Predmet : Vývinová psychológia

V rôznych obdobiach života sa objavujú isté formy vývinu, ktoré odlišujú dané obdobie od predchádzajúcich alebo nasledujúcich období, avšak psychologické snahy neviedli k jednotnému, všeobecne prijímanému rozčleneniu priebehu ľudského života.
Sú rôzne delenia (periodizácie) podľa rozličných teoretických prístupov a tiež podľa toho, ktorú stránku zložitého vývinu sledujú.
V podstate sa objavujú dva základné názory na delenie ontogenézy.

Podľa prvého je vývin :

kontinuitný, súvislý proces zmien (narastania alebo ubúdania, znázornený vzostupnou alebo zostupnou krivkou), jednotlivé obdobia sa vymedzujú v podstate ľubovoľne, skôr podľa vonkajších kritérií (dojča plne závislé od starostlivosti rodičov, batoľa troch rokov, predškolák, školák a pod.).
Reálne vývinové štádiá sa pokladajú za abstraktné konštrukcie.

Druhý pohľad :

chápe vývin ako diskontinuitný proces (stupňovitý, fázovitý), t.j. proces kvalitatívne odlišných štádií, ktoré možno psychologicky zmysluplne vymedziť.
Diskusia sa vedie aj v tom smere, či existujú tzv. všeobecné štádiá, ktoré sa vzťahujú na všetky oblasti duševného vývinu, alebo je možná len čiastočná štadiálnosť, ktorá sa vzťahuje len na niektoré procesy alebo oblasti (Piaget).

Problém vymedzenia jednotných kritérií periodizácie nie je vyriešený dodnes. Podľa hľadiska zvoleného pri delení vývinu možno rozdeliť periodizačné schémy do niekoľkých skupín

a) biologické,
b) pedagogické,
c) sociálne,
d) psychologické.

V našich prednáškach si uvedieme periodizáciu podľa Kurica, ktorý ju preberá od ďalších autorov a čiastočne doplňuje.

1. Štádium vnútromaternicového vývinu :
(prenatálne obdobie)

trvá 280 dní alebo deväť lunárnych mesiacov, je vymedzené na jednej strane počatím a na konci pôrodom.
Hoci je toto obdobie relatívne krátke, plod sa v tomto štádiu vyvíja najrýchlejšie.
Plod sa vyvíja z organizmu mikroskpicky malého na organizmus vážiaci 3-4 kilogramy a dlhý približne 50 cm.
Je to teda nesporne obdobie rýchleho rozvoja človeka. Zásadný vývin, ktorý sa tu uskutočňuje, je fyziologický vývin a zahŕňa rozvoj všetkých častí tela.
Počiatky duševného života a dokonca istej formy interakcie (prenatal blonding) s vonkajším prostredím sa kladie už do života pred narodením.

2. Dojčenské štádium :

Toto štádium sa začína novorodeneckým obdobím, ktoré trvá v užšom zmysle od pôrodu 10 dní, v širšom zmysle až dva mesiace. Túto etapu charakterizuje tzv. obdobie plateau, t.j. isté stlmenie vo vývine organizmu.
Objavuje sa v tom čase, keď dochádza k celkovému prispôsobeniu organizmu k novému prostrediu, odlišnému od prostredia, aké bolo vnútri organizmu matky.
Týmto spôsobom sa novorodenec učí byť závislý od seba.
V tomto čase je vzrast väčšej časti organizmu dočasne zabrzdený. Obnoví sa vtedy, keď sa novorodenec prispôsobí novému prostrediu.
Vo vlastnom dojčenskom veku pokračuje vývin hrubej a jemnej motoriky a vo vývine kognitívnych procesov je inteligencia dieťaťa „senzomotorická“ (prebiehajú procesy asimilácie, akomodácie a jeho myšlienkové akty sú viazané na priame vnímanie a motorické akty).
Dieťa si osvojuje rôzne druhy senzomotorických štruktúr a schopností. Postupne poznáva, že javy a objekty skutočne existujú, aj keď ich bezprostredne nevníma.
Začína chápať trvalosť predmetu v čase (permanencie objektu), ktorá predstavuje prvý invariant inteligencie.
I keď novorodenec závisí od dospelých, má vrodené mnohé danosti. Používa všetky zmysly od narodenia („nežný pôrod“ odhalil jasný pohľad „čerstvého novorodenca“ a je schopný sa učiť.
Pripútava sa (attachment) k rodičom, súrodencom a ostatným obyvateľom. Správanie novorodenca je „protosociálne“
(reakcia na hlas, špeciálne na ženský a vysoký, „ohmatávanie“ zrakom čŕt ľudskej tváre).

