzovanie osôb a skutkových podstát znevýhodňovať výkon základným zákonom chránených slobôd. Práve s ohľadom na obsahový rámec možných hraníc rozlišovania zo strany zákonodarcu, O. Weinberger rozlišuje tri druhy obsahových postulátov rovnosti: zákazy diskriminácie, rovnosť podľa merítka spravodlivosti a požiadavky egality alebo postuláty sociálneho vyrovnania. Chápanie tretieho z nich sa odvíja rovnako od prijatej kultúrnej a politickej koncepcie spravodlivosti.
V ústavnom vývoji USA tak v uplynulých 40 rokoch v rozhodnutí najvyššieho súdu USA, interpretujúcich princíp rovnosti, dochádza k prechodom od princípu rovnosti výsledku k princípu rovnosti príležitosti.


4.2. Práva a slobody späté s nedotknuteľnosťou osobnej integrity

K skupine práv a slobôd, garantujúcich nedotknuteľnosť osobnej integrity, patrí predovšetkým právo na život, osobná sloboda, nedotknuteľnosť telesnej integrity, sloboda pohybu a sloboda pobytu. Do rámca tejto skupiny sa postupne začleňovali ďalšie práva a slobody, týkajúce sa osobnej autonómie človeka. Patrí medzi ne najmä právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, cti, mena, nedotknuteľnosť obydlia, listové tajomstvo a tajomstvo prepravovaných správ.
V súvislosti s nedotknuteľnosťou osobnej integrity dnes vystupujú do popredia hlavne otázky ochrany života nenarodeného dieťaťa, podmienok určovania momentu smrti v záujme transplantácie orgánov, otázky „práva na vlastnú smrť“ či usmrtenie „z milosti“ nevyliečiteľných pacientov (eutanázia), ako aj otázky ochrany osobných údajov pred ich zneužitím.


4.3. Due Process Law (Právo na riadny proces)

Vývoj práv a slobôd, spätých s nedotknuteľnosťou, bol neoddeliteľne spätý s vývojom ich procesných garancií. V Anglicku tento vývoj viedol k utváraniu procesných princípov nestranného riadenia (fair trial), k princípu Due Process Law (práva na riadny proces).

Obsahom tohto princípu je požiadavka, aby každé rozhodovanie, ktoré vedie k obmedzeniu slobody jednotlivca, spĺňalo tieto náležitosti:
1. je nutné v ňom vylúčiť osobný záujem toho, kto rozhoduje na rozhodovanej veci,
2. v takomto procese je naďalej nutné zabezpečiť nezávislosť, toho kto rozhoduje,
3. rozhodovať je možné len v určitom dopredu oznámenom rámci (napríklad v rámci zákona),
4. ten, kto rozhoduje, musí predviesť nestranné dokazovanie v predpísanom „fair“ riadení, v ktorom poskytne rovnaké šance obom stranám,
5. rozhodnutie podlieha kontrole vyššej inštancie
Pre vývoj anglických ústavných dejín bola charakteristická priorita procesných garancií pred materiálnou úpravou základných práv a slobôd.


4.4. Duchovné práva a slobody

Východiskom, od ktorého sa odvíjal rozvoj tejto skupiny práv a slobôd, bola požiadavka náboženskej slobody. V Európe je neodlučiteľne spätý s dôsledkami reformácie a nástupom osvietenstva. V anglickej revolúcií návrh ústavy, predložený stranou levellerov Agreement of the People (1647), obsahoval ustanovenie, podľa ktorého svetská spoločnosť nemá právo ovplyvňovať vieru a svedomie jednotlivých ľudí. Významní zástancovia náboženskej slobody sa v tejto neskoršej dobe stali Spinoza, Voltaire, Kant, Fichte a Hegel. Ústavnú pozitívne – právnu úpravu náboženskej slobody priniesla Deklarácia človeka a občana (čl. 18) a 1. dodatok Ústavy USA, prijatý v roku 1791. „Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo obsahuje aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru, sám alebo společne s inými, či už verejne alebo súkromne, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov, bohoslužbou a zachovávaním obradov.“ (www.unhchr.ch/udhr/lang/slo.htm, 15.1.2002) Sloboda viery a svedomia sa postupom času s vývojom demokratickej pluralitnej spoločnosti rozšírila v právo, chrániace nielen náboženské, ale každé svetonázorové presvedčenie. Do tohto rámca je nutné zaradiť i právo na slobodu vedeckého bádania a slobodu umeleckej tvorby.
Nevyhnutným dôsledkom slobody viery, svedomia a svetonázorového presvedčenia je sloboda prejavu. Postupne sa začalo považovať za prirodzené, že každý, kto si niečo myslí, o niečom je presvedčení, v niečo verí, má právo to rovnako slobodne vysloviť. Sloboda prejavu (spolu s princípom rovnosti) sa stala predpokladom utvárania politických práv, konštituovaní demokratických procesov.
Od slobody prejavu vedie priama cesta k slobode združovania sa, k slobode vytvárania politických strán a občianskych združení, k formovaniu systému reprezentatívnej demokracie, zahrňujúcej všeobecné volebné právo, ako aj právo zastávať verejné funkcie. So slobodou prejavu je ďalej úzko spätá sloboda tlače a právo verejnosti na informácie (a to hlavne na informácie o veciach verejných, t.j. o činnosti a pôsobení vlády, správy, hospodárskych výsledkov, osobných predpokladov osôb, ktorí vykonávajú verejné funkcie alebo sa o ne uchádzajú).


