V detskom domove je jednostranná stimulácia, no v rodine je omnoho premenlivejšia (Napríklad vysoká hladina hluku v detských domovoch s veľkým množstvom sluchových podnetov je nepriaznivá pre normálny vývin reči.
Na tomto hlukovom pozadí pre svoju slabú intenzitu rečové podnety zanikajú - pre reč je potrebné väčšie „ticho“ intímneho rodinného prostredia.
Preto u detí v detských domovoch pozorujeme oneskorenie vývinu reči a niekedy aj príliš hlasnú reč).
Rodičia zabezpečujú uspokojenie základných potrieb dieťaťa, ale aj dieťa uspokojuje rodičov: poskytuje im stimuláciu, zmysel života, citovú istotu, status rodičov a otvorenú budúcnosť, a to za hranice ich fyzickej smrti, lebo v deťoch pokračuje dielo ich tvorivej výchovy.

2. rodina nie je len biologickým dedičstvom detí po rodičoch, ale je dedičstvom celého života rodičov - vlastníctvo spoločnej minulosti, prítomnosti a budúcnosti.
V detskom domove sa v nerodinnom prostredí žije prítomnosťou, od nedele do nedele a čas je statický.
V rodinnom prostredí sa žije čas minulý, prítomný a budúci
(až v detskom mestečku deti objavujú najprv budúcnosť, zmysel, potom sa zaujímajú o svoju minulosť - identita, mizne ľahostajnosť a apatia).

3. Ďalším princípom rodinného života je spoločný čas a priestor, zdieľanie času a priestoru, prelínanie súkromia.
V rodinnom prostredí nemožno oddeliť čas a priestor jedného človeka, vzájomné zdieľanie životov je dôležitejšie ako súkromie (samozrejme, že aj v rodine potrebuje od istého času dieťa aj „súkromie“).

4. Modely sociálnych vzťahov sa v rodine prijímajú plynulo a prirodzene (toto sociálne učenie vytvárajú drobné každodenné situácie a relatívna stabilita prítomných rodičovských alebo príbuzenských modelov).

5. Výchovné pôsobenie rodiny je vzájomné. Vychovávame a sme vychovávaní. (Vzájomné zdieľanie prekonáva spravodlivosť. Robíme druhým radosť bez zásluh, nezištne, dokážeme odpúšťať bez odčinenia.)

3. Štádium raného detstva (obdobie batoľaťa resp. útleho veku) prebieha medzi druhým a tretím rokom života.

Batoľa pokročí v motorickom vývine a vo vývine reči.
Ovláda základné spôsoby manipulácie s predmetmi a s dospelými spolupracuje, komunikuje prostredníctvom reči.
V tomto období dochádza k relatívnemu ukončeniu vývinu reči (dieťa rozumie symbolický význam slov).
Zvyšuje sa vedomie vlastného ja (úspešným zvládnutím obdobia detského vzdoru) a zvyšuje sa výskyt napodobňujúcich, symbolických hier, v ktorých dieťa napodobňuje role dospelých a modeluje medziľudské vzťahy.
Senzomotorická koordinácia a jemná motorika pokročí natoľko, že dieťa začína úspešne kresliť (štádiá: čmárania a obrázkové, štádium hlavonožca v kresbe ľudskej postavy).
V kognitívnom vývine sa ukončuje rozvoj senzomotorickej inteligencie (1,5 - 2 roky) a nastupuje predpojmové myslenie, resp. predoperačné štádium. Batoľa dokáže napodobňovať použitím a kombináciou predstáv, ktoré spája s rečou.
Z reálnej činnosti s predmetmi prechádza k činnosti odohrávajúcej sa v mysli - predstavách, symboloch (slová používa ako predpojmy, nerozlišuje kategórie jeden, niektorí a všetci).

4. Štádium predškolského detstva (medzi 4. - 7. rokom), v ktorom sa rozširuje záujem dieťaťa o iné javy a skutočnosti jeho prostredia (prostredníctvom skupinovej hry), čo umožňuje aj rozvoj reči, kladenia otázok a sebaregulácie. vo všetkých aktivitách sa odzrkadľuje bohatá predstavivosť (eiditické obrazy, ktoré sa svojou kvalitou podobajú vnemom) a tvorivosť.

V kognitívnom vývine nastupuje štádium názorového, intuitívneho myslenia, dieťa už uvažuje na základe postrehu významných podobností, v úsudkoch je však viazané na názornú, konkrétnu predstavu (v Piagetovej úlohe na otázku o „zmene“ množstva po preliatí kvapaliny alebo presypaní korálok do nižšej banky, odpovedá spravidla nesprávne podľa toho, na ktorý aspekt sústredí pozornosť (centruje myslenie), myslí len jedným smerom, je neschopné uvažovať v oboch dimenziách súčasne (myslenie je predoperačné, prelogické).
Myslenie je egocentrické (uvažuje z vlastnej perspektívy), antropomorfické (poľudšťuje), artificialistické (všetko sa robí).

Poznámka:

Socializácia postupuje tromi základnými smermi:

a) k sociálnej reaktivite diferenciáciou emočných vzťahov k druhým,
b) vývinom sociálnych kontrol a hodnotových orientácií na základe príkazov a zákazov mocných dospelých, ktoré prijíma za svoje (obdobie heteronómnej morálky),
c) osvojením sociálnych rolí vzhľadom k veku, pohlaviu (pohlavná identifikácia) a postaveniu (dieťaťa, predškoláka).