Poznámka:
Vo vývine sociálnych vzťahov v prvom roku života dieťaťa rozlíšil R. Spitz tri kvalitatívne odlišné štádiá:

1. preobjektálne (trvá asi do troch mesiacov), v ktorom dieťa nemá diferencovaný vzťah k objektom vonkajšieho sveta, nemá žiadne trvalejšie vzťahy,

2. predbežného objektu (od troch do šiestich až ôsmich mesiacov), keď reaguje pri pohľade na tvár úsmevom, teda odlišuje daného človeka od ostatných objektov sveta, je to však len jednoduchá štruktúra, tvorená základnými privilegovanými črtami tváre
(ústa - nos - oči), preto bude reagovať úsmevom aj na tvár neživej bábiky alebo masky v dostatočnej vzdialenosti a mierne sa pohybujúcej; tvár reprezentuje človeka,

3. objektu - začína sa medzi šiestym a ôsmym mesiacom, keď dieťa začína rozlišovať medzi známou a cudzou tvárou, ktorá uňho vyvoláva úzkosť („úzkosť ôsmeho mesiaca“, tzv. separačná úzkosť z odlúčenia); je to dôležitý bod, pretože matka začína mať v citovom živote dieťaťa jedinečné postavenie.

Teórie raného citového pripútania, ktoré sa pokúšajú integrovať poznatky vývinovej psychológie, hlbinnej psychológie a etológie chápu bytostnú túžbu dieťaťa po osobnom vzťahu ako základnú vývinovú hnaciu silu.
Človek je sociálnou bytosťou a sám seba nachádza aj poznáva prostredníctvom vzťahu k druhým ľuďom.
Sebaobraz, sebahodnotenie jednotlivca vychádza z toho, ako ho vidia, hodnotia a ako naň reagujú druhí ľudia (dieťa nachádzajúce pri hľadaní opory dôveryhodnú osobu, ktorá je vždy nablízku, si vytvorí odlišný sebaobraz ako dieťa, ktoré je pri pokusoch o zblíženie odmietané alebo ku ktorému sa kľúčová osoba správa nepredvídateľne.
Rodina je základnou bunkou spoločnosti a prvým miestom ranej socializácie dieťaťa. Aby sa dieťa mohlo rozvinúť na zdravú a pre spoločnosť užitočnú osobnosť, musí vyrastať v prostredí citlivom, vrelom a stálom.
Mnohé vedecké štúdie i klinická a poradenská prax dokazujú, že najprirodzenejším a najperspektívnejším prostredím je v tomto smere prostredie rodiny, kde si dieťa vytvára pevné citové puto medzi rodičmi a členmi rodiny
(Gleitman, 1987; Langmeier, Matějček, 1974).

Poznámka:

Matějček na základe bohatého štúdia detí z rodín úplných, neúplných, funkčných i dysfunkčných a detí vyrastajúcich v náhradnej rodinnej starostlivosti (pestúnska rodina, „SOS detské mestečká“) odvodil niekoľko princípov rodinnej výchovy.

1. V rodine sú uspokojované základné potreby detí, ale rovnako aj deti uspokojujú základné potreby rodičov, takže je to obojstranný vzťah:

a) potreba dostatočného množstva, kvality a premenlivosti stimulácie,

b) potreba zmysluplného sveta (aby vznikla nejaká skúsenosť, znalosť, poznatky, musí existovať poriadok, zmysel),

c) potreba životnej istoty, ktorá sa najviac napĺňa v citovom vzťahu,

d) identita alebo vedomie vlastného ja a vlastnej spoločenskej hodnoty,

e) potreba životnej perspektívy, čiže otvorená budúcnosť (uzavretá budúcnosť je zúfalstvom, otvorená je stimulujúca).