4.5. Hospodárske práva a slobody

Medzi hospodárske slobody patrí najmä sloboda vlastníctva, sloboda povolania a sloboda podnikania.

Konflikt panovníka a vazalov v priebehu stredoveku viedol k oddeleniu vlastníctva a štátnej moci a v kontinentálnom právnom myslení k oddeleniu súkromného a verejného práva. Toto oddelenie prinieslo zároveň zložité a postupné utváranie podmienok možného zasahovania štátu do vlastníckeho práva. Obmedzenie vlastníckeho práva daňovou povinnosťou vlastníka už od 13. storočia bolo viazané zásadou No Taxation without Representation (Magna Charta Libertatum).
Ústavné chápanie slobody vlastníctva modernej doby je späté s menom J. Locka, ktorý svoju zmluvnú koncepciu štátu vybudoval práve na slobode vlastníctva. Liberalizmus tím priniesol požiadavku princípu rovnosti a slobody rovnako do vlastníckeho práva.
Vo svojej úprave vlastníckej slobody Deklarácia práv človeka a občana v čl. 17 vymedzila vlastnícke právo: „Každý má právo vlastniť majetok ako sám, tak spolu s inými. Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku.“ (www.unhchr.ch/udhr/lang/slo.htm, 15.1.2002) Vyvlastnenie táto úprava pripúšťala a stala sa tým vzorom pre ústavné úpravy vlastníckeho práva dodnes, iba za predpokladu „ zákonom ustanovenej verejnej nevyhnutnosti“ a „pod podmienkou spravodlivého a predchádzajúceho odškodnenia.“
V súčasnosti vlastnícke právo nie je obmedzované iba inštitúciou daní a vyvlastnenia, ale aj rozvojom sociálnych práv, požiadavkami ľudského života a zdravia, požiadavkami ochrany životného prostredia i ochranou slobodnej konkurencie.
Hospodársky liberalizmus skoncipoval požiadavku práva na slobodný hospodársky rozvoj, kritiku štátneho protekcionizmu, požiadavku slobody svojej vlastnej aktívnej činnosti získavať prostriedky na vlastné živobytie. Z toho odvodili požiadavku slobody podnikania a slobody povolania.



4. 6. Sociálne práva

Úsilie odstrániť výrazné sociálne nerovnosti viedli od konca 19. storočia k vytvoreniu skupiny základných sociálnych práv. Medzi sociálne práva patrí právo na prácu (resp. právo získavať prácou prostriedky pre svoje životné potreby), právo na spravodlivú odmenu za prácu, právo na humánne pracovné podmienky, právo na stávku, právo na ochranu a podporu rodiny, právo na ochranu matiek, detí a mládeže, právo na všeobecný a rovnoprávny prístup k právu (pomoc pri riadení, poradenstvo a pod.), právo na dôstojné bývanie, právo na vzdelanie, právo na zdravotnú starostlivosť a sociálne zabezpečenie, právo na ochranu spotrebiteľa, právo na ľudské, dôstojné a ekologicky zdravé životné prostredie, právo na odpočinok atď.
Sociálne práva viedli k odstráneniu najvýraznejších podôb sociálnej nerovnosti a stali sa neodmysliteľnou súčasťou moderného demokratického štátu. Aj keď časť týchto práv má povahu teleologickú (t.j.

určuje ciele štátu), predstavuje orientáciu, ovplyvňuje rozpočet, subvenciu, rozpočtovú kontrolu, informačnú činnosť štátu, výskum a vývoj.
Pokiaľ sociálne práva majú povahu klasických verejných subjektívnych práv, zakladajú nárok na aktívne konanie štátu v konkrétnej veci (napríklad nárok na existenčné minimum, na starostlivosť v starobe, na bezplatnú právnu ochranu a pod.). Chápanie, rozsah a spôsob uplatňovania sociálnych práv je zároveň spätý s ich začlenením sa do ústavného systému v medziach rozumnej koordinácie zo základnými hodnotami ľudskej slobody.