Reč sa stáva dôležitou v regulácii správania. Lurija (1968) rozlišuje štyri štádiá vývinu regulatívnych funkcií reči:

1. etapa (1 1/2 - 3 roky) - dieťa nie je schopné používať reč na reguláciu svojho správania,
2.etapa (3 - 4 roky) - dieťa je schopné uplatniť inštrukcie takým spôsobom, že ich prevezme do svojej rečovej činnosti a reguluje tak svoje správanie, ale len v tom prípade, ak tieto inštrukcie foneticky aj sémanticky súhlasia.
3. etapa (4 - 5 rokov) - aj pri odlišnom znení a obsahu inštrukcie sa rečový podnet môže stať účinným článkom regulácie.
4. etapa (od 6. roku) - dieťa už nemusí vyjadrovať svoje názory nahlas, ale koná podľa vnútorných regulácií.
5. Štádium školského detstva (mladšieho školského veku) je ohraničené vstupom do školy v 6. - 7. roku života a ukončením prvého stupňa školskej dochádzky, približne v 10. - 11. roku (dochádza k nahromadeniu vývinových zmien v období predpuberty).
Vstup dieťaťa do školy je náročný na úspešné prispôsobenie dieťaťa a závisí od školskej zrelosti, ktorá je „taký somato-psycho-sociálny stav vývinu dieťaťa, ktorý je výsledkom úspešne dovŕšeného vývinu celého predchádzajúceho obdobia a je vyznačený primeranými fyzickými a psychickými dispozíciami pre požadovaný výkon v škole a je sprevádzaný zážitkom šťastia dieťaťa, čo je súčasne dobrým predpokladom budúceho úspešného školského výkonu a sociálneho zaradenia“ (Langmeier, 1991, s.93).

Poznámka:

Pri posudzovaní školskej zrelosti sa sledujú štyri základné stránky vývinovej úrovne dieťaťa vo vzťahu k jeho veku a individuálnym vývinovým možnostiam:

a) telesná zrelosť - výška a hmotnosť, tzv. prvá premena telesnej stavby (proporčné zmeny), nie sú dostatočným kritériom vyspelosti dieťaťa, dôležitý je celkový funkčný somatický a zdravotný stav dieťaťa (posudzuje pediater),

b) kognitívna zrelosť (intelektová) - dieťa chápe svet realisticky (schopnosť správne posudzovať zmeny veľkosti a stálosti množstva, radenia), začína logicky myslieť o konkrétnej realite, rozlišuje časti predmetu (oproti predchádzajúcemu spôsobu celostného - synkretického vnímania), je schopné analyzovať časti (napr. reči a môže sa rozvíjať čítanie a písanie),

c) citová a sociálna zrelosť - veku primeraná kontrola impulzov a citov. dieťa by malo byť menej ovládané splnením okamžitých prianí a potrieb, ale malo by vedieť uspokojenie odložiť, ak je to nutné.
Dieťa má menej závisieť od rodiny, aby sa od nej vedelo odlúčiť a byť aktívne aj bez bezprostrednej podpory, musí sa vedieť podriadiť cudzej autorite a prijať rolu školáka a nájsť si svoje miesto v skupine detí.

d) Zrelosť na prácu - prechod od hrovej aktivity k vytrvalejšej a cieľavedomejšej činnosti a práci (sama si pýta prácu, je schopné dokončiť začatú úlohu - aj únavnú a nezaujímavú), vyžaduje sa určitá miera pracovnej schopnosti, vytrvalosti, úsilia a sústredenosti na namáhavú úlohu, schopnosť pracovať v detskej skupine a vzdať sa načas vlastných cieľov v prospech spoločenských (súvisí to so zrelosťou centrálneho nervového systému a niekedy chýba síce nadaným, ale do školy predčasne zaradeným deťom).
Dieťa je koncom šiesteho roku v podstate spoločenské.
Označenie „vek bandy“ sa niekedy spája s týmto obdobím podľa toho, ako je aktívna skupina, ktorá zohráva podstatnú úlohu v živote dieťaťa (Hurlock, 1957).
I keď sa na prvý pohľad zdá, že vývinové zmeny nie sú také prevratné ako v útlom a predškolskom veku (psychoanalýza ho označuje ako obdobie latencie, pretože základná pudová a emočná zložka drieme), vývin trvalo pokračuje a dieťa dosahuje výrazné pokroky vo všetkých smeroch.

Prvá etapa sa vyznačuje :

postupnou adaptáciou dieťaťa na školu s jej výkyvmi a rozpormi, druhá etapa signalizuje vyššiu úroveň sociálnych vzťahov a formovania životne dôležitých postojov (medzi 10. - 11. rokom).

Poznámka:

Matějček vymedzuje obdobie stredného školského veku
(medzi 9. - 12. rokom), v ktorom dochádza k vážnym vývinovým zmenám.

1. osvojenie špecifického správania voči malým deťom (ako sa k nim nakláňať, usmievať sa, prihovárať sa vysokým hlasom a pod.),

2. utváranie rodičovských postojov, ktoré môžu neskôr do značnej miery ovplyvniť skutočné správanie k vlastným deťom (dospelí sú modelom, nezriedka aj v rozvodovom konaní),

3. vytváranie mužskej a ženskej identity, vedomia, že som chlapec - muž, dievča - žena a kladné prijatie tejto skutočnosti (preto sa v tomto období začínajú skupiny chlapcov a dievčat odďaľovať, čo pokračuje na začiatku puberty v izosexuálnej skupinovej fáze).
vývin schopností a spôsobilostí postupuje, vnímanie sa stáva cieľavedomejším, nesie znaky pozorovania.
Svet prežívania a správania školáka sa rozširuje v priestore a čase, získava predstavu spojitého časového priebehu (minulosť, prítomnosť, budúcnosť).