Predmet : Psychológia práce
Pracovná činnosť človeka z psychologického hľadiska
Práca je špecifickou činnosťou človeka, výlučne ľudskou záležitosťou, ktorou sa človek vyčlenil zo živočíšneho sveta. Prácu možno chápať z rôznych hľadísk - z hľadiska fyzikálneho, fyziologického, etického, ekonomického, sociologického a, samozrejme, psychologického (J.Rosina, 1967).
V sociologickom slovníku sa uvádza táto definícia práce:
Práca je základná sociálna činnosť, ktorá pomocou pracovných nástrojov pretvára prírodné predmety na úžitkové predmety, zabezpečuje tým materiálnu existenciu ľudskej spoločnosti a vytvára základné spoločenské hodnoty.
Prvky práce prenikajú do všetkých ostatných sociálnych činností, teda môžeme relatívne rozlišovať prácu a zábavu, prácu a hru, prácu a prežívanie voľného času“.
Na každej práci sa zúčastňuje celá osobnosť človeka ako somatopsychická jednota. Jednotlivé stránky osobnosti sa však pri rôznych druhoch práce zúčastňujú v nerovnakej miere.
Pri niektorých druhoch práce hlavnú úlohu majú svalové pohyby, pri iných nervové procesy v mozgovej kôre.
Tradičné rozdelenie práce na fyzickú a duševnú už dnes neplatí v plnej miere, pretože i pri tzv. fyzickej práci je dnes potrebné, aby si človek neustále zdokonaľoval svoje zručnosti a nadobúdal nové vedomosti, aby „pracoval sa sebe“.
Tradičné zamestnania, profesie zanikajú, stávajú sa nepotrebnými (napr.drotár, pomaly aj kominár a ďalšie), alebo nemôžu zamestnať taký počet pracovníkov ako donedávna.
Vznikajú však nové profesie, o ktorých naši predkovia nemali ani tušenia (napr. programátor).
Ukazuje sa, že najdôležitejšie je osvojiť si určité všeobecné zásady efektívnej práce a rozvíjať schopnosť adaptability, aby bolo možné v priebehu aktívneho života vystriedať dve alebo i viac profesií. Práve preto má veľký význam práca každého človeka na sebe, ide o osvojenie si takých návykov, ktoré sú užitočné nielen pre jeden úzky odbor, ale pre celú škálu pracovných činností.
Predpokladá to napr.:
• rozvíjanie tvorivého myslenia
• znalosť zásad organizácie práce a techník duševnej práce
• ovládnutie zásad rozhodovacieho procesu
• systémový prístup k problémom
• zvládnutie modernej organizačnej a počítačovej techniky ... (Vačková, 1996).
V tejto súvislosti sa javí ako dôležitá otázka - čo je dobrá práca, teda čo je potrebné k tomu, aby sme pracovali, bez ohľadu na pracovné miesto či špecializáciu, dobre, výkonne, efektívne.
Ďalšie výrazné zmeny, ku ktorým dochádza v pracovnej sfére je práca doma a flexibilita pracovného času.
Tradičné chápanie osemhodinovej pracovnej doby sa mení. Vytvárajú sa také profesionálne špecializácie, ktoré je možné vykonávať i doma, rozhodujúci je výsledok, nie miesto, kde pracovník úlohu rieši.
Začína sa využívať flexibilný pracovný čas, čím sa dosahuje využívanie pracovnej doby podľa potrieb organizácie a prípadných záujmov a potrieb pracovníka (napr. daňový poradca, agent poisťovne, programátor a rad ďalších povolaní - pracujú vtedy, kedy im to vyhovuje najlepšie, resp. kedy nájdu klientov najlepšie naladených prijať ich ponuku a pod.).
Otázky organizácie a racionalizácie práce rieši veľa odborníkov, teoretici i praktici, každý z nich vložil do tejto problematiky kus svojej individuality, zaslúžil sa o jej rozvoj.
Postupne sa vykryštalizovali také disciplíny, ako je veda o práci a veda o riadení.
Dodnes nemajú presne vytýčené hranice, ktoré by ich oddeľovali od iných vied (sú to teda medziodborové vedy), nemajú ustálenú terminológiu, ale jasný je ich cieľ, a to venovať pozornosť práci a riadeniu, prispievať k efektívnosti, racionalizácii, vyššej produktivite, zabrániť opakovaniu chýb a poskytnúť relatívne ucelené súbory praktických rád.
K významným osobnostiam rozvíjajúcim tieto disciplíny patria Le Chátelier, C.Bernard, K.Adamiecki, H.Fayol, R.W.Emerson, spomínaný F.W.Taylor, E. Mayo.
V bývalom Československu významným propagátorom myšlienok vedeckej organizácie práce bol S.Špaček.Jeho kniha „
Zdatností k úspěchu.
Zpracováno podle zásad vědeckého řízení“ vyšla v r. 1947. Poľský filozof, logik a metodológ vied T.Kotarbiňski konštituoval novú praktickú vedu, ktorú nazval praxeológia - disciplína o efektívnej činnosti.
Pojem práce charakterizoval takto:Práca je súhrn činov, ktoré majú charakter prekonania ťažkostí s cieľom uspokojiť podstatné potreby, ktorý sa týkajú závažných úloh a úloha je závažná vtedy, ak v prípade že ju nesplníme, budeme ohrození napr. stratou života, zdravia, prostriedkov obživy, osobnej slobody, spoločenského postavenia, cti, dobrého svedomia, radosti zo života a pod. (In: Janek, 1989, s. 64).
Uvedieme ešte niektoré teoretické závery, ktoré boli v rôznych dielach vyjadrené vo vzťahu k práci.
Aby mohol človek pracovať musí mať k tomu vytvorené vnútorné a vonkajšie podmienky či možnosti, a až potom môže pristúpiť k cieľavedomej činnosti.
Na druhej strane čím je viac ohraničený alebo limitovaný situáciami, podmienkami, v ktorých sa nachádza, tým viac sa zmenšuje okruh možností pre činnosť.
Vnútená situácia vzniká vtedy, ak konajúci nemá možnosť voľby a určitú činnosť vykonáva len preto, aby ho nepostihlo niečo zlé. Za bezvýchodiskovú situáciu sa označuje taký stav, v ktorom neexistuje vôbec žiadna možnosť niečo podniknúť.
Každá činnosť má mať svoj cieľ, ktorý usmerňuje motívy a stimuly. Pritom každý cieľ má byť: jasne formulovaný, reálny, realizovateľný a dostupný.