4.7. Práva menšín

V priebehu 20. storočia sa konštituovala ďalšia zvláštna skupina základných práv a slobôd, upravujúca práva menšín. Národnostné a etnické konflikty, zmietajúce nielen Európu, ale aj iné časti sveta, viedli k formulovaniu práva na sebaurčenie. Súčasne však dochádza k vnímaniu problematiky menšín v polohe ľudských a občianskych práv a slobôd.
Práva menšín môžeme rozdeliť do dvoch skupín:
1. Do prvej skupiny patria práva vylučujúce diskrimináciu. Patria k nim zákazy spájania diskriminačných opatrení s určitými menšinovými znakmi
2. Pozitívne ochranné práva. Tieto predstavujú práva na zvláštnu ochranu existenčných a vývojových možností menšín a z nich vyplývajúcimi nárokmi na pozitívne a aktívne jednanie štátu, ktorými sa má kompenzovať nevýhodnosť postavenia menšiny vo vzťahu k väčšine. Patrí medzi ne zriadenie menšinového školského systému, umožnenie jazyka menšiny v riadení pred súdmi a právnymi orgánmi, podpora kultúrnych inštitúcií menšín a pod.



5. Vývoj medzinárodných ľudských práv

Zásadný obrat v chápaní ľudských práv spôsobila druhá svetová vojna, v ktorej priebehu si účastníci proti – hitlerovskej koalície uvedomili vzájomnú podmienenosť mieru a dodržovanie ľudských práv. V januári 1942 bola vo Washingtone podpísaná predstaviteľmi USA, ZSSR, Veľkej Británie, Číny a ďalších 22 štátov Deklarácia spojených národov, ktorá proklamovala úplné víťazstvo nad fašistickými štátmi, ako dôležitosť k obrane života, slobody, nezávislosti a náboženskej slobody, ako aj zachovanie ľudských práv a spravodlivosti v ich vlastných krajinách. Tieto zásady boli potvrdené v roku 1944 na konferencii v Dumbarton Oaks, kde bol na ich základe vypracovaní návrh štatútu OSN. Následne bola schválená Charta OSN, ktorá vo svojej preambuly prehlasuje odhodlanie: "…uchránit budoucí pokolení metly války, která dvakrát za našeho života přinesla lidstvu nevýslovné strasti; prohlásit znovu svou víru v základní liská práva, v důstojnost a hodnotu lidské osobnosti, v rovná práva mužů i žen a národů velkých i malých; vytvořit poměry, za nichž mohou být zachovány spravedlnost a úcta k závazkům plynoucím ze smluv a jiných pramenů mezinárodního práva; podporovat sociální pokrok a zlepšovat životní úroveň ve větší svobodě…". (www.lidska-prava.cz/zakony/index.htm, 15.1.2002).

Charta OSN tím jednoznačne potvrdila, že jedným z pilierov budúcej existencie ľudstva je okrem zachovania mieru, taktiež ochrana ľudských práv. Vzniklo tak nové odvetvie medzinárodného práva – medzinárodné právo ľudských práv a OSN dalo podnet k ustanoveniu Komisie pre ľudské práva (1946) a uložila jej pripraviť medzinárodnú ústavu ľudských práv, ktorej prvá časť bola predložená v septembri 1948 (Všeobecná deklarácia ľudských práv).
Všeobecná deklarácia ľudských práv nebola prijatá ako záväzná zmluva, ale ako spoločný cieľ pre všetky národy a všetky štáty a ako úvod zamýšľanej ústavy ľudských práv. Nezrovnateľne ťažším než vyhlásenie ľudských práv v podobe deklarácie, majúca doporučujúcu podobu, sa ukázalo vypracovanie medzinárodných paktov ľudských práv. Obtiažnosť tejto práce pramenila z odlišných predstáv o pojatí a funkcii ľudských práv v danej spoločnosti. Minimálny štandard ľudských práv bol prijatí valným zhromaždením v decembri 1966 v znení: Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach.
Doslovným prelomom v oficiálnom prístupe k ľudským právam vo východnej Európe sa stala následná viedenská Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (1973 – 1975), ktorá prebiehala súčasne s prevratnými zmenami v ZSSR a v niektorých socialistických krajinách. Záverečný dokument rozširuje rozsah ľudských práv nad rámec medzinárodnej ústavy ľudských práv, ale predovšetkým upravuje možnosť širšej medzinárodnej kontroly dodržovania ľudských práv prijatím záväzkov štátu vymieňať si informácie týkajúce sa ľudskej dimenzie KBSE. V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť regionálny európsky vývoj ochrany ľudských práv, ktorý ale bohužiaľ prebiehal bez účasti socialistických krajín.
Po skončení druhej svetovej vojny uzavrelo 10 európskych štátov zmluvu o zriadení Rady Európy s cieľom usilovať o väčšiu jednotu medzi členmi a podporovať hospodársky a sociálny pokrok. Významnou súčasťou činnosti Rady Európy je harmonizácia právnych poriadkov členských štátov a medzinárodná právna kodifikácia na vybraných úsekoch. Z podnetu Rady Európy bola v novembri 1952 v Ríme podpísaná Európska zmluva na ochranu ľudských práv a slobôd (Rímsky dohovor), ktorá vstúpila do platnosti v roku 1953. V nasledujúcich rokoch bol tento dohovor doplnení ôsmimi dodatkovými protokolmi. Podľa dohovoru bola vytvorená Európska komisia pre ľudské práva a Európsky súd pre ľudské práva.

