1. ÚVOD

Ľudia žijúci na začiatku tretieho tisícročia v krajinách s vyspelou právnou kultúrou, spravidla nerozlišujú medzi pojmom človek a občan. V prevažujúcich storočiach ľudstva neboli všetci ľudia slobodnými občanmi. Jedna z najdokonalejších demokracií, demokracia aténska, stála tak vysoko iba preto, že dokázala svojich občanov oslobodiť od otrockej práce – na úkor otrokov. Status plnoprávneho aktívneho príslušníka štátu bol v antike priznávaný len veľmi obmedzenému počtu obyvateľov. Bol tu podstatný rozdiel medzi postavením otroka, slobodného človeka alebo štátneho občana. Občianstvo bolo a je zvláštny právom upravený vzťah, presnejšie povedané zväzok s politicko-mocenskou organizáciou obyvateľov – štátom a len občania sú nositeľmi zákonom zaručených osobných a politických práv. Miera práv a slobôd občanov, daná sociálnymi možnosťami tej ktorej vývojovej etapy, je veľmi rozdielna. Spravidla čím ďalej ideme do minulosti, tím sú práva menšie a naviac veľmi diferencované. Najmä v stredoveku, keď za občanov môžeme označiť iba šľachtu a meštianstvo, mala každá skupina špecifický právny status. S odstraňovania feudálnych privilégií sa status občana stáva stále viac obecným a buržoázna revolúcia nakoniec formálne rozdiely medzi ľuďmi väčšinou ruší a priznáva občianske práva a slobody všetkým dospelým mužom (ženám až omnoho neskôr), aj keď je výkon týchto práv viazaný na určité podmienky (napríklad výšku majetku). Východiskom je tu učenie o prirodzených právach človeka, ktoré sú neodňateľné, nezrušiteľné a poznateľné rozumom. Štátna moc, ktorá práva človeka nevytvorila, ich môže teda len registrovať a reprodukovať v zákonoch ako občianske práva. Spoločnosť po víťazstvách buržoáznych revolúcií stále nemala dosť prostriedkov, aby zrušila faktické rozdiely, plynúce z vlastníctva, vzdelania a zamestnania a negarantovala teda existenčné a sociálne práva. Napriek tomu spojenie občianskych práv a slobôd s ľudskou bytosťou predstavuje jeden z najväčších úspechov ľudského hľadania na ceste od barbarstva k humanizmu a až dnešné najvyspelejšie spoločnosti vytvárajú predpoklady k úplnej identite človeka a občana, lebo výsledky vedecko-technickej revolúcie môžu tento krát oslobodiť od otrockej práce nielen občana, ale človeka vôbec.