Ústava Slovenskej republiky
Ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 1 ustanovuje, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti v právach. Podľa ods. 2 tohto článku, základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým, a to bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru, náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Tento článok Ústavy Slovenskej republiky je základom tých ustanovení iných právnych predpisov, ktoré poskytujúc ochranu ženám - obetiam násilia, a ktoré plnia povinnosť štátu zabezpečiť základné práva a slobody všetkým.

Rok 2002 bol v slovenskom právnom poriadku vo vzťahu k právam žien - obetí domáceho násilia mimoriadne významným. Ako výsledok spojeného úsilia viacerých mimovládnych organizácií venujúcich sa ochrane práv obetí domáceho násilia a žien osobitne, boli prijaté zmeny Trestného zákona, Trestného poriadku, Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku.

V trestnom zákone bola rozšírená definícia blízkej osoby. Zákon zaviedol tzv. ochranné liečenie (môže uložiť aj súd) a zákaz priblíženia sa k poškodenému ako aj a zákaz zdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodeného. Dôsledkom zmeny Trestného poriadku už nie je na trestné stíhanie páchateľa nutný súhlas obete. Novelizovaný Občiansky zákonník obsahuje ustanovenie, na základe ktorého možno násilníkovi zabrániť užívať byt alebo dom manželov (už počas manželstva alebo po rozvode), pričom podmienky ohľadom bytovej náhrady ustanovuje súd. Doplnený zákon o sociálnej pomoci umožňuje vybudovanie siete špeciálnych zariadení pre ženy postihnuté násilím, v ktorých by im mala byť poskytovaná špecializovaná sociálna pomoc a poradenstvo.

Situácia vo svete
Štatistiky z celého sveta svedčia o tom, že v živote žien a dievčat je bežné najmä sexuálne násilie. Štúdie z USA napr. ukazujú, že každá piata až siedma žena v USA sa v živote stane obeťou dokonaného znásilnenia. V dejinách boli ženy opakovane vystavované aj mimoriadne brutálnym znásilneniam počas vojen. V nedávnej minulosti bolo masové znásilňovanie zdokumentované v Bosne, Kambodži, Libérii, Peru, Somálsku a Ugande. Výskumná skupina Európskeho spoločenstva odhaduje, že v Bosne bolo od začiatku bojov v apríli 1992 znásilnených viac ako 20 000 moslimských žien. Mnohé z nich boli zavreté v „znásilňovacích táboroch“, kde boli opakovane znásilňované a nútené proti svojej vôli nechcené deti porodiť. Aj tieto príklady svedčia o tom, že znásilňovanie vo vojnách nie je nový fenomén a nevyskytuje sa len v rozvojových krajinách. Údaje získané z medzi kultúrnych prieskumov v krízových centrách pre obete znásilnenia odhaľujú, že 40-58 percent prípadov sexuálnych útokov je spáchaných na 15-ročných a mladších dievčatách, vrátane dievčat mladších ako 10 či 11 rokov. Väčšinu znásilnení spáchajú rodinní príslušníci alebo iné osoby, ktoré obeť pozná. Súdne štatistiky a údaje z krízových centier pre obete znásilnenia ukazujú, že viac ako 60 percent znásilnených obetí páchateľa poznalo.

Do kategórie rodovo podmieneného násilia možno zaradiť aj kultúrne zvyky poškodzujúce ženy, ako sú napr. mutilácia (mrzačenie) genitálií, detské svadby a iné škodlivé zvyky a aktivity bežné vo vyspelých spoločnostiach, ktoré sú motivované túžbou urobiť zo žien prijateľné, príťažlivé sexuálne partnerky pre mužov. Patria medzi ne patologické stravovanie (anorexia a bulímia) a vysoko rizikové kozmetické operácie.