Všetci členovia Rady Európy priznali jednotlivcom vo svojej jurisdikcii právo individuálnej sťažnosti Európskej komisii pre ľudské práva a taktiež všetci uznali povinnú jurisdikciu Európskeho súdu pre ľudské práva. 6. Záver

Naša krajina je demokratickým štátom, ktorý plne dodržiava ľudské práva a slobody v rámci medzinárodných dohovorov. Ako krajina ešte v rámci Československa a hneď po jeho vzniku v roku 1918 sme sa stali štátom, ktorý stále prehlboval ochranu ľudských práv. Ústava z roku 1920 prijala pokrokové zásady európskych aj amerických deklarácií, zahrňovala tiež ochranu národnostných menšín a taktiež bola doplnená celou radou zákonov, upravujúcou okrem klasických ľudských práv a slobôd, tiež práva hospodárske kultúrne a sociálne. Po skončení druhej svetovej vojny bola prijatá v roku 1948 Ústava, ktorá bola neustále porušovaná výkonnou mocou robotníckej triedy. Bola porušená hlavná ústavná zásada, že jediným nositeľom moci je ľud. Znemožnením tajného hlasovania pri voľbách poslancov sa stala hovorcom robotníckej triedy úzka oligarchická skupina profesionálnych funkcionárov, ktorá si svoje monopolné mocenské postavenie nakoniec potvrdila aj v Ústave z roku 1960 článkom o vedúcej úlohe KSČ. V spoločnosti sa postupne začal vytvárať stav, v ktorom je občanom zakázané všetko, čo nie je vyslovene povolené zákonom. Každý, kto sa dovolával svojich práv a slobôd, sa stal nepohodlným proti - spoločenským elementom. Proces internacionalizácie ľudských práv , ale nemohol obísť ani Československo, postupne silil odpor voči nelegalizovaným skupinám až v roku 1989 boli ich činnosti úplne zastavené. To bol čas vrátiť sa k deklarácií práv a zaistiť pre občanov slobody, ktoré im prináležali. Po rozpade Československa a vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 boli v Ústave z roku 1992 zakotvené všetky ľudské práva a slobody, ktoré sú zakotvené aj v medzinárodných dohovoroch. Každý jednotlivec má právo dovolávať sa nápravy krivdy voči ktorémukoľvek štátu vrátane svojho domovského u neštátneho medzinárodného orgánu. Náš právny systém sa ale musí snažiť o zvyšovanie ekonomickej a hospodárskej aktivity, o začleňovanie sa do európskych štruktúr, ktoré nám poskytnú ochranu v dodržiavaní základných ľudských práv a slobôd.







7. Bibliografia

1. Dokumentační středisko pro lidská práva, www.lidska-prava.cz/zakony/index.htm, 15.1.2002
2. GEROLCH, A., HUNGR, V.: Základy teorie práva a právního státu, 1.vyd. Praha: Policajní akademie České republiky, 1995. 3. KNAPP, V.: Teorie práva, 1. vyd. Praha: Beck/SEVT, 1995. 247 st. ISBN 80-7179-028-1 - 3-406-40177-5
4. KOMÁRKOVÁ, B.: Původ a význam lidských práv, 1. vyd. Praha: SPN, 1990. 234 st.

ISBN 80-04-25384-9
5. KRSKOVÁ, A.: Kapitoly z dejín európskeho politického a právneho myslenia, 1. vyd. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1997. 312 st. ISBN 80-7160-022-9
6. Universal Declaration of Human Rights, www.unhchr.ch/udhr/lang/slo.htm, 15.1.2002
7. Ústava SR, 1.vyd. Šamorín: Heuréka, 2001. 63 st. ISBN 80-967653-9-6
8. WIENBERGER, O.: Filozofie, právo, morálka, 1. vyd. Brno: Masarykova Univerzita, 1993. 178 st. ISBN 80-210-0613-7.